Nemecká odborníčka v právnych vedách dr. Karin Schmid: Vyhlásenie slovenskej samostatnosti zodpovedalo vôli slovenského národa, aká sa utvorila na základe politickej nutnosti.
Keď dr. Jozef Tiso zreferoval o svojej návšteve v Berlíne, podľa spomienok Karola Sidora „všetci jednohlasne uznali za potrebné predložiť“ snemu len jeden návrh, a to ten, aby celý snem manifestačne schválil odtrhnutie sa od Čechov a vyhlásil neodvislosť Slovenského štátu“. (K. Sidor, c.d. str. 164)
O 10. hodine podpredseda snemu dr. Mederly otvoril zasadnutie snemu, ktoré bolo vyhlásené za dôverné. Dal najprv slovo predsedovi vlády Sidorovi, ktorý veľmi stručne zhrnul činnosť svojej dvojdňovej vlády a vyhlásil, že vzhľadom na zahraničnú situáciu nie je viac vstave vykonávať svoju funkciu, preto podáva snemu demisiu v mene celej svojej vlády.
Po demisii vlády prevzal vedenie zasadania predseda snemu dr. Martin Sokol, ktorý dal slovo poslancovi dr. J. Tisovi. Tiso začal svoj referát až klasicky odosobneným zdôraznením svojej objektívnej neutrálnosti:
… Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, bez rečníckeho pátosu, sucho , aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní majú prichádzať do úvahy.
Svoj obsiahly, asi 2000 slov obsahujúci prejav zakončil slovami, ktoré zneli ako historické echo povestnej vety jedného z najpoprednejších štátnikov Veľkej Británie, Benjamína Disraeliho: „Páni, všimnite si prosím, že nechválim a nehaním. Referujem.“
…Skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte. (K. Čulen, c.d., str. 238 a 244)
Bolo 11 hodín a 45 minút. Predseda snemu prerušil zasadanie na 15 minút a po jeho znovuotvorení o 12. hodine a 7. minútach vyhlásil: „Teraz máme rozhodnúť hlasovaním o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát, alebo nie. Budeme hlasovať povstaním. Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, nech vstane“. Všetci 57 prítomní poslanci povstaním prejavili svoj súhlas. Dr. Sokol zazvonil a vyhlásil: „Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa uzniesol sa, že je za samostatný Slovenský štát“. Zhromaždenie poslancov spečatilo tento výrok predsedu snemu hymnou „Hej Slováci“.
Takto – nie inak, napriek najrozličnejším verziám, ktoré možno čítať u ideologicky predpojatých východných aj západných historikov – došlo k vyhláseniu slovenskej samostatnosti dňa 14. marca 1939.
Dnes už je historicky zistené, že slovenskí vedúci politickí činitelia nič nepodnikli proti existencii česko- slovenského štátu, ba naopak, tak dr. Jozef Tiso, ako aj Karol Sidor, až do poslednej chvíle usilovali sa zachovať striktnú lojálnosť voči nemu. Hitlerovo Nemecko tiež nemalo osobitný záujem o Slovensko. Iba keď českí ministri „politicky veľmi fušerácky ba hriešne nešikovne“ (V. Klementis, 1944) vyvolali marcovú krízu – (aj Slovákom nijako naklonený nemecký historik sudetonemeckého pôvodu, prof. J. K. Hoensch na základe bohatej dokumentácie konštatuje , že Beran a Hácha zosadením Tisovej vlády uviedli do pohybu proces zániku Česko-slovenskej republiky,) – a keď navyše dostali z prvej ruky, od samého Hitlera nepochybnú správu, že ide likvidovať tento štát, iba vtedy dr. Jozef Tiso a všetci slovenskí politickí činitelia v zmysle tradičnej slovenskej teórie o hodnostnej podriadenosti štátu voči národu, rozhodli sa pre záchranu slovenského národa aj za cenu odtrhnutia sa od spoločného štátu s Čechmi. Boli si plne vedomí rizika onoho historického kroku. Vedeli, že Slovenský štát bude do značnej miery závislý ne Nemeckej ríši. Ale v danej medzinárodnej situácii objektívne nebolo nijakého iného možného východiska pre záchranu národa a jeho územnej celistvosti ako to, pre ktoré sa rozhodli.
Správne konštatoval neskôr dr. Jozef Tiso, že nebyť tlaku Hitlera, Slovenský snem by nebol odhlasoval samostatnosť Slovenska. Ale vzťahuje sa to zrejme iba na časový moment 14. marca 1939. Lebo túžba po samostatnom živote , po suverénnom vedení vlastných osudov, bola v slovenskom národe živá už od konca 18. storočia a najmä v období 1918 -1939 dozrievala do stále konkrétnejších foriem politického programu. Bol si toho plne vedomý dr. Jozef Tiso, keď vyhlásil:
„Pestujúc v srdci svojom lásku k národu a mimo národa, a konštatujúc, že odbila hodina, aby sa rozhodovalo, rozhodol sa celý slovenský snem za osamostatnenie Slovenska v nezávislom Slovenskom štáte. Neúprosná rovnosť čiary politického vývinu znázorňuje teda tento postup slovenských zákonodarcov, ktorej čiare udalostí a zásahy vonkajšie dali len rýchlejší spád, ale nijako neurčovali jej smer. Máme teda samostatný Slovenský štát, lebo tak si to vynútila železná logika prirodzeného vývinu slovenského národa. (Slovák, 1939, č. 67)
Preto ešte aj v roku 1947, keď mu nepriatelia slovenskej štátnosti vyčítali vyhlásenie samostatnosti Slovenska ako jeden z hlavných bodov obžaloby, pre ktoré mu hrozili trestom smrti, dr. Jozef Tiso im odpovedal:
….neľutujem ani to, že sme 14. marca spravili to, čo sme spravili, lebo som bol presvedčený vtedy a som presvedčený i dnes, že sme to dobre spravili, lebo ináč by sme neboli zachránili národ. (Dr. Jozef Tiso o sebe, c.d., str. 188)
Podľa českého historika Bohdana Chudobu práve táto túžba po samostatnosti vysvetľuje historickú skutočnosť, že hoci všetci poslanci Snemu Slovenskej krajiny boli prisahali vernosť česko-slovenskému štátu, ani jeden z nich nielenže nehlasoval proti vyhláseniu samostatného Slovenska, ale ani nezaváhal o správnosti tohto rozhodnutia zdržaním sa hlasovania.
Ak porovnávame celý proces vzniku Slovenského štátu s obdobnými historickými procesmi u iných národov a štátov, musíme objektívne konštatovať, že Slovenský štát vznikol pri takom rešpektovaní daného právneho poriadku a jeho platných noriem ústavného i procedurálneho rázu, aké sa iba zriedka – ak vôbec- udialo v európskom geopolitickom priestore. Aspoň v novších časoch je prakticky nemožné, aby vznikol nový štát bez nejakej pomoci zo strany iného, mocnejšieho štátu. Preto ani vplyv Nemeckej ríše, ktorý chronologicky podmienil vyhlásenie slovenskej samostatnosti 14. marca 1939 nič neuberá na platnosti a právnej korektnosti onoho historického rozhodnutie Slovenského snemu.
Nemecká odborníčka v právnych vedách dr. Karin Schmid, ktorá sa dlhé roky venovala vyčerpávajúcemu vzniku a trvania Slovenskej republiky z hľadiska medzinárodného i ústavného práva a zhrnula výsledky svojich štúdií v objemnom, 923- stranovom diele, došla k záveru, že: „vyhlásenie slovenskej samostatnosti zodpovedalo vôli slovenského národa, aká sa utvorila na základe politickej nutnosti. Vo vzťahu na to vyhlásenie samostatnosti nemožno hovoriť ani o prinútení, ani o manipulovaní, ba v právnom zmysle ani o nadmernom ovplyvnení zo strany Nemeckej ríše“. (Die Slowakische Republik 1939- 1945, Berlín 1982, str. 440). Zásluhu na tom mal v rozhodujúcej miere dr. Jozef Tiso, ktorý nestratil rozvahu a štátnickú múdrosť ani pred nezodpovednými výčinmi pražských politikov, ani pred naliehaním berlinských mocipánov, ale konal v zmysle zodpovednosti pred Bohom a pred slovenským národom.
Milan S. Ďurica, Jozef Tiso slovenský kňaz a štátnik, Piovan Editore, Albano Terme 1989
Pripravil A. Čulen