Na dušičky. Na dušičky sú cintoríny ako knižnice, plné kníh o duši, tele a v tom vzťahu vznikajúcej psychike.
V očistci sa robia posledné korektúry, aby boli zaradené do Knihy života. Ťažké témy spisovali naši drahí s nami, kým žili. Oni už vedia, čo bolo treba lepšie urobiť a napísať. Cez modlitbu a rozhrešenie sa môžeme pridať.
V knihe života má každý svoj list. Mediálnu oponu spustili svojvoľníci na pravdy Božie, aby sme nevideli na to dejstvo, kde sú tí, ktorí toto už nemôžu urobiť. Lásku potlačovali sexom, svetonázorom sa im stal zhon za pôžitkom, vykĺbené city ukazovali na obdiv ako dúhový šat, nebola to farba svätých so zlatistou aurou nad hlavou. Miešajú farby ako karty v mariáši, ale nič také nepomáha. Hrajú o nepravé dobra, ale zlo čo ostáva, je pravé. Telo svojvoľníka už neslúži pravému účelu.
Hrdili sa tým čo mali oľutovať, rozhrešenie prijať a zachrániť sa. Pýcha, ktorú si vybrali, oddelila slovo zreflektovať od toho vyspovedať. Klamú seba, iných, že to stačí. Stačí iba zreflektovať. Hrdia sa, ako ich pohlcuje vybičovaná vášeň, ktorou potláčajú zmysel veci. Stačí zreflektovať, počuť krik vášňami vybičovaný. Večer ich nachádza v ponížení, z ktorého obviňujú kde koho, len nie seba, že sa im vraj uberá právo. Hľadajú miesta čisté, aby na ne vyvrátili nádobu nečistú. Preto je napísané v blahoslavenstvách, tešte sa, keď o vás neprávom budú hovoriť všetko zle.
Hovorím a opakujem, že iba v gulagoch, koncentrákoch a súčasnej diktatúre relativizmu nemá človek žiadne dobré vlastnosti. Pre Boha, ktorého neprijali, stratili čo im bolo určené. Hovoril mi jeden mních, priniesol som do útulku, čo potrebovali a oni mi na aute rozbili železnou tyčou zadné okno. Tri sto eura, to je pre mňa celý majetok. Sťažoval som sa Pánovi a on mi povedal, pretože ma nenávidia ti to urobili. Pre Boha, ktorého neprijali, veľkú, skoro synodálnu akciu vedú, aby ho priviedli znova do areálu svojho cirku, nie, nie, nie pre šelmy, veď sú humanisti. Ale aby sa s nimi zúčastnil ich roztopaši. Obávam sa, že je to znak, že prišli posledné časy. Spravodlivosť Božiu odmietajú, tak čo im má byť odpustené a podľa akej noty? Tak zle šaty šijú duši.
Psychika sú šaty ušité duši, v ktorých predstúpi pred Pána. Kto pozná slová Evanjelia o pozvaných na svadbu a o človeku, ktorý nemal sviatočné šaty, vie čo to znamená. Na všetkých svätých sú cintoríny ako knižnice plné kníh. Listy tých kníh sú zapožičané z knihy života. V očistci prebieha korektúra. Tajomstvo nad nami nie je tma, ale miesto ktoré chráni pred predátormi tohto sveta. Pokojne ho prijmite, bezpečne sa ochránite.
Neprenikne k nemu paveda, na ktorú sa každá veda zopsuje keď vieru chce nahradiť. Jej „múdrosťou“ je poprieť všetky teórie, čo ľudstvo nazberalo popri ceste svojho putovania a iba jednu vnútiť svetu. Ako za marxizmu tak opäť dnes zas.
To, že toto bolo vždy neúspešné? Pravý ateizmus sme ešte nenašli. V tom to bude. Až teraz ho máme, normu bytia nám už netreba. Kým príde opäť nové „beda,“ ešte chcú zrušiť všetky vzťahy, no čím iným ako sexom. Pakľúč sa volá „stačí zreflektovať“, spoveď už netreba. Pridaná hodnota spasenia ich nezaujíma, nemajú už inej nádeje iba nás, ktorí sme s Božou pomocou odolali a trváme a trváme na pravdách z Evanjelia.
Možno niektorí z nich predsa čo to uvidia, nejaká duša v poslednej chvíli zmení svoj šat na sviatočný, vyspovedá sa a pre tú nádej trvá ten zlý súčasný čas. Ale už počuť hudbu, to anjeli so všetkými svätými zhudobnili dielo spásy. Na aké slová? Na slová modlitieb. Možno to budú slová podobné tejto básni:
KRISTUS
Bože, neohradil si sa od človeka
vzdialenosťou tisíc svetelných liet,
podal si mu ruku prebitú klincom,
ktorý ukul on.
Dal si mu kľúče, ktoré nepasujú
do dvier pozemských radosti.
Nechal si mu štartovaciu rampu kríža.
Zostúpil si do nepriedušnej kabíny hrobu a
Vystúpil si na novej planéte
spaseného človeka.
Na sviatok Všetkých svätých 2022.
Stanislav Hvozdík