Známy americký kazateľ, biskup Robert Barron, v jednej svojej kázni poukazoval, že Cirkev od svojho založenia bola vystavená prenasledovaniam.
A ešte bolestnejšou skutočnosťou je, že tieto prenasledovania sa stávajú zo storočia na storočie dômyselnejšími, krutejšími a bohatšími na mučeníkov. O 20. storočí, ktoré je ešte v živej pamäti povedal: „The twentieth century was the bloodiest on record—and the one with the most martyrs“ (Dvadsiate storočie bolo v tomto ohľade najkrvavejšie – bolo storočím, ktoré dalo Cirkvi najviac mučeníkov).
V tomto príspevku by som chcel pripomenúť aspoň tie najkrutejšie príklady systematických administratívnych zásahov a vládnych opatrení, ktoré postihli Cirkev v tomto tragickom storočí. Pôjde o štáty: Mexiko, Španielsko, nacistické Nemecko (a v menšej miere oblasti pod jeho vplyvom) a napokon Sovietsky zväz a jeho satelity.
V Mexiku došlo k odluke Katolíckej cirkvi od štátu v r. 1857. V nasledujúcich rokoch Cirkev bola vystavená rozličným diskriminačným opatreniam, ktoré mali zmenšiť, alebo úplne odstrániť jej vplyv na verejný spoločenský život v krajine. Tieto zásahy postupne vyústili do cieľavedomého prenasledovania, ktoré sa začalo až v r. 1914 – 1915. Štát skonfiškoval cirkevné majetky, zakázal všetky rehole a vyhnal všetkých cudzích (hlavne španielskych) kňazov a misionárov. V r. 1924 prezident Plutarco Elias Calles rozprúdil kampaň s cieľom „úplného vykorenenia kresťanstva.“ Kňazi-cudzinci boli z krajiny vyhnaní, bohoslužby zakázané, cirkev prenasledovaná.
Všeobecná nespokojnosť sa prejavila v povstaní veriaceho ľudu (tzv. Cristeros), ktoré však bolo kruto potlačené. Najznámejšou obeťou tohto obdobia bol jezuitský kňaz Michal Pro, ktorý bol verejne popravený (zastrelením) dňa 23. novembra 1927 (blahorečený v r. 1988 a kanonizovaný Jánom Pavlom II, v máji 2000). Podobne sa skončila aj životná púť 14-ročného mladíka José del Rio, ktorý bol popravený 10. februára 1928 a ktorého „zločin“ spočíval v tom, že odmietol zrieknuť sa svojej katolíckej viery (bol blahorečený v novembri 2005).
Teror bol namierený hlavne proti duchovným osobám, kňazom a príslušníkom mužských a ženských reholí. V rokoch 1926-1934 bolo popravených 40 kňazov, španielski a cudzí kňazi boli z krajiny vyhnaní, mnohí boli uväznení. V dôsledku týchto krutých opatrení počet kňazov v Mexiku klesol zo 4,500 v roku 1923 na 334 v roku 1934. V Mexiku sa v tom čase ku Katolíckej cirkvi hlásilo asi 16 miliónov veriacich.
Pápež Pius XI. v encyklike Acerba animi (z 29. sept. 1932) s bôľom v srdci poukazuje na krivdy a bezprávie, v akom sa Cirkev v krajine nachádza a zároveň obviňuje tlačové média slobodného sveta zo „sprisahania mlčanlivosti“, lebo ináč nebolo možno pochopiť ich ľahostajnosť a pasivitu k týmto krutým nespravodlivým opatreniam a zásahom.
Náboženské pomery sa stali znesiteľnejšími po r. 1939-1940, keď marxistický režim obrátil svoju pozornosť na “sociálne reformy” a začal znárodňovať americké naftové polia, britské fabriky a siahať na iné cudzie investície v Mexiku. Až potom demokratické veľmoci vyvinuli „tlak zvonka“ a skrotili socialistickú horlivosť mexických marxistov.
Okrem už spomínaných svedkov viery (Miguel Pro a José de Rio) v novembri 1992 pápež Ján Pavol II. blahorečil ďalších 25 mučeníkov (boli kanonizovaní 21. mája 2000). Kongregácia pre blahorečenie skúma prípady viacerých kandidátov tohto strastného obdobia, ktorí vydali hrdinské svedectvo svojej viery.
————
Podobné pohromy postihli Katolícku cirkev aj v Španielsku, kde v r. 1931, po páde vlády generála Prima de Rivera a po abdikácii kráľa Alfonza XIII., sa ujala moci republikánska vláda. Nasledoval smutno-známy scenár: jednostranné zrušenie konkordátu, odluka Katolíckej cirkvi od štátu, konfiškácia cirkevných majetkov, vyhnanie jezuitov, poštátnenie školstva, zákaz procesií a náboženských slávností, povinný civilný sobáš a pod. Prezident Niceto A. Zamora vyhlásil: „Týmito opatreniami Španielsko prestáva byť katolíckou krajinou.“
Anarchisti a marxisti beztrestne ničili a znesväcovali kostoly, útočili na Katolícku cirkev, náboženstvo, kňazov, mníchov a mníšky. Teror sa stupňoval a na prosebný hlas pápeža (v encyklike Dilectissima nobis, 1933) nikto nič nedal. Keď toledský kardinál Segura kritizoval tieto krivdy, bol prinútený odísť do vyhnanstva.
Po voľbách v 1936, v ktorých zvíťazil tzv. ľudový front (komunisti, anarchisti, socialisti a republikáni), situácia sa podstatne zhoršila. Nespokojnosť v radoch armády viedla k vzbure vojska v Maroku a následne občianska, ktorá vojna trvala skoro tri roky.
Katolícka cirkev nemohla ostať pasívnou, alebo neutrálnou v zápase, ktorý bol veľmi otvorene protikatolícky, ako o tom svedčí štatistika obetí: 13 biskupov, 5.255 kňazov a seminaristov, 2.492 rehoľníkov, 283 rehoľníc, ako aj veľké množstvo veriacich laikov, ktorí zomreli v rokoch 1936-1938 násilnou smrťou. Okrem nich mučeníckou smrťou zomreli aj ďalšie tisíce veriacich laikov. Údaje historikov a kronikárov o celkovom počte popravených sa pohybujú medzi 38.000 a 72.300.
Mnohí z týchto martýrov 20. storočia boli už vyhlásení za blahoslavených. Ján Pavol II. blahorečil počas svojho pontifikátu 473 španielskych mučeníkov. Pápež Benedikt XVI. v priebehu svojho relatívne krátkeho pontifikátu blahorečil 530 mučeníkov španielskeho červeného teroru (terror rojo). Pápež František blahorečil španielskych mučeníkov každý rok svojho pontifikátu a doteraz beatifikoval viac než 650 mučeníkov. Posledná beatifikačná ceremónia sa konala 23. októbra 2022 v Madride, kde blahorečili skupinu 12 mučeníkov: bl.Vincenta Toribia a jeho 11 spoločníkov. Títo šiesti kňazi a šiesti rehoľní bratia z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi), boli popravení z nenávisti k viere v roku 1936.
Pod dojmom tragických udalostí v Rusku, Mexiku a Španielsku Pius XI. vydal v marci 1937 encykliku Divini Redemptoris, v ktorej ostro odsúdil „bezbožný komunizmus“, ako katastrofu, ktorá podrýva korene kresťanskej európskej civilizácie. Pápež poukazuje na sociálne učenie Katolíckej cirkvi ako na jedinú účinnú protiváhu nielen bezbožného komunizmu, ale aj “amorálneho liberalizmu”. Bolo to otcovské – a ako sa neskôr ukázalo – i prorocké varovanie.
František Vnuk