Vracia sa nám rok 1948?
Posledný víkend priniesol ďalší posun v prenikaní neomarxistickej ideológie do praxe a pripomenul tak ľuďom znalým histórie, ako aj pamätníkom, obdobie rokov 1945 až 1948, keď dochádzalo, podobne ako dnes, k pomalému a postupnému upevňovaniu moci ľavicových extrémistov v štátnom aparáte.
Polícia Slovenskej republiky, súčasť výkonných zložiek štátu, už evidentne nemá v zmysle zákona na starosti len ochranu občanov pred ľuďmi ohrozujúcimi ich občianske práva, ale stáva sa aktívnym vyhľadávačom ideologických zločinov, ich komentátorom, zároveň tým pádom aj vykladačom zákonov a následne ich vykonávateľom.
To je vskutku pozoruhodné dodržiavanie oddelenia zákonodárnej, súdnej a výkonnej moci. Na svojom Facebooku aktívne upozorňuje na nepriateľov režimu (podľa novej ideovo-politickej doktríny – dezinformátorov a konšpirátorov) a obviňuje ich z ideologických zločinov.
Najnovším úlovkom orwellovskej ideopolície bol trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý si podľa novodobých strážcov ideovo-politickej čistoty v spoločnosti, dovolil strašnú vec: v internom obežníku, určenom pre cirkevných zamestnancov, spochybnil či boli obete streľby na Zámockej ulice z teologického hľadiska „nevinné“, ako sa to počas predchádzajúcich dní často pateticky šírilo aj z úst katolíckych predstaviteľov.
Polícia, ale aj hlásne trúby katolíckeho liberalizmu, skrývajúce sa pod nálepkou „konzervatívcov“, spustili počas uplynulého víkendu nad interným dokumentom mediálny nárek najvyššieho kalibru.
Teológovia v uniformách?
Polícia v sobotu ráno uverejnila na svojom Facebooku ideovo-politické hodnotenie interného dokumentu trnavského arcibiskupa, v ktorom okrem iného uviedla:
„Policajný zbor sa dôrazne ohradzuje voči obežníku, ktorý poslal jeho autor trnavský arcibiskup Ján Orosch kňazom vo svojej arcidiecéze. V liste sa nachádzajú časti, ktoré hrubo manipulujú teroristický útok na Zámockej ulici, stigmatizujú dve nevinné obete a popierajú samotnú kresťanskú vieru, ktorej je arcibiskup oficiálnym predstaviteľom.“
Po prvé: čo sa má čo polícia „ohradzovať“ verejne voči interným dokumentom katolíckej Cirkvi? Je nejakým kontrolórom, ktorý má na starosti dohľad nad ideovo-politickou korektnosťou internej cirkevnej administratívy?
Po druhé: vo svojej komickej reakcii ide orwellovská ideopolícia tak ďaleko, že si dokonca uzurpuje výklad toho, čo je a čo nie je „kresťanská viera“ a obviňuje arcibiskupa de facto z herézy (!), keď tvrdí, že jeho text „popiera samotnú kresťanskú vieru“!!!
Máme tomu rozumieť tak, že odteraz bude mať štátna polícia na starosti aj výklad toho, čo je alebo nie je kresťanské? Nemal by byť nakoniec policajný prezident Mikulec vysvätený aspoň za diakona, aby bol zachovaný právny rámec prinajmenšom naoko? Najlepšie pani farárkou Polckovou?
To však nie je všetko. Polícia ide ešte ďalej a prechádza vo svojich obvineniach do tej najvšeobecnejšej roviny, v ktorej každého, kto si kladie otázky nezodpovedajúce oficiálnemu naratívu, označuje ako „manipulátora“:
„Arcibiskup uvedené state uvádza ako opytovacie vety, čo je štandardná kreatívna technika manipulátorov, ktorí takto svoje skutočné myšlienky schovávajú za otázniky.“
Kto kladie nepríjemné otázky je zradca?
Po prvé: máme tu do činenia s bezprecedentnou ideologickou formuláciou v štýle marxistického odhaľovania triedneho nepriateľa, ktorý sa pretvaruje a skrýva. Naoko podľa ideopolície len kladie otázky, tie sú však záludné a zákerné, a majú zamaskovať jeho „skutočné myšlienky“.
Toto už skutočne pripomína výsluch bezpečnostných zložiek z 50. rokov 20. storočia, ktorého cieľom bolo usvedčiť ideovo-politického nepriateľa aj vtedy, keď nebol dostatok dôkazných materiálov. Bolo skrátka treba dokázať, že svoje temné a protištátne „rejdy“ rafinovane skrýva.
Po druhé: sú ľudia takí naivní, že nevidia čo sa tu na nich pripravuje? Budú všetky vety s otáznikom na konci vyhodnotené ako potenciálny dôkaz „manipulátorstva“ ohrozujúceho ideovo-politickú jednotu ľudu? To znamená, že klásť nepríjemné otázky je zakázané?
Hľa, koľko „manipulátorských“ otázok sa mi podarilo vyprodukovať za malú chvíľu. To sa nám tá sladká demokracia nejako zašmodrchala, keď už aj kladenie otázok je ideozločinom.
A nie je náhodou toto maskovanie svojho názoru za otázky, pokiaľ by bolo pravdou, že je maskovaním, dôkazom toho, že niečo nie je v poriadku? Že ľudia sa boja hovoriť otvorene, pretože bdelé oko Saurona a Veľkého brata usilovne sleduje svoje ideovo-politické políčko?
No a keď sme už pri tom odhaľovaní pretvarujúcich sa občanov, tak sa pozrime aj do radov arcibiskupových kritikov, zaplnených značným množstvom takých občanov, ktorí sa radi na verejnosti sami označujú ako „konzervatívci“.
Pán premiér sa zamyslel
Sú medzi nimi takí, ako napríklad premiér Heger, u ktorého je zbytočné zaoberať sa akýmkoľvek ideovým pozadím, pretože je zrejmé, že jeho schopnosti nadobúdať, spracovávať a generovať nejaké ideové pozadie sú na takej úrovni, že človeku okamžite napadá výrok sira Humphreyho zo seriálu Áno, pán minister o intelektuálnom potenciáli ministra Hackera, ktorý je na úrovni medvedíka Pú.
Vzhľadom na to, že premiér Heger sám na tohoročnom Konzervatívnom samite prišiel so svojou mimoriadne inovačnou definíciou toho, čo je to konzervativizmus, a ktorá znela: „Konzervatívec je prívrženec pokroku, ale s kompasom“, môžeme jeho „konzervativizmus“ s pokojom odložiť do politického šatníka, v ktorom sa nachádzajú aj ďalšie príležitostné oblečenia. Jeho lamentácia nad arcibiskupom je len povinnou jazdou poslušného vykonávateľa bruselského politického kurzu.
A jeho dohováranie Borisovi Kollárovi, ktorý si dovolil poslať policajný zbor „do za…ku“, aby nerozdeľoval spoločnosť, pretože úlohou politikov je upokojovať (a to sme aj vždy videli, však, ako niektorí politici upokojovali, keď boli protesty napr. proti Mečiarovi alebo Ficovi, alebo keď šírili paniku ohľadom covidu) sú zase len návratom k jeho prirodzenému potenciálu, o ktorom bola reč vyššie.
A od premiéra najvyššie múdro nakoniec: „Vôbec, spochybňovanie je kontraproduktívne.“
Ale, ale, to sa nám tá liberálna demokracia, ktorá predsa založila celú svoju slávu a atraktívnosť na „spochybňovaní“ akosi zamotala. A nie je aj obhajoba LGBT náhodou založená na „spochybňovaní“ tmárskej a zatuchnutej kresťanskej morálky? Takže to len tí vyvolení budú môcť spochybňovať? A opäť sú tu tie zlé „manipulátorské“ otázky.
„Konzervatívci“ na úver
Ešte výživnejšie boli vyjadrenia v tzv. konzervatívnych médiách, ktoré na Slovensku túžia reprezentovať denníky Postoj a Štandard.
To, že je denník Postoj len čoraz horšie maskovaným nástrojom infiltrácie liberalizmu do radov katolíckych laikov, je asi zbytočné skutočne konzervatívnym katolíkom vysvetľovať. Stačí si spätne overiť obsah tohto média za posledné roky a čitateľ objaví nepreberné množstvo príkladov účelovej tematizácie a diskutovania progresivistických nápadov, akými sú: LGBT v Cirkvi a ich potenciálne uznanie, liberalizácia sexuálnej morálky, liberalizácia sviatostí, katolícky feminizmus a pod.
Jeden z najaktívnejších exponentov tohto liberálneho trendu, Imrich Gazda prišiel okamžite s odsudzujúcou reakciou na inkriminovaný text. Nezabudol však vo svojom článku hneď skraja zdôrazniť, v duchu ešte stále málo uspokojeného liberalizmu, že aj omša, ktorú slúžil arcibiskup Zvolenský za obete tragédií na Zámockej a Zochovej nestačí, a rovnakú nervozitu prejavil aj nad vyjadrením arcibiskupa Bobera:
„Organizátori však neskôr avizovali, že úmysel omše sa rozhodli rozšíriť aj o obete na Zochovej ulici. V čom je problém?
Ak by od začiatku bolo komunikované, že cirkev sa bude modliť za obete oboch tragédií, bolo by to úplne v poriadku. Takto to však pôsobí dojmom, že organizátori sa v poslednej chvíli zľakli, že reflektor bude príliš upriamený na LGBTIQ+ komunitu, a tak našli spôsob, ako tomu predísť.
Arcibiskupovi Zvolenskému tak vytvorili širší manévrovací priestor, aby mohol byť v kázni všeobecnejší a nemusel ani raz vysloviť slovo LGBTI ani nič podobné.
Rovnako ako ho nepoužil ani košický arcibiskup a predseda KBS Bernard Bober vo vyhlásení vydanom na druhý deň po dvojnásobnej vražde na Zámockej. Boli by biskupi rovnako striedmi vo vyjadrovaní, aj keby sa obete verejne hlásili k nejakej náboženskej komunite? Napríklad ku Katolíckej cirkvi?“
Sledujeme a učme sa. S jedlom rastie liberálna chuť. Nestačí to na poučenie, že požiadavky sa budú salámovou metódou neustále stupňovať, ako sa to dialo a deje na Západe? Kedy budú vlastne liberáli v Cirkvi spokojní? Až bude slúžiť na Slovensku biskup LGBT omšu, ako v Nemecku kardinál Marx?
Do boja, za progresívny neo-konzervativizmus
„Konzervatívny“ novinár ďalej nezabudne spomenúť knihu kňaza prof. Dariusza Oka: Levanduľová mafia, aby si mohol popri prezentácii svojho angažovaného postoja kopnúť aj do konkurenčného portálu Christianitas, ktorý je samozrejme „dezinformačný“, presne v intenciách policajnej facebookovej teológie:
„Mimochodom, oba tituly vyšli vo vydavateľstve Slovakia Christiana, ktoré je cez Nadáciu Slovakia Christiana prepojené s portálom Christianitas. A ten bývalý hovorca biskupov Martin Kramara označil za dezinformačný web.“
Veľmi správne a veľmi presné: za dezinformačný web ho označil svojvoľne vdp. Martin Kramara, nemajúc na to akékoľvek poverenie od KBS. Keď redakcia portálu následne skúmala internými cestami, či biskupi súhlasia s týmto označením, bolo im povedané, že išlo o súkromnú iniciatívu, dnes už neaktuálneho hovorcu KBS. Koho teda týmto vyjadrením reprezentoval? Kto toto vyjadrenie inicioval? Komu prospelo, pýtajme sa spolu s klasikmi?
Ale pozor, niektoré otázky môžu byť zlé a manipulátorské, ako nás poučila polícia!
No a aké konkrétne „dezinformácie“ mal portál Christianitas šíriť sme sa tiež nikdy a nikde nedozvedeli. Ani od vdp. Martina Kramaru a ani od Imricha Gazdu. Takéto konanie však zrejme nevyhodnotí ideový dozor ako „manipulátorské“.
A tak sa nám na Slovensku utešene rozvíja pokroková forma „konzervativizmu“, ktorá zároveň plní úlohu „ľadoborca“ liberálnych tém v kresťanskom priestore, kde o nich potom „objektívne“ diskutuje, ktorá sa angažuje v prenasledovaní alternatívnych médií a udávaní „dezinformátorov“, ktorá zrejme čerpá svoje podnety z kurzov policajnej teológie a dozerá nenápadne na to, aby sa cirkevné ovečky nezatúlali na pašu, kde nerastie čerstvá a ekologická pastoračná trávička.
Jednu vec im však žiaden konzervatívec nemôže vyčítať, a síce – nedostatok humoru. Pod každým článkom si totiž títo „konzervatívci“ dovolia uviesť zábavné tvrdenie: Chránime konzervatívne hodnoty. To je viac, než by sme mohli očakávať aj od vydarenej českej filmovej paródie, nieto ešte od katolíckych liberálov.
Avšak napriek láske k humoristickej literatúre, predsa len: Od „konzervatívcov“ ráč nás vyslobodiť, ó Pane!
Branislav Michalka