Človek je tvor mysliaci a mal by sa vedieť pozerať pravde do očí, aj keď je pre neho nepríjemná.
Vyskytuje sa teraz veľa hlásateľov pravdy, pretože k určitým objektívnym znalostiam a vedomostiam je veľmi uľahčený prístup oproti minulosti. Problém je v tom, ak si vytvoríme určitú predstavu, ktorú považujeme za pravdu a vnímame len fakty a informácie, ktoré nám túto predstavu potvrdzujú.
Pritom často vydávame za pravdivé informácie, ktoré nemožno ani overiť, ani dokázať. Pri tomto úpornom hľadaní tej svojej pravdy akosi prestaneme vnímať, či tá naša idea ostatným ľuďom osoží, alebo poškodí. Ak takéto niečo vnímame a robíme úmyselne s cieľom zisku a manipulácie ostatných, náš hriech je veľmi, naozaj veľmi veľký. Veď sa aj hovorí, že „kto na pravdu svedčí, je luhár najväčší.
“ Mám obavu, že aj naša opakovaná a proklamovaná synodalita je proces, ktorý akoby prestával vnímať to, že nesmieme iným vyčítať smietku v oku, ak vo svojom máme brvno.
S tým súvisí aj to, že síce máme vedieť rozlišovať našich nepriateľov a škodcov, ale nemáme ich len ľutovať, ale mať ich aj rád. A pri posudzovaní iných si neustále a pokorne musíme uvedomovať, že škodíme najviac sami sebe svojou vzájomnou neúctou a ignoranciou. Tieto slová a pravidlá opakujeme donekonečna, ale akosi váhavo a niekedy vôbec ich nevzťahujeme na samých seba a na naše spoločenstvo.
Mám teda zlý pocit, že tá oslavovaná synodalita je proces, ktorý núti prostých veriacich kydať si do vlastného hniezda. To je mechanizmus, ktorý nemôže fungovať. Môže to ale byť poučením do ďalšej práce a väčšej zodpovednosti pre tých poverených a akože lepších a funkčnejších. Ak veríme tomu, že „úzka je cesta a tesná je brána do kráľovstva nebeského“, tak nemôžeme si veriť, že do neho natlačíme všetkých. Ktorí na to teda máme a tak sa aj cítime, snažme sa, aby sme takí aj boli. Je to trochu náročnejšie, ako kritizovať vlastných spoluveriacich a štvať sa medzi sebou navzájom.
Kristus vo svojej veľkňazskej reči jasne hovorí, že sa nemodlí za tento svet, ale za tých, ktorých mu Boh dal. Ani my teda nemajme veľké oči a nechcime naše, či už väčšie a či menšie, stádo meniť na svoj obraz. Ak to robíme, nehľadáme slávu Boha a prospech ľudí, ktorých nám zveril, ale hľadáme slávu len a len svoju.
Zdá sa teda, že už ani tá povestná Skala Petrova riadne nefunguje, ale poctivo a
rozumne sa snaží ešte pár skalných v ofsajde. Starajme sa teda v takejto situácii prednostne o seba a predovšetkým sa pokorne modlime. Hlavne za to, aby sme zmenili samých seba a nevyhlasovali, že treba zmeniť celý svet a práve my to dokážeme.
Ak také niečo prevádzkujeme, tak slúžime pánovi tohoto sveta, či už úmyselne, alebo neúmyselne…
Kriste zmiluj sa! Christe eleison!
Vlado Gregor