„Sú na toto tvrdenie potrebné dôkazy? Stačí sa poprehŕňať v úbohých zvyškoch tzv. katolíckej tlače, ako sú KN, DP, kalendáre, čítať v nich referáty zo schôdzí Pacem in terris, rozličné vyhlásenia na nich a nemusíme sa báť, že hrešíme ohováraním alebo osočovaním“.
Mons. Viktor Trstenský: List banskobystrickému biskupovi J. Ferancovi: Najdôstojnejší otče,
viac rokov som pracoval pri stavbách a na stavbách. Videl som stavby, ktoré prežijú vek človeka, ale i také, o ktorých možno povedať, že boli stavané na piesku. A taký bol alebo bude aj ich koniec spolu s tými, ktorí ich stavali.
To mi prichádza na um, keď sledujem vo svete stavbu všetkými žiadaného pokoja. Do úmoru sa vraví, píše o pokoji a čoraz je ho menej. Na všetkých stranách počuť štrngot zbraní. Výhľad na pokoj veľmi matný. A nemôže byť ani iný, a to preto, lebo všade sa stavia na piesku.
Nečudujem sa, keď ho tak stavajú ľudia prízemní, tí, ktorí nepoznajú Tvorcu pokoja, ťažko mi je však pochopiť, ako je to možné, že oltárni bratia, združení v Pacem in terris nepoznajú slová Pána Ježiša o stavbách na piesku, ktoré povedal na Hore blahoslavenstiev (Mt 7, 24-27), a stavajú túto budovu na piesku všakových prázdnych rečnení, jalových schôdzovaní, zatajovaní pravdy a zámerne opovrhujú pevnými kamennými základmi.
Veľa rokov sledujem ten ich „boj“ za pokoj a so žiaľom musím napísať, že robia sizyfovskú prácu. Nemienim poučovať týchto bratov, veď sú dospelí, majú svoj rozum, môžu sa preukázať aj istým vzdelaním, ba u viacerých predpokladám aj dobrú vôľu, rád by som im však chcel ukázať, alebo skôr povzbudiť k tomu, aby stavali na žulových kameňoch pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody. Tie, možno v zhone rečnenia, schôdzovania, túlania sa svetom, unikajú spred očí.
Nebudem pripomínať tie zo starých čias, akými sú rady vo Svätom písme Starého i Nového zákona, učenie svätej Cirkvi v prvých i ďalších storočiach, prejavy svätých otcov z čias nedávno minulých, dovoľujem si však čo-to zrekapitulovať z tých dokumentov, na ktoré sa tak často odvolávajú, pravda, vytrhujúc z nich len to, čo sa im hodí do arzenálu obhajoby svojho procesu o pokoji.
Takými dokumentami sú: Encyklika Jána XXIII. Pacem in terris, Konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes a prejavy terajšieho Svätého Otca Jána Pavla II. K nim pripájam niečo z našej Ústavy, zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a z helsinských záverov.
[Z uvedených dokumentov autor podrobne cituje príslušné časti týkajúce sa ľudských práv, úloh Cirkvi pri ich zabezpečovaní a osobitne zdôrazňuje myšlienky o otázke náboženskej slobody.]
No keď sa zahľadíme na naše pomery, zistíme, že nielen v Chile, Argentíne, Brazílii alebo iných častiach západného sveta ostali tieto žiadosti a prijaté dokumenty len na papieri, ale aj u nás. Pripomínam len to, čo každý ozaj nezaujatý človek vidí.
O šliapaní tých dokumentov každého nášho občana presviedčajú vyrabované, mnohé na krčmy premenené kláštory, zruinované prázdne biskupské semináre, farské spoločenstvá bez pastierov, hynúce, prácou ukonané zostarnuté rehoľné sestry, a to bez nádeje v zachovanie ich spoločenstiev mladým dorastom, státisíce dietok, ktorým sa bráni v školách prístup ku ich najlepšiemu Priateľovi Pánu Ježišovi, mnohí zomierajúci v nemocniciach bez potešujúcich a posilňujúcich sviatostí pre zákaz slobodného prístupu kňazov ku nim, diskriminovanie kňazov a ich rapídne ubúdanie, zasahovanie štátnej moci do oklieštených práv otcov biskupov a ordinárov, svojvoľné, veľmi obmedzené prijímanie kandidátov kňazstva ateistickými zložkami, zlomyseľné preháňanie laických veriacich pre ich plnenie náboženských povinností, čierne osočovanie Cirkvi, útoky proti nej v rozhlase, televízii, periodickej tlači, v knihách, na schôdzach… atď. atď. a ako dôsledok toho rozvrátené rodiny, množstvo potratov, vyprázdňujúce sa kostoly, mravné poblúdenia mnohých dievčat a chlapcov, alkoholizmus, nepoctivosť v podnikoch a na pracoviskách, násilnosti, vraždy, honba len po pozemských dobrách atď., atď.
To všetko nevytvára podmienky pre pokoj. Preto v ľuďoch dobrej vôle skŕsa podozrenie, či hlásatelia toho pokoja, nevynímajúc ani kňazov, hľadajú ho ozaj úprimne a či aj na nich nemožno aplikovať slová žalmistu: „…čo blížnym hovoria o pokoji, ale ich srdce je plné zloby“ (Ž 28, 3b) alebo tiež: „Jeho slová sú hladšie ako maslo, ale v srdci strojí vojnu. Jeho reči sú jemnejšie než olej, ale sú to vytasené meče“ (Ž 55, 22).
Úlohou kňazov je hlásať pravdu, brániť pravdu, obetovať sa za ňu, ak treba aj svojím životom a nie ju zakrývať, prekrúcať, ako to robia bratia združení v Pacem in terris. Sú na toto tvrdenie potrebné dôkazy? Stačí sa poprehŕňať v úbohých zvyškoch tzv. katolíckej tlače, ako sú KN, DP, kalendáre, čítať v nich referáty zo schôdzí Pacem in terris, rozličné vyhlásenia na nich a nemusíme sa báť, že hrešíme ohováraním alebo osočovaním.
Nikde totiž ani slovom nenaznačia bojovým ateistom, že sa prehrešujú proti našej Ústave, proti zákonom nášho štátu i proti svojej cti, keď neplnia svoje záväzky, vyplývajúce z prijatých dokumentov, vyššie citovaných, zaručujúcich všetky ľudské práva, nepostavia sa na obranu prenasledovaných, nepomáhajú im, ba naopak, vyhlasujú, že u nás je všetko v poriadku, rešpektuje sa náboženská sloboda, ba jestvuje vraj ideálny vzťah medzi Cirkvou a štátom. Obchádzajú alebo prekrúcajú prejavy Svätého Otca… atď., atď.
Niektorí idú až tak ďaleko, že za represálie štátu proti Cirkvi v rokoch 1949-1950 robia zodpovednými predstaviteľov Cirkvi (pozri články A. Horáka v KN a DP a aj iných jemu podobných, najmä tých, ktorí v tých krutých rokoch boli 10, 15-roční chlapci). Perličkou ich „lásky ku pravde“ sú zlomyseľné slová uverejnené v KN 4. novembra 1979 vo „Vyhlásení účastníkov II. zjazdu združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris: „V zmysle mierových snáh sa naše združenie Pacem in terris usiluje od začiatku utvárať dobré vzťahy k spoločnosti, v ktorej žijeme, a pripraviť priaznivé podmienky aj pre naše dušpastierske pôsobenie.
V tom našom snažení konajú nedobrú službu niektorí domáci aj zahraniční nežičlivci nášho zriadenia, žiaľ, i z radov duchovných, ktorí nemajú záujem na utváraní priaznivého ovzdušia pre mier a spoluprácu.“ Po takomto vyhlásení treba už len čakať, kedy navrhnú štátnej moci likvidáciu všetkých kňazov, čo sú mimo združenia.
Neuvedomujú si títo páni, že vyššie citovaným vyhlásením pripravujú pomaly, ale isto schizmu, alebo prinajmenšom dopúšťajú sa ťažkého hriechu, keď bezdôvodne obviňujú najcennejších kňazov z úmyslov a prác, ktoré sú im celkom cudzie.
Uvážte len láskavo, kto viac miluje vlasť, či ten, čo sa túla za drahé peniaze po celom svete, alebo ten, ktorý v spovedelniciach dlhé hodiny očisťuje, posilňuje, potešuje duše, vlieva balzam úľavy do sŕdc opustených, chorých, starcov a stareniek, zapaľuje očká dietok radosťou, sprístupňovaním im pri všetkých prekážkach blahozvesť Kristovu? Alebo ten, kto posledný peniaz venuje na cirkevno-sociálne ciele?
Alebo hádam ten, ktorý na stavbách, v lesoch, na nákladných autách a na iných pracoviskách učí svojich spolupracovníkov slovom a najmä príkladom poctivej práci, usporiadanému rodinnému životu, vzájomnej láske? Alebo tie stovky obetavých rehoľných sestier, ktoré v ústavoch pre mentálne narušené deti, starcov a starenky venujú im svoje posledné sily?
Či aj tie rehoľné sestry bývajúce v charitných domovoch vystavaných a upravených za svoje poctivo získané peniaze, ktoré obetovaním svojich chorôb získaných na pracoviskách a svojej staroby Pánu Bohu za blaho sveta a platiac Charite za skromné živobytie 600 Kčs, či ony tiež nemilujú vlasť?
Či aj tých, asi stotisíc rokov, ktoré strávili vo väzniciach, koncentračných táboroch, nútených rezerváciách kňazi, rehoľníci, katolícki laici v rokoch 1949-1969 a mnohí zaznávaní aj teraz, narušovali a narušujú pokoj?
Mali by si naši bratia uvedomiť, že bez tých obetí, by nás bol Pán Boh dávno zmietol z povrchu zemského.
Slovom teda, či nemilujú svoju vlasť a nebojujú za mier tí kňazi a veriaci, ktorí si svedomite plnia svoje povinnosti všade tam, kde sú, modlitbou, prácou, obetami, šírením lásky povzbudzujú svojich blížnych ku poctivosti a svedomitosti, ako tí, ktorí veľa o pokoji len hovoria a nepreložia zaň ani „krížom slamu“?
Čo si teda myslieť o týchto bratoch? Sú ešte Kristovými kňazmi?
P. E. D’ Alzon totiž tvrdí, že nie každý kňaz je Kristom povolaný. Za kňaza volá, tak píše, i diabol i svet. Diabol volá tých, ktorí nemajú nijaký vzťah k duchovným veciam, ba sú zaťažení aj rôznymi vášňami, chce sa im však ľahko žiť i myslia si, že kňazstvo by bolo pre nich výhodné remeslo. Mohli by dosiahnuť aj nejakú hodnosť s príplatkami a pritom žiť celkom podľa svojich chúťok. Nuž rozhodnú sa pre kňazstvo.
Svet volá takých, ktorých kňazstvo si želá mamička, otec, prípadne iní, niekedy aj málo Cirkvi oddaní. V dome peňazí veľa niet, nadanie nie je najlepšie, prečo by teda neskúsili šťastie? A riadiac sa zásadou „hlas ľudu hlas Boží“, odchádzajú na teologické štúdium.
Kristus volá tých, ktorí, hoci niekedy nemajú dosť bystrý rozum, sú však zbožní, pokorní, čistí, usilovní a naplnení túžbou šíriť slávu Božiu i privádzať k nemu duše, a to i za cenu chudoby, prenasledovania, ba i smrti.
Podľa toho teda, kým bol ten či onen brat povolaný za kňaza, je potom, pravda, aj jeho účinkovanie, aj jeho ovocie. Nuž neviem, kde by bolo treba zaradiť bratov, ktorí pravdu zatajujú, prekrúcajú ju, svoje počínanie teologicky zdôvodňujú, nepriateľom pomáhajú likvidovať to dielo, ktoré Kristus tak bolestnou smrťou na tomto svete vytvoril a sv. Cirkev svojou 2000-ročnou prácou ho udržovala, zveľaďovala?
Preto by bolo už na čase, aby všetci kňazi i pitisti namiesto prázdnych rečí a siahodlhých článkov o mieri v KN i míňania peňazí na výlety po svete dali sa do práce na upevňovaní mieru dôsledným plnením výzvy anjelských zborov zvestovaných betlehemským pastierom pri narodení Pána Ježiša slovami: „S láva Bohu na výsostiach …“ ako jediného najúčinnejšieho prostriedku zabezpečiť pokoj ľuďom dobrej vôle, a to apoštolskou horlivosťou v boji za víťazstvo Pravdy v celom svete takým spôsobom, aký naznačil pravoslávny kňaz Dimitrij Dudkov donedávna v pastoračnej činnosti v kostole sv. Tomáša v Moskve svojim poslucháčom:
„Ateizmus sa podobá rozštiepenému atómu zla. Prebieha rozpad mravný, rodinný, spoločenský. Neveria nielen v Boha, ale neveria ani jeden druhému. Otec neverí deťom, muž neverí žene, žena mužovi.
Keďže ateizmus podkopal vieru v Boha, podkopal aj všetky základy verejného života. Chrámy svetovej hodnoty zrúcané v našej krajine (a koľko aj u nás a najmä v Čechách), nemravnosť, rozpad rodiny, zločinectvo a chuligánstvo, všetko to sú výplody ateizmu. Ateizmus vyvolal nevraživosť, podozrievavosť, podlízačstvo, karierizmus.
Vezmime si živé príklady, keď učitelia strhávali deťom násilím krížiky (aj u nás). Stalo sa, že popletení školáci bili svojich veriacich kamarátov. Stávali sa prípady, že veriacim rodinám odňali rodičovské právo, napriek tomu, že je to porušenie občianskych zákonov, podľa ktorých majú rodičia plné právo na výchovu detí v náboženskom duchu.
V zamestnaní sa k veriacim chovajú podozrievavo a presadzujú ich na nižšie funkcie alebo nedávajú možnosť postupu (aj u nás). Podobné prípady sú časté a mnohí veriaci to skúsili na vlastnej koži. Chuligánstvo ateistov sa zvlášť vyskytuje v dobe náboženských sviatkov, napr. Na Veľkú noc …“
Pre hlásanie týchto a podobných smutných skutočností bol upozornený „dobromyseľnými“ veriacimi i zlostnými neveriacimi, ba i kňazmi. Všetkým odpovedal: „Výstraha, aby sa mi niečo nestalo, hanobí kňaza, lebo kňaz musí prejavovať odvahu. Musí byť pastierom, ktorý je ochotný obetovať svoju dušu za ovce. Kňaz dokazuje krížom to, čo nemôže dokázať slovom a činom. Trpieť za presvedčenie, za vieru, za vec Božiu, čo môže byť presvedčivejšie! To je po prvé.
Po druhé, robím to, čo je nevyhnutne potrebné nám všetkým, lebo vidím, že bez kresťanstva mnohí, zvlášť mládež, by sa dostali do slepej uličky. Moja činnosť je zameraná na to, ako pomôcť ľuďom dostať sa zo slepej uličky.
Zdá sa mi, že činnosť kňazov je dnes jedna z najnepostrádateľnejších! A tak som sa rozhodol angažovať sa. Boh mi je pomocníkom a ja sa nebojím, veď čo mi môže urobiť človek! Je to moja viera a v nej je aj zmysel mojej činnosti.
S veľkou ľútosťou – hovorí Dudkov – sa dívam na kňazov, ktorí zo svojej bohoslužby robia číre vykonávanie obradov a stávajú sa iba najatými dušpastiermi. To nie je bohoslužba, ale špekulácia s bohoslužbou. Ježiš Kristus nevedel, kde má skloniť hlavu na zemi a my budeme robiť z práce kňaza prostriedok na osobné zbohatnutie!
Čo povieme, keď Kristus bude žiadať od nás výsledky našej činnosti? A čo, keď vyhorím? Zo strachu mám prestať pracovať pre vec Božiu? A načo som sa potom stal kňazom?
Pre koho je v evanjeliu napísané: ,Dobrý pastier aj dušu dá za svoje ovce’? Komu povedal Kristus: ‘Choďte, hlásajte’? Kázaním sa dosahuje spása a ja sa budem vari báť? S pomeň si ešte na skutky apoštolské, keď im zakázali hovoriť o Kristovi, odpovedali: ,Či netreba viac poslúchať Boha ako ľudí’?
Pán ma poslal hlásať a ja mám umĺknuť, keď sa to niekomu nepáči? Myslieť len na vlastný blahobyt je zločin! Vec Božiu nemožno porovnať s nijakou inou vecou. Všetky ostatné veci majú iba časný význam, ale Božia vec má večný význam. Kozmonauti lietali vo vesmíre, zabúdajúc, že majú deti. A našou vecou nie je len dobýjať kozmos, ale priviesť ľudí do kráľovstva Božieho.
Vari budeme menej odvážni než oni? My dnes často handlujeme s vlastným svedomím. Len aby všetko prešlo ticho a nebadane. Akože ticho? Keď si raz kňazom, musíš horieť.
Kristus povedal: ,Ohlasujte blahozvesť, nuž choď a ohlasuj! Hľadaj na rôznych miestach. Dom Boží sa musí naplniť! ‘ Toto treba kričať na všetkých križovatkách, lebo naša mlčanlivosť nás robí spoluúčastníkmi ateistickej skazy!“ Tak hľa, by sme mali rozprávať a robiť aj my, ak nechceme, aby platili o nás slová sv. Jána Zlatoústeho: „Urážky prichádzajú nutne, avšak vás nemusia znepokojovať, ale majú dokázať vašu vytrvalosť. Ak však sa ich budete báť a budete od nich celou silou utekať, budete musieť omnoho viac trpieť, nikto vás nebude počúvať a všetci vami opovrhnú …“
Najdôstojnejší pán
Mons. Jozef Feranec.
biskup, predseda ZOS
Banská Bystrica
L. J. Chr. Trstená 14. novembra 1979
Mons. Viktor Trstenský, v. r.
r. k. kňaz m. sl.
Na vedomie:
najd. otcom biskupom a ordinárom SSR,
vedúcim činiteľom Pacem in terris.
Pripravil Anton Čulen (Prvá časť)