Vydanie niekoľkých kníh, ktoré vyšli po smrti Benedikta XVI. vyvolalo v médiách značný rozruch.
K dvom knihám rozhovorov Msgr. Georga Gänsweina so Saveriom Gaetom (Nient’altro che la verità. La mia vita al fianco di Benedetto XVI, (Nič iné len pravda. Môj život po boku Benedikta XVI.), Piemme, 336 s.) a kardinála Gerharda Müllera s Francom Giansoldatim (In buona fede. La religione nel XXI secolo, (V dobrej viere. Náboženstvo v 21. storočí), Solferino, 224 s.) sa nedávno pridala kniha Che cos’è il Cristianesimo. Quasi un testamento spirituale (Čo je to kresťanstvo. Akoby duchovný testament), Mondadori 2023). Túto publikáciu zostavili Elio Guerriere a Georg Gänswein, kde zhromaždili publikované i nepublikované texty Benedikta XVI. počas desiatich rokov jeho post-pontifikátu.
Tieto knihy sú určite užitočné na pochopenie osobností ich autorov, ktorí boli významný predstavitelia udalostí v Cirkvi a v tomto zmysle predstavujú užitočný historický príspevok. Je však otázne, či nám môžu poskytnúť usmernenie v zmätku našej doby. Aureola nejednoznačnosti obklopuje predovšetkým postavu Benedikta XVI., ktorý je prezentovaný ako ideálny referenčný bod konzervatívneho frontu, ktorý by sa postavil proti doktrinálnemu smerovaniu nemeckých progresívnych biskupov. Vieme však, že Benedikt pochádza z toho istého prostredia. Ako a kedy došlo k jeho „obráteniu“?
V roku 1993 vtedajší prefekt Kongregácie pre vieru Jozef Ratzinger v jednom rozhovore povedal: „V priebehu rokov nevidím žiadnu zmenu v mojich názoroch ako teológa“ (píšu Richard N. Ostling, John Moody a Nomi Morris, v článku s názvom Strážca rovného a úzkeho, v časopise Time, 6. decembra 1993). Medzi doktorandom z roku 1955, ktorého jeho profesor Michael Schmaus obvinil z „nebezpečného modernizmu“, a odvážnym teologickým poradcom kardinála Jozefa Fringsa na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965).
Ani medzi spoluzakladateľom časopisu Communio (1972) a profesorom na univerzitách v Tübingene a Regensburgu (1966 – 1977) nedochádza k žiadnemu obratu v postojoch tak ako ani medzi mníchovským arcibiskupom (1977 – 1981) a prefektom Kongregácie pre učenie viery (1981 – 2005). Ani 265. pápež Katolíckej cirkvi (2005 – 2013) a „emeritným pápežom“, ktorý pokračoval v práci až do svojej smrti v kláštore svätej Marty (2013-2022) nie je badať rozdiel v názoroch. Ratzingerova teologická vízia sa obohacovala a zdokonaľovala, ale jej spoločnou líniou zostávalo úsilie o nájdenie medzistupňa medzi pozíciami tradičnej teológie, (ku ktorej sa nikdy nepriklonil) a pozíciami radikálneho modernizmu, od ktorého sa vždy dištancoval. To, čo sa za Benediktov dlhý život zmenilo, nie sú jeho idey, ale jeho hodnotenie situácie Cirkvi, najmä po Druhom vatikánskom koncile a Revolúcii v roku 1968.
Jozef Ratzinger bol zasiahnutý, takmer traumatizovaný, morálnym úpadkom západnej spoločnosti a pokoncilovej Cirkvi. Vo svojej poslednej knihe spomína: „V niekoľkých seminároch vznikli homosexuálne ,kluby‘, ktoré pôsobili viac či menej otvorene pričom jasne menili atmosféru v seminároch.
V jednom seminári v južnom Nemecku žili spolu kandidáti na kňazstvo a kandidáti na laickú pastoračnú službu. Spolu v jedálni boli seminaristi so ženatými pastoračnými referentmi čiastočne sprevádzaní aj svojimi manželkami a deťmi a v niektorých prípadoch aj priateľkami“. (Che cos’è il Cristianesimo, s. 149). V USA istý „biskup, ktorý bol predtým rektorom seminára, dovolil, aby sa seminaristom premietali pornografické filmy, údajne s úmyslom posilniť ich, aby boli odolní voči správaniu, ktoré je v rozpore s vierou“ (Tamže, s. 150).
Ako prefekt Kongregácie pre vieru i pápež Jozef Ratzinger mohol zasiahnuť pevnou rukou a potlačiť tento fenomén. Ak sa tak nestalo, bolo to len preto, že vždy zostával skôr profesorom, než mužom moci, alebo skôr pre slabosť teologickej pozície, ktorá nebola schopná identifikovať chyby Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového obdobia?
Nová morálka šírená v katolíckych seminároch a na univerzitách bola výsledkom konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu, dokumentu, ktorý sa javí ako manifest „obrátenia“ Cirkvi k modernému svetu. Ale ak sa Cirkev zriekne kristianizácie sveta, jej osud bude taký, že svet, ktorý svetonázorovo zmení Cirkev. Diskusia o správnej interpretácii Gaudium et spes je málo relevantná, lebo revolučný proces nie je možné zastaviť iba nástrojmi hermeneutiky bez toho, aby sa proti tomuto rozkladnému procesu postavil projekt znovuzískania a rekristianizácie spoločnosti.
Skoro desať rokov „emeritného pápežstva“ Jozefa Ratzingera sa zhoduje s desiatimi rokmi pontifikátu pápeža Františka, ktoré boli poznačené nielen apoštolskou exhortáciou Amoris laetitia z 19. marca 2016, ale aj kontroverziami, ktoré vyvolala, vrátane Dubií zo 16. septembra 2016, ktoré podpísali štyria významní kardináli (Walter Brandmüller, Raymond Leo Burke, Carlo Caffarra, Joachim Meisner) a Correctio filialis z 11. augusta 2017, ktoré podpísalo viac ako 200 teológov a vedcov z rôznych disciplín. Tieto dokumenty, ktoré sa zapísali do dejín pre teologický a morálny význam tém, ktorých sa dotýkajú, a autoritu ich predkladateľov, pápež Benedikt nemohol ignorovať, ale v úvahách, ktoré čítame v tejto jeho knihe, nie je po nich ani stopy.
Emeritný pápež totiž nikdy nepovažoval za dôležité aby vysvetlil podstatné dôvody svojho zrieknutia sa pontifikátu. Obmedzil sa iba na konštatovanie: „Keď som 11. februára 2013 oznámil svoje odstúpenie zo služby Petrovho nástupcu, nemal som vôbec žiadny plán, čo budem robiť v novej situácii. Bol som príliš vyčerpaný na to, aby som plánoval niečo iné“ (Tamže, s. 3).
Zdá sa, že nastal čas skoncovať s akýmkoľvek čoby bolo keby bolo… Dôvodom pápežovej abdikácie neboli tajomné tlaky, ale „únava, fyzická a duševná“, ako to veľmi podrobne vysvetľuje aj Msgr. Gänswein na stránkach svojej knihy venovanej „historickému zrieknutiu sa“ (Nič než pravda, s. 191-230). Táto únava bola zároveň priznaním bezmocnosti tvárou v tvár morálnej kríze, ktorá našla svoje nové výrazy v Amoris laetitia pápeža Františka. V tejto encyklike sa totiž morálka redukuje na historické okolnosti a subjektívne úmysly tých, ktorí konávajú ľudské skutky.
Tento relativizmus má svoj prvotný pôvod vo vzdaní sa metafyziky, ku ktorému dochádza aj vtedy, keď sa tradičná filozofická kategória „substancie“ nahradí modernou kategóriou „vzťahu“. Pápež Benedikt to vo svojej poslednej knihe vyjadril takto: „V priebehu vývoja filozofického myslenia a prírodných vied sa podstatne zmenil pojem substancie, ako aj pojem toho, čo sa v aristotelovskom myslení označovalo pojmom ,náhoda‘. Pojem substancie, ktorý sa predtým vzťahoval na akúkoľvek realitu, ktorá je sama osebe konzistentná, sa čoraz viac vzťahoval na to, čo je fyzikálne neuchopiteľné: na molekulu, atóm a elementárne častice, a dnes vieme, že ani tie nepredstavujú konečnú ,substanciu‘, ale skôr štruktúru vzťahov.
Z toho vyplýva nová úloha pre kresťanskú filozofiu. Základnou kategóriou všetkej reality vo všeobecnom zmysle už nie je látka, ale vzťah. V tejto súvislosti môžeme my kresťania povedať len toľko, že pre našu vieru je Boh sám vzťah, relatio subsistens“ (s. 135). Benedikt má pravdu, keď hovorí, že „spoločnosť, v ktorej chýba Boh, spoločnosť, ktorá ho už nepozná a správa sa k nemu, akoby neexistoval, je spoločnosťou, ktorá stráca svoje pravidlá. (…) Západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh vo verejnej sfére chýba a pre ktorú už nemá čo povedať“ (s. 154). Boh však nie je vzťah, Boh je najdokonalejším Bytím, a teda najvyšším Dobrom a nekonečnou Pravdou. Jeho vlastné meno je Bytie (Ex 3,14). Všetko od Boha pochádza a všetko sa k nemu vracia. Len On je Bytie vo svojej podstate, a len On môže vyriešiť túto náboženskú a morálnu krízu našej doby.
Roberto de Mattei, 25. januára 2023
https://www.corrispondenzaromana.it/il-libro-testamento-di-benedetto-xvi-una-conferma/