Počuť občas vysloviť pevné presvedčenie, že keby ľudia dodržiavali desatoro, neexistovali by vojny, nešťastia, vraždy a vôbec žiadne hriechy.
Problém je ale v tom, že okrem zákonov dekalógu je tu aj zákon zisku, prospechu, alebo jednoducho holého prežitia.
Človek je často zúfalý z toho, ako iracionálne sa ľudia správajú. Práve tieto city však tvoria básnikov a prorokov a zúfalý hnev býva často nielen výsostne logický, ale zároveň aj svätý. Často jedine on ukazuje cestu k momentálnemu riešeniu. Popritom ale nestrácajme humor, dobromyseľnosť a zásadu neubližovať, pokiaľ je to len trochu možné.
Ide totiž o to, že človek sa potrebuje vo svete orientovať a jeho kapacity sú vzhľadom k celosvetovým problémom a možným nešťastiam jednoducho a nevyhnutne obmedzené. Tá potreba orientácie a jasného, logického a pravdivého smerovania je nevyhnutná aj pre akúkoľvek organizáciu, vrátane našej skalopevnej Cirkvi.
Ak začneme tvrdiť, že je jedno, čomu veríme a ako veríme a aj tak nám bude nakoniec odpustené, hovoríme nezmysly a strácame zmysel nielen ako ľudia, ale aj ako organizácia, ktorú chceme na podobných pohyblivých pieskoch stavať.
Často sa ocitáme v situáciách, kde nám žiadne pravdy a návody nepomôžu, musíme reagovať okamžite a tvrdo, ináč by sme ostali bez východiska a nikomu by sme tým nepomohli, ani sami sebe. Práve pochopenie možnosti takýchto stavov nám dokazuje, že platí Kristovo pravidlo odpúšťania a lásky aj k nepriateľom, ktorí často nevedia, čo činia.
Fakt, ale je, že občas sa vyskytujú a získajú aj moc ľudia, ktorí robia zle a pritom dobre vedia, čo činia. Takým odpúšťať netreba a trest je potrebný a nevyhnutný. Často nám ale neostáva nič iné, ako nechať to na Božiu spravodlivosť a všemocný čas. Je mi v tomto nádejou, že stále platia slová žalmistu, že kto druhým jamu kope, nakoniec sám do nej padne.
Čítal som nedávno knihu Jána Drgonca o právnych kultúrach Ázie a Afriky, nie náboženských, ale civilných. Bol som prekvapený, nakoľko sú ľudské problémy v rôznych kultúrach a civilizáciách podobné a nakoľko sú podobné aj ich riešenia. Často sa my, náboženskí ľudia, hádame o úplné nezmysly a nevnímame reálne problémy ľudí naokolo a teda nenachádzame ani spôsoby riešenia. Nech je nám v náprave vzorom Ježiš Kristus, ktorý problémy chápal, ale vystríhal pred zbytočným násilím a ubližovaním nevinným.
Nekomplikujme teda ľuďom život, zvlášť tým mladým a neskúseným a neutešujme ich imaginárnymi nádejami, ale orientujme ich na skutočnú nádej, na ktorú radikálne, ale pravdivo poukazuje Ježiš Kristus.
Vlado Gregor