Ďakujte Pánu Bohu, či podľa Vás „osudu“, za Slovenský štát, vyhlásený Slovenským snemom dňa 14. marca 1939 a uznaným dvadsiatimi šiestimi štátmi sveta.
Titl. Redakcia denníka „S m e n a“
Heslo „mocných“ tohto sveta „Kto má moc, má i pravdu“, platí v plnom znení o Vás, a teda i o pisateľovi „duchaplného“ článku z 8. novembra 1984 Zlovestné Te Deum .
Skoro škoda zapodievať sa v ňom sršiacou „múdrosťou“. No, aby ste sa nenazdávali, že slovenský národ je už taký hlúpy, že by nevedel rozlišovať svetlo od tmy, a taký hladný po hocijakej „pravde“, aby zhltol každú otravu, reagujem na ten Váš „pravdivý“ príspevok aspoň týmito skromnými riadkami.
Ďakujte Pánu Bohu, či podľa Vás „osudu“, za Slovenský štát, vyhlásený Slovenským snemom dňa 14. marca 1939 a uznaným zaraz v jeho začiatkoch dvadsiatimi šiestimi štátmi sveta, medzi inými aj ZSSR a jeho vtedajším vodcom Stalinom a jeho priateľom Hitlerom, s ktorým uzavrel dňa 23. augusta 1939 pakt o neútočení a o morálnej i hmotnej podpore i o rozdelení Poľska.
Spievajte Te Deum i za to, že v tom Slovenskom štáte vedúcu úlohu hral prezident, kňaz Dr. Jozef Tiso a veriaci, či to boli kňazi alebo laici. Keby ich miesto boli zaujali tí, čo s „počasím“ menia i „farby“, dnes by sotva bolo SSR a Vy v nej. Tí by boli celkom isto súhlasili s rozsekaním Slovenska a so zničením tých, ktorí milovali svoj národ a celé svoje žitie zasvätili boju za jeho sebaurčenie. Kňazi však a laickí veriaci tak vždy chránili slovenský národ, teda i r. 1939, ako sa za daných okolností dalo.
Za túto svoju namáhavú a náročnú prácu v národe a HSĽS nebrali žiadne odmeny a netúžili po „privilegovanom postavení Cirkvi“ a svojom, a ani ho nemali. Kňazi ani len o halier nemali zvýšený svoj plat, čiže kongruu.
Nech Vám na ozrejmenie toho postačí táto skutočnosť. Asi v roku 1940-1941 bola v Ružomberku schôdza kňazov s prezidentom Slovenského štátu Tisom. Pred zakľúčením tejto schôdze ktorýsi kňaz oslovil pána prezidenta touto prosbou: „Pán prezident, my kňazi sme takými občanmi Slovenského štátu ako všetci ostatní. Pracujeme na všestrannom zveľadení našej vlasti. Naše platy sú však neúmerné k platom iných pracovníkov. Prosíme, postarajte sa láskavo o to, aby sme aj my mohli žiť i po stránke hmotnej ozaj ľudsky dôstojne.“ Pán prezident odpovedal: „Bratia, keď všetci na Slovensku sa budú mať dobre, potom príde aj na Vás rad.“ Všetci prítomní kňazi odmenili pána prezidenta za túto odpoveď dlhotrvajúcim potleskom.
Sám predchádzal kňazov svojím príkladom, keď v nedele a vo sviatky nechodieval na odpočinok do „honosnej“ chaty, ktorej nemal, ale do ošumelej, starým nábytkom zariadenej bánovskej fary, aby ako kňaz slúžil svojim veriacim, a ako viem, pre svoju súdom vyhlásenú nemajetnosť, nemohol zaplatiť týmto štátnym súdom v Bratislave vymeranú vysokú pokutu. To isté platí i o biskupoch Jánovi Vojtaššákovi, Buzalkovi, Gojdičovi a o iných kňazoch, odsúdených na zaplatenie pokút. Taká bola tá „ziskuchtivosť cirkevnej hierarchie“ za Slovenského štátu.
I to, čo urobil vtedajší minister financií Dr. Mikuláš Pružinský, je v protive s písaním o „privilegovanom postavení Cirkvi“ za Slovenského štátu. Ku ministrovi Pružinskému prišli totiž zástupcovia slovenského biskupského zboru s prosbou, aby umožnil bezcolný dovoz omšového vína z Maďarska. Pán minister, praktický katolík, im povedal: „Najdôstojnejší páni biskupi, niekoľko desiatok litrov pre chudobnejšie farnosti Vám môžem uvoľniť bez cla, za ostatok, prepáčte láskavo, musíte clo zaplatiť. Náš štát je chudobný, potrebuje každý halier.“ Najdôstojnejší páni biskupi súhlasili s tým odôvodnením a nedomáhali sa viac podobných výsad. Žiadali jedine to, aby mohli slobodne šíriť česť a slávu Božiu a viesť veriaci ľud bez zábran k prameňom časného i večného blaha.
Tých zábran, vďaka porozumeniu štátnych predstaviteľov, nebolo u nás. Cirkev
mala svoje školy, tlač, rehole, semináre, spolky mladých i starších, voľný prístup k chorým do nemocníc, slobodné hlásanie Božieho slova v kostoloch, v školách, čo, žiaľ, teraz ostalo len v spomienkach. Nie je to hanba pre štát „slobody“, za aký sa vyhlasuje? Nuž to bolo to „privilegované postavenie cirkvi“ za Slovenského štátu. Štátna pokladnica sa zbytočne nevyprázdňovala, i keď šlo o Cirkev, zveľaďoval sa zlatý štátny poklad, z ktorého osoh má i terajšie naše zriadenie, koruna mala svoju medzinárodnú hodnotu. Peniaze nešli ani na nákladnú „údržbu“ vládneho straníckeho aparátu, na drahé zjazdy a nespočitateľné cesty rozličných vládnych a iných skupín, ale upotrebovali sa na zveľaďovanie hmotného i duchovného dobrobytu občanov štátu, ktorí i za druhej krvavej svetovej vojny žili v pomerne dobrom hmotnom položení.
Svedčí o tom i pán prezident Dr. Gustáv Husák vo svojom prvom vydaní diela Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní.
O povstaní povedia svoje pravdivé slová objektívne dejiny. No už teraz sa možno pýtať, či jeho obrovské hmotné i duchovné škody boli úmerné zisku, ktorý ono prinieslo, najmä keď víťazstvo protinacistických síl bolo už za dverami a nemecké vojská skoro strmhlav opúšťali svoje bojové postavenia.
Bolo by osožné a prospelo by pravde zistiť, prečo a za akých okolností boli zavraždení v počiatkoch povstania, keď tu ešte nebolo nemeckého vojska – spomínam len najbližšie okolie, v iných oblastiach bolo ich tiež dosť – títo naši spoluobčania: Rudolf Scheda, farár v Liptovskom Svätom Jáne (za živa ho zodrali z kože), Martin Martinko, farár v Liptovskom Svätom Michale, prestrelený automatom pri fare; Schüler, učiteľ v Zázrivej, Slovák, len meno mal nemecké, prestrelený tiež automatom; Nemec, Slovák, učiteľ v Hruštíne, zavraždený pred svojím bytom, dvaja bratia Magutovci, učitelia, jeden v Malatinej, druhý v Kalamenoch, boli nájdení v lese blízko Malatinej, spôsob vraždy neistý; obchodník Sojka v Dolnom Kubíne, odvlečený, nevie sa kam; fotografista Deutscher v Dolnom Kubíne, taktiež odvlečený na neznáme miesto… Viacerí boli mučení v zázrivskej doline Lučivna, v Partizánskej Ľupči.
Dalo by sa veľa písať o Zlovestnom Te Deume, bolo by však celkom zbytočne Vám čosi ozrejmovať, osvetľovať, k čomu nechcete mať prístupu, čo nechcete chápať, čo znehodnocujete i potupujete. Možno i tu povedať, ako tvrdia viaceré otvorené hlavy, že ono zachránilo tisícky slovenských vojakov, ktorých Nemci vyhlásili za partizánov, ale zásahom prezidenta Tisu boli napokon aj nemeckým komandom uznaní za regulárnu armádu, a tak vyhli koncentrákom a istej smrti, keďže sa na nich vzťahoval štatút vojenských zajatcov, teda chránených medzinárodnými právnymi dohovormi, čo sa nevzťahuje na oddiely partizánske.
Tu však len tak okrajovo. Ide mi viac o očistenie mena najdôstojnejšieho otca biskupa Jána Vojtaššáka, o ktorom píšete: „O ziskuchtivosti cirkevnej hierarchie svedčí príklad biskupa Vojtaššáka, ktorý za niekoľko stotisíc arizoval majetok niekoľkomiliónovej hodnoty.“
Baldovce, tie sú námetom Vášho osočovacieho útoku na najdp. biskupa Jána Vojtaššáka, boli kedysi majetkom grófov Čákyovcov. Nevie sa, kedy prišli do židovských rúk kúpele Baldovce. Dosť na tom, že až do prevratu v roku 1918 boli majetkom nejakého peštianskeho Žida, ktorý každý rok cez letné prázdniny vozieval z Pešti do Baldoviec maďarské deti na „rekreáciu“. Keď sa v roku 1919 ustálili štátne hranice medzi Slovenskom a Maďarskom, peštiansky Žid predal Baldovce Friedovi, obchodníkovi v Levoči, za nejakých 432 000 korún. Fried si na túto kúpu celú sumu vypožičal v Zipser Banke. Banka hľadala svojho dlžníka, ktorý ostal u nej s celým svojím dlhom i s neplatenými úrokmi.
Zipser Banka vykonala na súde v Spišskom Podhradí verejnú dražbu na Baldovce ako na svoj majetok. O tejto akcii sa dozvedel u advokáta v Levoči vtedajší hospodársky správca učiteľského internátu na Spišskej Kapitule, Salva. Povedal advokátovi Zipser Banky, aby banka pozhovela s konaním verejnej dražby, kým sa nedozvie na biskupstve, či by nemalo biskupstvo záujem o kúpu Baldoviec mimo dražby. Keď to správca učiteľského internátu zreferoval biskupstvu, vtedajší biskup rozhodol vyplatiť celú požiadavku banke, ležiacu na Baldovciach, a kúpiť Baldovce od Zipser Banky mimo verejnej dražby.
Ale keďže to bol majetok židovský, zasiahol do toho i štátny úrad, majúci na starosti židovské majetky v Bratislave. Úrad vyslal znaleckú komisiu do Baldoviec, aby odhadla hodnotu celých Baldoviec. Táto komisia, keď vykonala súpis celého majetku a vypočítala všetko, zistila, že biskupstvo preplatilo, už nepamätám koľkými tisíckami hodnotu celého majetkového inventára. Stav tohto židovského majetku bol taký dezolátny, že Okresný súd v Levoči mal už hotový rozkaz z dôvodov hygieny zatvoriť búdu, podobajúcu sa na cigánsku chajdu, kde sa čerpala minerálka z prameňa.
Biskupstvo predtým, ako mohlo vstúpiť do užívania prameňa, muselo odstrániť sponad prameňa zhnité trosky, očistiť celé okolie prameňa, a len tak bolo možno pristúpiť k využívaniu minerálnej vody. Ostatné budovy, ktoré sa tam nachádzali, boli v takom dezolátnom stave, že ich odstránenie bolo bremenom na majetku. Bola to kúpa, preplatená kúpa, nijaká arizácia. Biskupstvo kúpilo Baldovce preto, že malo úmysel tam zriadiť rekreačné stredisko pre svojich seminaristov (kňazského dorastu). Ležalo to blízko biskupského bohosloveckého seminára. Letné prázdniny by boli mohli stráviť v tom rekreačnom sídle tí malí a veľkí seminaristi, ktorí by boli chceli.
„Od roku 1943 investoval som mnoho do Baldoviec, pokiaľ som ich dal do poriadku, v nádeji, že v dohľadnom čase bude tam rekreačné stredisko pre seminaristov. Vložil som do nich vyše 2 milióny korún“ (Z listu pána biskupa Jána Vojtaššáka). Teda malým seminaristom i bohoslovcom zamýšľal biskup Vojtaššák umožniť rekreovať si v čase prázdnin svoje duševné i fyzické sily, a to
tým, že na tento cieľ kúpil staré, upadnuté Baldovce. On, ktorý po celý život pre svoju osobu nepoznal nijaké rekreácie, pamätal na svoj kňazský dorast rekreovaním.
To bola tá „ziskuchtivosť cirkevnej hierarchie, o ktorej svedčí aj príklad biskupa Vojtaššáka, ktorý za niekoľko stotisíc arizoval majetok niekoľko miliónovej hodnoty“, toho biskupa, ktorý zabúdajúc na seba, všetko, čo získal z cirkevných majetkov i svojou osobnou usilovnosťou i sebazapierajúcim životom, venoval potrebám slovenského ľudu výstavbou škôl, charitných domov, seminárov, kostolov, kultúrnych domov, podporou chudobných… v sume vyše šesťdesiat miliónov korún. Toto všetko, plus asi 1 200 ženských a mužských kláštorov, vyše 2.000.000 kníh, hromadu cenných obrazov, sôch, iných umeleckých predmetov okolo 1500, niekoľko desiatok miliónov korún na vkladných knihách, zbierky na semináre, misie, charitu, tlač, rozličné fundácie na sväté omše, na opravy kostolov, kaplniek, krížov… – muselo byť toho veľa, keď minister Fierlinger nazval tento prísun majetkovej podstate „najväčším majetkovým presunom od obsadenia pohraničia a znárodnenia priemyslu a pôdy“, – výpočet nie je ani zďaleka úplný, veľké množstvo kultúrnych hodnôt bolo pritom celkom alebo čiastočne zničených, čo sám Fierlinger kritizoval ako drastický spôsob ničenia kultúrnych pamiatok orgánmi ministerstva vnútra, obrany a spravodlivosti, to všetko prešlo bez haliera náhrady do rúk – koho?
Ak sa k tomu pripočítajú trestné pokuty na súdoch, hospodárske majetky, áno desiatky rokov, ak nie stovky, by nestačili, čo len štipku protihodnoty nahradiť vlastníkom tohto „znárodneného“, teda „zarizovaného“ majetku. A čo exercičné, kultúrne domy, školy, semináre? To Vás netrápi?
Takáto je pravda. Ak ste chlapi, pozriete sa statočne do očú tej pravde, zverejníte ju, aby sa naša verejnosť jasne dozvedela pravdu! Zapamätajte si: Pravda Vás vyslobodí. Len ona vám rozoženie každú pochybnosť, rozláme Vám všetky putá, vyvedie Vás do najvyšších výšok a uspokojí vás väčšmi, ako ste schopní túžiť.
Nevidíte, ako sa pravda často zle chápe, ako sa mrzačí, prekrúca, alebo priam úmyselne falšuje? Ale aj bez zlomyseľnosti ju stačí zohyzdiť všelijaké zmýšľanie, deformujú ju naše vášne, prefarbujú ju naše city, pitvú naše hľadiská a upravujú naše záujmy. Nevidíte, aký myšlienkový zmätok vládne dookola?
Vrtochy nazývajú slobodou, zvádzanie umením, hriech nazývajú dobrodružstvom, neviazanosť skúsenosťou, brutálnosť silou, grobianstvo úprimnosťou, zvierackosť prírodou. Neresť nazývajú láskou a rozklad životom, úžerníctvo nazývajú spravodlivosťou, útlak pokrokom a pokrok nazývajú náboženstvom.
Z anarchie robia právo a z práva obročie násilia. „Sú to slepci, ktorí vodia slepých.“ Nemôžete sa zveriť nikomu, nemôžete sa dať viesť nikomu. Ak sa na niekoho spoľahnete, ste za krátky čas obaja v priekope. Ľudskí vodcovia priviedli celé generácie na jatky, ľudskí vodcovia priviedli, zavliekli celé národy do najzhubnejších omylov, ľudskí vodcovia štvali ľudí, aby sa hrýzli ako zvery, ľudskí vodcovia zviedli mladých svojím skazonosným učením, ľudskí vodcovia vstriekli mikróby nenávisti do duší prostých. Prečo? Lebo opustili pravdu a zapriahli sa do voza lží.
Žiaľ, že väčšinou takí vodcovia sa uplatňujú v terajšom konzumnom svete. Kde však pod takými vodcami zájde tento svet a najmä neskúsená, duševnej opory zbavovaná a olupovaná mládež? Vidíme to u nás tak i vo viacerých západných krajinách. Len pravda ju zachráni. Bez pravdy bude slepou, nebude môcť sama chodiť, ale pôjde tam, kde ju zavedú.
Myslím teda, že by ste oveľa viac osožili našej i tej Vašej mládeži, keby ste ju učili milovať pravdu, a to nielen tú časnú, zemskú, lež aj tú, ktorá pretrváva veky a bude trvať naveky. Veľmi by ste pomohli tej mládeži, keby ste v nej rozplameňovali obetavú lásku k rodičom, priateľom, svojmu národu a k Pôvodcovi všetkých darov neba i zeme, k Pánu Bohu a neodvracali ju od neho. Urobili by ste ju šťastnou, keby ste jej ukázali, ako má žiť mravne, ako poctivo pracovať, ako zakladať usporiadanú domácnosť, ako vyhýbať hriechu a pestovať čnosti, ako obchádzať krčmárske brlohy, málo zošľachťujúce diskotéky, ako pestovať vzájomný súlad a porozumenie, ako sa správať voči druhému pohlaviu, ako sa chrániť prevrátenej sexuality… atď. atď. Bolo by menej ponôs, skazenosť i ako vravia Česi, na jej „otrlosť“ a isto aj menej obáv, či sa na nej splnia slová nášho básnika Hviezdoslava: „Ó, mládež naša, tys držiteľka rána, vladárkou mája, jara pokladnicou.“
K tomu Vás zaväzuje Vaše novinárske povolanie, ktoré Vás má povzbudzovať k pestovaniu kultu objektívnej pravdy, intelektuálnej úcty a čestnosti v subjektívnej interpretácii a komentári – tieto prirodzené vlastnosti novinárstva – čo zvieryhodňuje odbornú úroveň a stavovskú hrdosť novinára a ukazuje podstatným spôsobom spoločenský rozmer novinárskeho povolania.
Trstená 18. novembra 1984
V patričnej úcte
Mons. Viktor Trstenský, v. r.
r. k. kňaz m. sl.
Na vedomie:
Dr. Gustáv Husák, prezident ČSSR
Dr. Peter Colotka, CSc., podpredseda vlády SSR
Cirkevní predstavitelia ČSSR
Masovokomunikatívne prostriedky v ČSSR
Pripravil: Anton Čulen