Istý muž priviedol do Arsu svoju ženu, posadnutú zlým duchom. Bola divá a vydávala zo seba nesúvislé zvuky. Ján nariadil, aby ju odviedli pred biskupa.
Tu sa ozval diabol ústami nešťastnej ženy: „Ach, keby som mal moc Ježiša Krista, všetkých by som vás uvrhol do pekla.“ „Ale, ty poznáš Ježiša Krista! Dobre, odveďte ju k oltáru,“ nariaďuje Ján. Úbohú ženu tam s veľkou námahou dopravili štyria chlapi. Ján jej položil na hlavu relikvie a chorá hneď ostala ako mŕtva. Po chvíli sa prebrala, vyšla z kostola a po dvoch hodinách sa opäť doň vrátila, upila si svätenej vody a odvtedy ju nikdy viac zlý duch neovládal.
Istú ženu by už štyridsať rokov trápil zlý duch. Jej syn ju zaviedol do Arsu. Pred kostolom sa dala do spevu a tak vyrušovala ľudí v kostole. Zúrila, ústa jej penili. Vtom šiel okolo arský farár. Dal jej požehnanie: žena hneď prišla k sebe a nikdy viac takto netrpela.
27. decembra 1857 priviedli na radu avignonského arcibiskupa do Arsu zlým duchom posadnutú rehoľnú učiteľku. Priviedli ju do sakristie. Posadnutá však chcela vyjsť von. Kričala: „Tu je veľa ľudí.“ „Je tu veľa ľudí? Dobre, odídu,“ hovorí Ján.
Zo sakristie skutočne všetci vyšli, ostala tam len rehoľná sestra s arským farárom. Ľudia ostali pri dverách. Počuli celkom dobre rozhovor vnútri. Posadnutá zo seba vydávala nezrozumiteľné zvuky, ktoré postupne zosilnievali. Potom bolo počuť Jánov hlas: „Ty teda chceš celkom odísť? „Áno!“ „A prečo?“ „Lebo som tu s človekom, ktorého nemilujem.“ „Ti ma teda nemiluješ?“ Hrozné. „Nie!“ zaznelo z úst úbohej chorej. Dvere sa rozleteli a od diabla oslobodená rehoľnica v radostnom plači plná vďačnosti sadla si na prah sakristie. Ale o chvíľu preletel jej tvárou výraz strachu: „Bojím sa, že sa vráti.“
„Nie dieťa moje, isto sa nevráti,“ posmeľoval ju Ján. Učiteľka mohla potom spokojne vykonávať svoj učiteľský úrad v obci Orange.
Istého dňa priviedli do Arsu inú postihnutú ženu. Do kostola ju dostať nemohli, bránila sa. Preto prosili arského farára, aby ju navštívil v dome, kde bola ubytovaná. Ján vošiel do domu, keď tam chorá nebola. Po krátkom čase sa vrátila, netušiac, kto je v byte. Ako sa však priblížila k domu, pochytili ju prudké kŕče, v ktorých vykrikovala: „Nie je ďaleko ten kňažúr.“ No i tu musel zlý duch opustiť svoju obeť.
23. januára 1840 sa stalo toto: Pri Jánovej spovedeľnici čakalo asi desať ľudí na svätú spoveď. Prišiel rad na neznámu ženu. Pokľakla, ale mlčala a ani na viaceré výzvy nič neodpovedala. Naraz však vydala zo seba škrekľavý hlas: „Dopustil som sa len jedného hriechu a z tohto krásneho ovocia udeľujem všetkým, ktorí len chcú… No zdvihni ruku, daj mi rozhrešenie… Ach ty ju často dvíhaš pre mňa, lebo som často pri tebe v spovedeľnici.“
„Ktosi ty?“ pýta sa Ján. „Som hlava (t.j. vodca)“ ozýva sa diabol a pokračuje: „Ach, ty čierny ošklivec, ty ma mučíš! Ty vždy hovoríš že chceš odísť (preč z Arsu do kláštora). No prečo to neurobíš?! Sú čierny ošklivci, ktorí mi robia menej trápenia ako ty.“
„Napíšem Pánovi, aby si odišiel,“ hrozí Ján diablovi.
„Ale ja budem tak triasť tvojou rukou, že nebudeš môcť písať… Strať sa, istotne ťa budem mať. Ja som silnejší ako ty. A ty ešte nie si mŕtvy?! Keby tejto nebolo (urážlivým slovom naznačí Pannu Máriu), isto by sme ťa mali, ale ona ťa chráni i s týmto veľkým strážcom (sv. Michalom archanjelom), ktorý je na bráne tvojho kostola… Povedz, prečo tak včas ráno vstávaš? Ty neposlúchaš červenú reverendu (biskupa). Prečo nekážeš vysoko ako v mestách?…“ Darmo sa zlý duch zmietal, svoju obeť musel opustiť.
V prvej polovici minulého storočia sa veľmi rozmáhal vo Francúzsku špiritizmus, hlavne v tzv. lepšej spoločnosti.
I tento prostriedok zlý duch užíva na ovládanie ľudských duší. Tu netreba dokazovať, či sa vo všetkých špiristických úkazoch skrýva diabol, isté je, že mnohé zjavy majú v ňom svojho pôvodcu. Istej, zlým duchom posadnutej ženy sa spýtali, kto spôsobuje, že pri špiristických zasadnutiach sa krútia stoly a vychádzajú z nich hlasy. „Ja som to, to všetko je moje dielo.“ Kričala žena na rozkaz diabla. Vtedy arský farár poznamenal, že diabol – klamár povedal pravdu.
Gróf Július de Maubon (č. móbon) dôverný priateľa arského farára, sa dostal okolo roku 1850 do spoločnosti, ktorá usporiadala špiritistické zasadnutie za jeho prítomnosti. O nejaký čas navštívil Ars. V kostolných dverách vidí Jána, ku ktorému vykročí s usmiatou tvárou a vystretou rukou. No Ján ruku neprijal, na pozdrav neodpovedal, ale takto privítal grófa: „Július, zastavte sa! Predvčerom ste obcovali s diablom. Poďte sa vyspovedať.“
Takto bol Ján Vianney dňom- nocou v potýčke s diablom. Bol to nepretržitý boj, v ktorom diabol strácal pozíciu za pozíciou.
Pripravil: Anton Čulen