Nemravnosť je matkou nielen nevery, ale aj všeobecnou pohnútkou k odpadnutiu od viery
Ani modlitba a premýšľanie o náboženských veciach nie sú príčinou odpadu od viery. Naopak, takmer všetci protestanti, ktorí sa stali katolíkmi, modlitba priviedla naspäť do lona materinskej Cirkvi.
Je dojímavé čítať v životopisoch konvertitov, ako mnohí pobožní, mravní a učení protestanti po rokoch trvajúcich vrúcnych modlitbách a po zrelom uvažovaní prišli k rozhodnutiu, že sa stanú katolíkmi. Naproti tomu zanedbávanie modlitby a náboženská nevedomosť sú známkami tých, ktorí od Cirkvi odpadávajú.
Či táto skutočnosť nie je dobrým dôkazom pravdivosti Katolíckej Cirkvi? Kto zanedbáva modlitbu, stáva sa časom ľahostajným k náboženstvu a viere, lebo modlitba je akoby olej, ktorým svetlo viery býva sýtené a udržiavané. V tomto svetle predstavujú sa nám nevera a odpadnutie od Cirkvi ako trest Boží za zanedbávanie modlitby a ostatných milostí Božích. „Odníme sa vám kráľovstvo Božie a dá sa ľudu, ktorý bude prinášať jeho ovocie“. (Mat 21, 43)
Prečo ľudia odpadávajú od Cirkvi? V Nemecku z túžby po majetkoch a v Anglicku z túžby po žene
Len sa spýtajte tých katolíkov, ktorí kvôli ženbe alebo výdaju, alebo pre vyhliadky lepšieho hmotného postavenia, alebo zvádzaní leskom zlata- ako to bolo v Rakúsku- odpadli od Cirkvi , len sa ich spýtajte, ako často sa utiekali k modlitbe, aby im bola ukázaná pravá cesta. Ich odpoveďou bude posmech z modlitby, lebo takéto veci oni už dávno odhodili. Oni patria k tej triede kresťanov, ktorí si stále robia posmešky zo „svätuškárov“ a pobožnostkárov.“
Keby títo páni katolícke náboženstvo poznali, pravda by inak rozprávali. Lenže oni prezrádzajú trestuhodnú nevedomosť v náboženských veciach. Starou zásadou je, že: človek nemiluje to, čo nepozná. Oni však idú ešte ďalej, oni nenávidia to, čo nepoznajú. . Oni všade prejavujú slovom i písmom svoju nenávisť proti katolicizmu, akoby tým chceli zahlušiť rozpoltenosť a bezútešný stav ich duše.
Ó, keby poznali Cirkev, ako by ju milovali! Dajte mi mladíka a ja ho vyučím katolíckom kňazstve, o jeho pôvode a moci, poukážem mu na to, že iné vierovyznania kňazstva nemajú, zvážime spolu následky tohto a potom ho pustím na divé vlnobitie života a som si istý, že ten mladík sa nikdy nespreneverí viere svojej rodnej dediny. Ďalej mu vysvetlím, svätú obetu našich oltárov, tajomné trblietanie večného svetielka, moc kňazstva odpúšťať hriechy vo sviatosti pokánia- potech katolíkov v živote i smrti- a potom ho pošlem na rázcestie zvodného sveta a som si istý, že tak ľahko nezblúdi. Ó keby len poznali Cirkev, ako by ju milovali!
Avšak najmenej viny na odpadnutí o katolíckej viery má statočnosť a cnosť. Už svätý Augustín povedal: Svet by nebol neveriaci, keby nebol oddaný nečistote.
Poznal som otca rodiny, ktorý žil v miešanom manželstve. Raz, okolo Veľkej noci prišiel domov, zúril, bol akoby bez seba a ponosoval sa, že pri spovedi nedostal rozhrešenie. Hneď na to odišiel na okresný úrad a oznámil, že vystupuje z katolíckej Cirkvi. Či je tu na vine cnosť? Všeobecne však bolo známe, že jeho manželstvo bolo nedovolené a okrem toho viedol verejne pohoršlivý život.
Ako odpadávajú ľudia od katolíckej Cirkvi?
Niekedy z náboženskej ľahostajnosti, nečinnosti, niekedy z túžby po sláve, alebo z urazenej pýchy- pravidelne však z nemravnosti. Nemravnosť je matkou nielen nevery, ale aj všeobecnou pohnútkou k odpadnutiu od viery. – Mnohí ľudia to neradi počúvajú, ale musím to spomenúť – najmä v našich dňoch.
A celý príbeh toho procesu je veľmi prirodzený.
Mladý človek sa cíti byť blaženým v katolíckej Cirkvi, kým žije mravne a statočne. A prečo by aj nie? Žije podľa viery, ale preto mu táto viera nerobí nijaké výčitky, ba zošľachťuje jeho mladosť a duševnú blaženosť a vlieva spokojnosť do jeho srdca.
A tento blažený pomer trvá dotiaľ, kým v ňom žije cnosť. Avšak mladík sa pokazí, do jeho duše sa zažerie hriech, ako rakovina do zdravého tela, a boj sa začína. Viera a hriech dlho nemôžu byť dobrými susedmi, a keďže mladí väčšmi miluje hriech a nechce sa ho zriecť, preto musí vymiznúť viera.
Dávnou a skutočnou pravdou je, že: Čo si človek želá, to rád aj verí. Cnostnému je viera milá. Ona posväcuje jeho práce, uľavuje bolesti, očisťuje slzy, sľubuje pokojnú hodinku smrti. Ba do výhľadu stavia i korunu lepšieho života.
Výstrednému hriešnikovi je však viera stálou výčitkou, preto by ju rád pretvoril, urobil zodpovednou svojmu životu, alebo celkom vyničil. Ako si starovekí pohania takých bohov vymysleli, akých chceli mať, tak aj moderní svetáci si utvoria také náboženstvo, aké im lahodí, aké neprekáža ich hriešnemu životu.
Keby bola katolícka Cirkev ľahostajná voči každodennému životu, keby nehovorila do duše ľuďom proti hriechu, keby nehrozila večným trestom v budúcom živote, vtedy by ju každý nechal na pokoji, nemala by nepriateľov.
Ale jej mravné požiadavky, ktoré ona kladie v mene Božom a z Jeho nariadenia, nemožno umlčať. Ona všetkým, či už nosia úradnícku rovnošatu, či robotnícku zásteru, či sú vzdelaní, alebo nevzdelaní, hovorí: To nie je správne, to je hriech – Boh ťa za to potrestá. A Cirkev svätá neodvoláva svoje slová, nepripúšťa nijaké výnimky, ani keď sa na to králi nahnevajú, ba ani vtedy, keď celé krajiny odpadnú od viery. Katolícke náboženstvo práve pre toto nie je po vôli mravne skleslým ľuďom. Títo sa preto usilujú pod rozličnými zámienkami a výhovorkami od neho oslobodiť.
Lebo veď čo by si ty, láskavý čitateľ urobil s tým človekom, ktorý by prišiel k tebe každý deň s rozličnými výčitkami a cez dvere i okná by ti neprestajne kričal: Ty si darebák! Ak i ďalej tak budeš pokračovať, a sa nepolepšíš, prídeš do pekla- stavím sa, že chytíš metlu a nemilého hosťa vyženieš.
Vo väčšine prípadov takto robia aj tí, ktorí sa stávajú nevernými katolíckej viere. Na katolíckej strane nemravníci počujú výčitky, vstupuje sa im do svedomia. Na nekatolíckej strane ich vábi neviazanosť mravov, hovorí sa im: Poď k nám, nemusíš sa spovedať, nemusíš sa postiť, nemusíš chodiť do kostola, odhoď to jarmo. A mnohí idú za týmto volaním a stanú sa protestantmi, alebo bezkonfesionálnymi. Takto odpadávajú ľudia od katolíckej Cirkvi.
A aby tento svoj krok nejako ospravedlnili, utiekajú sa k pretvarovaniu. Títo bezkonfesionálni voľnomyšlienkari obyčajne obviňujú katolíkov z pretvárky, hoci táto výčitka v skutočnosti patrí im.
Mladý slobodomyseľný panák, ktorý svojej Cirkvi obrátil chrbát, sa nerád prizná: Som nemravník, milujem hriech a preto nemôžem platne pristupovať k sviatosti pokánia, nemôžem žiť praktickým katolíckym životom, lebo predovšetkým nechcem zmeniť svoj hriešny spôsob života. Nie, takto sa priznať nechce, lebo to by nebolo elegantné. Aby sa teda jednako ospravedlnil, tak hľadá výhovorky, a hriech odeje do najkrajšieho rúcha.
Svet chce byť klamaný. Naučí sa niekoľko fráz a hesiel o ultramontanizme, klerikalizme a o ohlupovaní ľudu, vyhľadá niekoľko historických lží a s vážnou tvárou povie: Viete, ja som veľa precestoval, veľa počul, čítal, ja som už z takých vecí, ako je náboženstvo vyrástol. Slovom, celej veci by rád dal taký náter, akoby mu vzdelanosť kázala brojiť proti Cirkvi, jednako však príčinou je hriech.
Tu mi zasa prichádzajú na myseľ slová sv. Augustína: „Svet by nebol neveriaci, keby nebol oddaný nečistote.“
Keď sa raz istá mladý človek chválil pred filozofom Pascalom, že on nič neverí, tento mu odpovedal: „Odhoď od seba hriech a zajtra budeš zase veriacim.“
Istý zomierajúci bohoruhač si zavolal k smrteľnej posteli Pátra Berthonieho, a vyznal sa mu: „Viete, ja som len preto bol neveriacim, lebo som bol zlý.“
A čo vie dejepis o Zwinglimu, o Lutherovi, o Henrichovi VIII, a čo najnovšie vyšlo najavo o istom vodcovi pohybu „Preč od Ríma“ – to nevonia cnosťou, pobožnosťou, ba ani len náboženským presvedčením, ale živo to pripomína na Kalvínove slová, ktoré si zasluhujú, aby tu boli znova uvedené: „Medzi desiatimi evanjelikmi sotva nájdeš jedného, ktorý by sa z inej príčiny bol stal evanjelikom, ako z tej, aby sa tým slobodnejšie mohol oddať nemiernosti a zmyselným radovánkam.“
Nech nikto nenamieta, boli aj zlí, nehodí pápeži. Pius X. je 260. nástupcom Petrovým (dnes pápež František 265. nástupcom sv. Petra). Ale medzi jeho predchodcami aspoň 240 boli takí, ktorí sú povýšený nad všetko ohováranie. Sú medzi nimi 82 svätí a 30 mučeníci. Keby sme boli mali len jedného pápeža, a keby tento jediný bol zakladateľom našej Cirkvi, a pri tom bol viedol zlí život, pohoršliví, to by bolo pravda nemilé!
Krátke zhrnutie toho, čo bolo povedané: Obyčajne len šľachetné sväté pohnútky vedú naspäť ku katolíckej Cirkvi. Zväčša len veriaci najpobožnejší protestanti po dlhých, neprestajných modlitbách a po zrelom uvažovaní – často aj s najťažšou hmotnou obetou- po dlhej a starostlivej príprave, veľa krát až na smrteľnej posteli, žiadajú o prijatie do katolíckej Cirkvi.
Na druhej strane len veľmi podozrivé pohnútky odvádzajú od katolíckej Cirkvi. Len neveriace živly, ktoré sú nepriateľsky naladené proti celému kresťanstvu, obyčajne mravne klesli ľudia, odpadávajú – aby sa tak oslobodili od náboženských povinností – bez modlitby – bez uvažovania – bez obetí – veľmi často vábení časnými záujmami a hmotnými výhodami.
A že v prospech ktorej strany je to všetko, vidí každý rozumný človek. „Lepšia čiastka ľudstva“ je na našej strane.
Foto zdroj: Internet
I. Scheer, Dr. J. Buday, Prečo milujem svoju Cirkev? SSV 1932
Pripravil: A. Čulen