Quo usque tandem abutere Catilina, patientia nostra? – Ako dlho ešte bude Katilina zneužívať našu trpezlivosť?
To sú prvé slová Cicera v Rímskom senáte ako reakcia na prípravu veľkého sprisahania proti štátu a spoločenskému poriadku. Katilina bol ctižiadostivý aristokrat, človek mravne skazený, ktorý v roku 63 pr. Kr. organizoval proti Rímskemu štátu sprisahanie. Šikovnou demagógiou, najmä sľubmi o zrušení dlhov si získal na svoju stranu podporu najmä chudobných vrstiev v Ríme. Získal aj niektorých aristokratov a ozbrojeným povstaním chcel získať moc. Cicero, keď sa dozvedel o tomto sprisahaní, informoval o tomto vážnom nebezpečenstve v Senáte (SPQR) a rozvratu Ríma sa mu podarilo vtedy zabrániť. Komu sa podarí dnes zabrániť rozvratu Rímskej Cirkvi?
Odpovedá renomovaný taliansky cirkevný historik Roberto de Mattei.
Deklarácia Fiducia supplicans o pastoračnom význame požehnania, ktorú 18. decembra 2023 vydalo Dikastérium pre náuku viery, predstavuje jeden z najhorších bodov pontifikátu pápeža Františka. Tento dokument totiž v rozpore s cirkevnou doktrínou schvaľuje a v skutočnosti podporuje „požehnanie“ „párov“ žijúcich vo vnútorne nemorálnej situácii, pričom sa osobitne zameriava na homosexuálne páry.
Aby sme pochopili počiatky toho, čo sa stalo, musíme sa vrátiť na začiatok 70. rokov, keď sa na vlne Revolúcie 68, ako aj vlne pokoncilovej „novej morálky“ začali v Cirkvi šíriť formy „otvorenosti“ voči homosexuálnym vzťahom.
Podľa tradičnej morálnej náuky je sexuálny akt sám osebe svojou prirodzenosťou určený na plodenie a je dobrý len vtedy, ak sa uskutočňuje v manželstve, bez toho, aby sa odklonil od svojho účelu. Naopak, pre nových teológov je sexuálny akt vždy dobrý, lebo predstavuje najintímnejší a najintenzívnejší moment ľudskej lásky bez ohľadu na to, či je alebo nie je určený na plodenie, či sa uskutočňuje v manželstve alebo nie, a či ho konajú muži a ženy rôzneho alebo rovnakého pohlavia.
Proti týmto bludom vydala Kongregácia pre náuku viery už 29. decembra 1975 vyhlásenie Persona humana, podpísané prefektom kardinálom Šeperom, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Podľa objektívneho morálneho poriadku sú homosexuálne vzťahy skutkami, ktorým chýba ich základné a nevyhnutné pravidlo. Vo Svätom písme sú odsúdené ako ťažké nemravnosti a v skutočnosti sú prezentované ako fatálny dôsledok odmietnutia Boha. Tento rozsudok Písma nedovoľuje vyvodiť záver, že všetci, ktorí trpia touto abnormalitou, sú za ňu osobne zodpovední, ale potvrdzuje, že homosexuálne činy sú vnútorne neusporiadané a v nijakom prípade nemôžu získať akékoľvek schválenie“.
Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1992, v č. 2357 uvádza: Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.“
O pseudo „homosexuálnom manželstve“ sa začalo hovoriť až v 90. rokoch 20. storočia, najmä po tom, ako Európsky parlament vo svojej rezolúcii z 8. februára 1994 vyzval členské štáty EÚ, aby „sprístupnili homosexuálnym párom všetky právne štatúty, ktoré sú k dispozícii heterosexuálnym párom“. Ján Pavol II. v modlitbe Anjel Pána z 20. februára 1994 výslovne odsúdil túto európsku rezolúciu a uviedol, že „nie je morálne prípustné právne schvaľovať homosexuálne praktiky. Byť ústretový voči tým, ktorí hrešia, voči tým, ktorí nie sú schopní oslobodiť sa od tohto sklonu, v skutočnosti neznamená bagatelizovať požiadavky morálnej normy (porov. Ján Pavol II., Veritatis Splendor, 95)“ (Anjel Pána z 20. februára 1994 ).
Tento postoj sa v podstate nezmenil, ale najmä od otvorenia synody nemeckých biskupov v roku 2020 sa začali šíriť výzvy na „požehnanie“ homosexuálnych „párov“. Vtedy Kongregácia (dnes Dikastérium) pre náuku viery pod vedením kardinála Luisa F. Ladariu zverejnila 15. marca 2021 Responsum, v ktorom odpovedala na otázku, či má Cirkev právomoc udeľovať požehnanie zväzkom osôb rovnakého pohlavia.
Vatikánske dikastérium odpovedalo záporne a vysvetlilo, že keďže požehnanie je svätenina, vyžaduje sa, aby „to, čo je požehnané, bolo objektívne a pozitívne usporiadané na prijatie a vyjadrenie milosti v súlade s Božími zámermi zapísanými do stvorenia a plne zjavenými Kristom Pánom. Preto sú s podstatou požehnania udeľovaného Cirkvou zlučiteľné len tie skutočnosti, ktoré sú samy osebe usporiadané tak, aby slúžili týmto zámerom“.
Cirkev od samého počiatku, opakujúc slová Svätého písma (Gn 18, 20; 19, 12 – 13. 24 – 28; Lv 12, 22. 29; Iz 3, 9; 1 Tim 3, 9; 1 Tim 1, 9-10; 1 Kor 6, 9-10) odsúdila hriech proti prirodzenosti ústami Otcov, učiteľov Cirkvi, svätých, pápežov, koncilov i kanonického práva. Deklarácia Fiducia supplicans Dikastéria náuky viery toto magistérium prevracia.
Dokument začína prezentáciou prefekta Fernandeza, ktorý vysvetľuje, že deklarácia chce „ponúknuť špecifický a inovatívny príspevok k pastoračnému významu blahoslavenstiev“, ktorý umožní „rozšíriť a obohatiť klasické chápanie“ prostredníctvom teologickej reflexie „založenej na pastoračnej vízii pápeža Františka“.
Odkazy v texte sú vždy a len na učenie pápeža Františka, pričom sa ignorujú všetky predchádzajúce výroky Svätej Stolice, akoby sa učenie Cirkvi začalo ex novo len s ním.
Po prvých odsekoch (1-3) deklarácia vyhlasuje za „neprípustné obrady a modlitby, ktoré by mohli spôsobiť zámenu s tým, čo tvorí manželstvo“, a tým, „čo mu odporuje“, s cieľom vyhnúť sa tomu, aby sa akýmkoľvek spôsobom uznalo „za manželstvo niečo, čo ním nie je. Učenie Cirkvi v tomto bode zostáva pevné“ (č. 4-6). Ale práve v tomto objasnení spočíva klamstvo a pokrytectvo dokumentu, ktorý podpísal kardinál Victor Manuel Fernández a kontrasignoval ex audientia pápež František.
Prvým zavádzajúcim bodom je tvrdenie, že homosexuálne vzťahy síce nie sú rovnocenné s kresťanským manželstvom, ale text sa vyhýba ich definovaniu, že ide o vnútorne neusporiadané skutky. Druhým bodom je trvanie na rozlišovaní medzi liturgickým a mimoliturgickým požehnaním, akoby mimoliturgické požehnanie, ktoré udeľuje kňaz, mohlo urobiť legitímnym to, čo je nelegitímne požehnať.
V druhej kapitole dokumentu (č. 7-30) sa tvrdí, že keď sa vhodným liturgickým obradom „vzýva požehnanie určitých ľudských vzťahov“, je potrebné, aby „to, čo sa žehná, mohlo zodpovedať Božím zámerom vpísaným do stvorenia“ (č. 11), ale ak sa pohybujeme „mimo liturgického rámca“, žiadosť o požehnanie treba prijať a oceniť, pretože sa ocitá „vo sfére väčšej spontánnosti a slobody“ (č. 23). Opäť sa dáva na vedomie, že tieto „ľudské vzťahy“ nie sú v rozpore s prirodzeným a Božím zákonom.
Tretia kapitola deklarácie (č. 31-41) teda pripúšťa „možnosť požehnania párov v neregulárnej situácii a párov rovnakého pohlavia“ (č. 31). Čisto rétorické ubezpečenia, že „rituál požehnania párov v neregulárnej situácii sa nebude ani podporovať, ani plánovať“ (č. 38) a že „toto požehnanie sa nikdy nebude vykonávať súčasne s obradmi civilného zväzku alebo dokonca v súvislosti s nimi“ (č. 39), naďalej zámernou dvojznačnosťou obchádzajú základný bod vnútornej nemorálnosti homosexuálnych vzťahov.
Treba zdôrazniť, že dokument povoľuje požehnanie nie jednotlivého veriaceho, ktorý sa chce oslobodiť od neregulárnej situácie, ale „páru“, ktorý žije trvalo v stave hriechu bez úmyslu sa od neho oslobodiť. A pár, ktorý nijako nemožno definovať ako taký, lebo nejde o prirodzený zväzok muža a ženy a tento hriešny vzťah je objektívne požehnaný.
Veľký škandál vyvolala veta pápeža Františka „Kto som ja, aby som súdil homosexuála?“, ktorú vyslovil 29. júla 2013 počas letu z Ria de Janeiro do Ríma. Túto vetu, hoci predstavovala jasný mediálny odkaz, bolo možné bagatelizovať ako nešťastnú improvizovanú frázu.
Deklarácia Fiducia supplicans je ale nesmierne závažnejšia, lebo ide o oficiálne vyhlásenie, ktorého význam zdôrazňuje informačný portál Svätej Stolice Vatican News, keď píše, že „od augusta pred 23 rokmi bývalé Sväté ofícium nezverejnilo v tej veci vyhlásenie (naposledy to bolo Dominus Jesus v roku 2000) „takého vysokého doktrinálneho významu“.
Bude na teológoch a odborníkoch na cirkevné právo, aby ponúkli presné hodnotenie tohto dokumentu Dikastéria pre náuku viery. Zatiaľ nás jednoduchý sensus fidei vedie k tomu, aby sme potvrdili, že nie je možné akýmkoľvek spôsobom schvaľovať skazený a nemorálny vzťah, a už vôbec nie jeho „požehnaním“.
Kňaz, ktorý by udelil takéto požehnanie, alebo biskup, ktorý by ho schválil, by sa dopustil ťažkého verejného hriechu. A s bolesťou musím povedať, že veľmi ťažkého hriechu sa dopustili tí, ktorí toto škandalózne vyhlásenie napísali a podpísali.
Roberto de Mattei
Preklad: AZN