Dielo koncilovej obnovy
Po roku 1945 bola Katolícka cirkev zo strany vládnej moci vystavená opatreniam a zásahom, ktoré od roku 1948 nadobudli črty prenasledovania. V priebehu dvoch desaťročí bol jej vplyv vytlačený z verejného života. Činnosť, ktorá jej ostala, bola živorením pod prísnou kontrolou ateistického štátu.
Táto neutešená situácia trvala až do roku 1968, keď neočakávane nastalo určité uvoľnenie. V tomto roku došlo vo vedení KSČ k personálnym zmenám, ktoré mali ďalekosiahly vplyv na spoločensko-politický vývoj na Slovensku. Antonín Novotný, prezident a prvý tajomník KSČ stratil najprv stranícku a potom i štátnu funkciu. Prvým tajomníkom sa stal slovenský aparatčík Alexander Dubček a prezidentom Č-SSR gen. Ludvik Svoboda.
Na všeobecné prekvapenie dubčekovské vedenie strany začalo zavádzať reformy, ktoré zasiahli všetky stránky verejného života. Hovorilo sa tomu „obrodný demokratizačný proces“, alebo „socializmus s ľudskou tvárou“, čím sa oficiálne pripúšťalo – čo ináč vedel už každý občan – že dovtedajší socializmus nebol ani demokratický, ani ľudský.
V uvoľnenej atmosfére začal dvíhať sklonené hlavy aj veriaci ľud a jeho pastieri. Domáhali sa aspoň tých skromných práv, ktoré im zaručovala vtedajšia ústava. Chceli nápravu krívd a bezprávia, ktorými režim obmedzil ich osobný i verejný život. Začali otvorene poukazovať na protiústavné a protizákonné postavenie, v ktorom sa nachádzali Dramatickým príkladom takejto ideologicky motivovanej perzekúcie bola Rezolúcia rehoľníkov z Č-SSR zo dňa 17. apríla 1968 predložená Ministerstvu kultúry a informácií a uverejnená v Katolíckych novinách (z 5. mája 1968).
V Rezolúcii sa poukazuje, že od marca a apríla 1950, vyše 12 000 rehoľníkov a rehoľníc sa odrazu stalo bezprávnymi a zaznávanými občanmi a že tento stav ešte stále trvá. Rezolúciu podpísalo 6 174 rehoľníkov a rehoľníc, ktorí prežili vo väzeniach 32 016 rokov.
Svoju vtedajšiu protináboženskú politiku komunisti maskovali organizáciou slabých a povoľných kňazov združených v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva (MHKD). Oni mali pred svetom demonštrovať, že u nás je náboženská sloboda. Falošnosť tejto propagandy vyšla však na svetlo hneď v prvých týždňoch politického odmäku. Dňa 22. marca 1968 štyria slovenskí vedúci predstavitelia MHKD (Alexander Horák, Štefan Záreczský, Jozef Lukačovič a Ladislav Škoda) podali do rúk biskupa Ambróza Lazíka svoje rezignácie. Hnutie zaniklo z jedného dňa na druhý…
Na troskách zdiskreditovaného Hnutia pohotove vyrástol Akčný výbor katolíckych duchovných na čele s biskupom Františkom Tomáškom. Výbor pohotovo predložil svoj tzv. Akčný program. V ňom načrtol program novej organizácie, ktorým nebude posluhovanie Komunistickej strane, ale služba Cirkvi a veriacemu ľudu: “MHKD sa teraz zo svojich vnútorných potrieb stáva Hnutím koncilovej obnovy, ktorého celá činnosť má podporovať biskupov v ich úlohách, slúžiť potrebám veriacich i spoločným potrebná celej našej spoločnosti “. (Katolícke noviny, č. 15/1968 – 14. apr. 1968). Člen Akčného výboru prof. Jozef Kútnik v rozhovore s redaktorom Katolíckych novín povedal, že na Hnutí koncilovej obnovy ”majú mať účasť a zastúpenie kňazi i laici, čo je v duchu koncilu vec prirodzená“.
Prípravný výbor zvolal celoštátny zjazd duchovenstva a laikov, ktorý sa mal pôvodne konať na Veľkonočnú nedeľu 14. apríla. Tam sa mali predložiť a schváliť Stanovy a malo sa zvoliť nové a vedenie. Katolíci zo Slovenska si mali zvoliť svoje vedenie, katolíci českých zemí svoje a okrem toho mala vzniknúť aj spoločná celoštátne organizácia, v ktorej by boli oba národa rovnako zastúpené, Z administratívnych a technických príčin zjazd sa konal o mesiac neskoršie a názov novej organizácie sa zmenil z Hnutia koncilovej obnovy na Dielo koncilovej obnovy (DKO)
Celoštátne ustanovujúce zhromaždenie Diela koncilovej obnovy sa konalo na Velehrade 13. a 14. mája 1968. V predvečer zjazdu prehovoril v slovenskej televízii nitriansky biskup Eduard Nécsey (To bolo po prvýkrát, čo sa na obrazovke slovenskej televízie objavil katolícky biskup!). V úvode vyjadril podporu a spoluprácu slovenských katolíkov obrodnému procesu, ktorý strana a vláda uskutočňuje. S odvolaním na programové vyhlásenie, v ktorom sa vláda republiky zaväzuje, že sa bude “plne rešpektovať ústavou zabezpečená sloboda náboženského vyznania a presvedčenia” žiadal jasné a konkrétne záruky tejto slobody. Poukazoval, že Ústava z roku 1960 vyjadrovala náboženskú slobodu len čiastočne. A pokračoval: “Náboženská sloboda má však širší pojem. Ona popri úplnej slobode kultu vyžaduje pre Cirkev aj slobodu riadiť si svoje veci podľa ústavy a zákonov Cirkvi, právo Cirkvi na výchovu kňazského dorastu, na rehole, na vyučovanie náboženstva, atď.
K tomu je potrebná aj primeraná tlač a aj právo používať rozhlas a televíziu, veď tieto zariadenia sú majetkom všetkých občanov, teda aj občanov veriacich. Preto sa dožadujeme, aby nová ústava, ústava socialisticko-demokratickej republiky, jasne vyslovila právo Cirkvi na úplnú náboženskú slobodu a nielen na slobodu vyznania. My, ako plnoprávni občania, ktorí nebudú v budúcnosti diskriminovaní a nebudú mať nevýhody a nepríjemnosti len preto, že sú veriacimi, úprimne a oddane chceme mať účasť na všetkých podujatiach našej socialistickej republiky, chceme byť jej vernými občanmi, ktorí svoju vernosť a lojalitu budú dokazovať celým svojím životom a svojimi skutkami.” (Katolícke noviny, č. 20 z 19. mája 1968).
Toto bol jeden z najvýznamnejších prejavov, ktoré z úst cirkevných predstaviteľov v tom čase odzneli a udal tón i smer rokovaniam celoštátneho velehradského zjazdu. (V tomto čase Dr. Nécsey bol už arcibiskupom, ale správa o jeho vymenovaní za arcibiskupa /5. mája / bola oficiálne oznámená v L´Osservatore Romano až 17. mája 1968).
Zjazd sa konal za účasti 12 biskupov (František Tomášek, Ambróz Lazík, Vasil Hopko, Ján Ch. Korec, Peter Dubovský, Kajetán Matoušek, Josef Hlouch, Štepán Trochta, Ladislav Hlad, Karel Otčenášek, Stanislav Zela a Karel Skoupý) a vyše 3 000 kňazov a laikov z celej republiky. Nebol prítomný biskup Nécsey, lebo ležal chorý v nemocnici. Pre “neodkladateľné povinnosti” sa nezúčastnil zjazdu ani rožňavský biskup Róbert Pobožný.
Prvý deň (pondelok, 13. mája) sa konali predbežné a oboznamovacie stretnutia a pripravil sa program na nasledujúci deň. Večer sa konala spoločná pobožnosť. Osobitné prosby boli adresované Panne Márii, ktorej nielen že je zasvätený mesiac máj, ale 13. mája je sviatok Panny Márie Fatimskej.
Priebeh ustanovujúceho zjazdu je podrobne zachytený v Katolíckych novinách (č. 21 z 26. mája). Vládlo nadšenie a optimizmus; veď to bolo po prvýkrát za posledných dvadsať rokov, čo sa mohli predstavitelia a veriaci Katolíckej cirkvi slobodne stretnúť a bez zábran a vnútornej cenzúry medzi sebou diskutovať. Na rozdiel od minulých stretnutí MHKD, ktoré boli vopred starostlivo zrežírované a účasť na nich úradne vynútená, zjazd na Velehrade bol masovým stretnutím, na ktoré nikto neprišiel z donútenia.
Zjazd sa začal pontifikálnou sv. omšou, ktorú celebrovali všetci prítomní biskupi, vrátane tajne vysvätených (Korec, Dubovský) a len nedávno z väzby prepustených biskupov.
Na zjazde odzneli prejavy biskupov, predstaviteľov kňazstva, rehoľných spoločností i laikov. Zhromaždenie sa uznieslo na zániku MHKD a na založení novej dobrovoľnej organizácie, Diela koncilovej obnovy (DKO). Potom bol aklamačne schválený akčný program a rokovací poriadok DKO. V ňom bolo Dielo definované ako „dobrovoľná organizácia občanov katolíckeho náboženstva pod vedením biskupského zboru na uskutočňovanie zásad II. vatikánskeho koncilu a pre zabezpečenie demokratických práv svojich členov v spoločnosti… Pre plnenie svojich národných úloh DKO budú tvoriť dva národné celky a to: české DKO pre Česko a krajinu Moravskosliezsku a DKO pre Slovensko…“
V záverečnom prejave biskup Tomášek navrhol, aby všetky požiadavky, ktorými sa zjazd zaoberal, predložil biskupský zbor prezidentovi a vláde Č-SSR formou spoločného vyhlásenia. Vo vyhlásení, ktoré bližšie identifikovalo a rozviedlo požiadavky, ako ich preložil v svojom televíznom prejave biskup Nécsey, sa hovorilo:
„Uzniesli sme sa na tom, aby najd. Biskup Dr. František Tomášek, apoštolský administrátor pražský, požiadal menom biskupov:
aby sa obnovilo rokovanie česko-slovenskej vlády so Sv. Stolicou;
aby sa dosiahla dohoda medzi česko-slovenskou vládou a našimi biskupmi o všetkých otázkach nasej Cirkvi;
aby sa umožnil slobodný styk česko-slovenských ordinárov so Sv. Stolicou;
aby biskupi, sídelní i titulárni, mohli zaujať svoje miesta;
aby bola zabezpečená nerušená činnosť celoštátnej biskupskej konferencie;
aby biskupi mohli slobodne vykonávať svoj úrad, spravovať kňazské účilištia, semináre, stavať kostoly, fary a zriaďovať účelové zariadenia;
aby kňazi v pastorálnej činnosti podliehali jedine ordinárom;
aby sa laikom nekládli prekážky pri plnej účasti na živote Cirkvi;
aby sa umožnil život reholí, kongregácií a inštitúcií v zmysle dekrétov II. vatikánskeho koncilu;
aby boli obnovené všetky práva Gréckokatolíckej cirkvi v Č-SSR;
aby sa napravili všetky krivdy spáchané na kňazoch a laikoch postihnutých protináboženskou perzekúciou;
aby bola zabezpečená slobodná náboženská výchova a výuka na školách a mimo škôl;
aby sa Cirkvi umožnil dialóg cestou tlače, rozhlasu a televízie;
aby bola zaistená nerušená pastorácia v nemocniciach, sociálnych zariadeniach a väzniciach.
Zjazd splnomocňuje svojho predsedu, aby toto Vyhlásenie odovzdal vláde Č-SSR.“
Potom nasledovala voľba celoštátneho výboru. Za predsedu bol zvolený biskup František Tomášek. V predsedníctve bolo päť Slovákov: Ambróz Lazík (podpredseda) a traja predstavitelia kléru: Jozef Kútnik, Rudolf Baláž, Lucián Bíró a jeden predstaviteľ laikov: Priska Kopečná.
Slovenskí delegáti zjazdu sa stretli večer 14. mája a zvolili slovenské predsedníctvo a sekretariát v tomto zložení: Ambróz Lazík (predseda), František Minarových (tajomník), Dominik Bartosewicz a Ján Murín (zástupcovia tajomníka). Členmi výboru za jednotlivé diecézy a apoštolské administratúry boli: za Trnavu: Vojtech Packa, Lucián Bíró a Milan Hajdin; za Spiš: Jozef Kútnik, Jozef Gazda a Jozef Kožár; za Banskú Bystricu: Rudolf Baláž, Jozef Balko a Matej Zaťko; za Rožňavu: Barnabáš Bočkaj, Pavol Kaľavský a Matej Litvin; za Nitru: Ján Čierny, Emil Šafár a Václav Kocián; za Košice: František Fabián, Anton Harčár a Vendelín Korínek; za gréckokatolíkov: Ján Murín, Štefan Ujheli a Bartolomej Demko; za laikov: Priska Kopečná, Ladislav Lencz, Ján Gunčaga, Dr. Považan a Lukáš Kráľ.
Predsedníctvo a delegáti boli skúsení a obetaví pracovníci, ktorí priam horeli nedočkavosťou, aby mohli uskutočniť vytýčený program. Ich aktivity v svojej plnosti boli však podmienené postojom vládnej moci a teda najprv museli čakať, aby im príslušný úrad schválil stanovy a dovolil činnosť. A tu sa stretli s veľkými prekážkami a to nielen zo strany konzervatívneho krídla vo vedení strany, ale aj zo strany tých súdruhov, ktorí stáli v popredí obrodného procesu. Vo vyhlásení všetci videli ohrozenie „vedúcej úlohy strany“, útok na monopol moci, o ktorú sa Komunistická s nikým nechcela deliť. Sekretariát ÚV KSS takto vyhodnocoval DKO: „Dielo koncilovej obnovy je organizácia silne laicizovaná a hierarchia si ju chce ponechať v tomto zložení ako silu, na ktorú by sa mohla oprieť pri presadzovaní svojich požiadaviek voči vláde. Pre kňazov a hlavne pre katolíckych laikov poskytuje platformu, ktorá by prípadne mohla nahradiť platformu politickej strany.“ Iní ideologickí strážcovia marx-leninizmu s hrôzou poukazovali, že v DKO sa združujú „elementy s protisocialistickými tendenciami.“ Z radov ŠtB prichádzali varovania, že „na úseku cirkvi, zvlášť Rímskokatolíckej, sa zisťuje, že táto využíva súčasného obrodzovacieho procesu k tomu, aby na vedúce miesta v cirkvi dosadila reakčných kňazov.“
Veľké znepokojenie vyvolávalo písanie Katolíckych novín, ktoré sa stali akoby tlačovým orgánom DKO a ktoré pod vedením novej redakcie (J. Hrušecký, M. Gerlach a F. Takáč) sa zrazu stali najčítanejším týždenníkom na Slovensku. Ich pôvodný náklad (40 000 výtlačkov na štyroch stranách) bol v apríli zvýšený na 60.000 výtlačkov na šiestich stranách. V júni 1968 vydavateľstvo podalo žiadosť o 100.000 výtlačkov, ale príslušný úrad povolil len 75.000 výtlačkov, ktoré sa takmer okamžite rozpredali. Minister kultúry M. Válek vo svojej správe na zasadnutí vlády dňa 22. dec. 1969 takto hodnotil úlohu Katolíckych novín obdobia „socializmu s ľudskou tvárou“: „Katolícke noviny ovládli ľudia, ktorí čakali na svoj príležitosť. Jezuiti z výroby a celá skupina laikov, bývalých exponentov ľudáctva. Katolícke noviny v tom čase uverejňovali články, ktoré silno dramatizovali postavenie cirkvi v našej spoločnosti. Usilovali sa vyvolať hnutie veriacich a použiť ich ako nátlakovú silu pri nastolovaní stále nových a nových otázok voči vládnym orgánom. Uvoľňoval sa priestor v tlači aj pre katolícku emigráciu.“
Žiadosť o schválenie stanov DKO predložil slovenský Prípravný výbor patričným úradom na schválenie niekedy začiatkom júna 1968. Vládne a stranícke organizácie, ktoré sa mali k žiadosti vyjadriť, sa stavali k schváleniu negatívne. Predsedníctvo ÚV KSS varovne poukazovalo, že „pri svojej organizovanosti, využití cirkevných kruhov sa DKO môže stať jednou z najvážnejších politických síl našej spoločnosti a to vo veľmi krátkom čase“. Značný odpor prichádzal aj zo strany tzv. „mierových kňazov“, ktorí strašili biskupov a ordinárov, že DKO je „pokus laikov zasahovať do kompetencie biskupov“ a zdá sa, že úspešne. Napríklad aj biskup Lazík bol toho názoru, aby sa so schválením počkalo „kým budú obsadené všetky uprázdnené stolce biskupmi.“
Na začiatku augusta 1969 Komisia SNR pre národné výbory požiadala Sekretariát pre veci cirkevné pri Ministerstve kultúry, aby v zmysle pripomienok vypracoval odpoveď na žiadosť o schválenie. Riaditeľ Sekretariátu, Andrej Belanský predložil návrh odpovede 20. septembra 1969. Ako sa dalo očakávať, odpoveď bola jednoznačne zamietavá: „Nemôžeme odporúčať predložený návrh organizačného poriadku DKO na schválenie. Prípravný výbor Diela koncilovej obnovy na Slovensku hneď od počiatku svojej činnosti sa prejavil ako negatívny činiteľ v tom, že cestou katolíckej tlače, listami a rôznymi úderkami útočil na tých kňazov, ktorí celé roky prejavovali lojalitu nášmu štátnemu zriadeniu a pracovali v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva. Súčasne organizovali rôzne nátlakové akcie, ako napríklad odstránenie čelných predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi, zvýšenie nákladu katolíckej tlače, atď. Pokiaľ ide o členskú základňu pripravovanej organizácie, do jej čela sa postavili niektorí kňazi a laici v minulosti politicky činní s cieľom formovať politický katolicizmus na Slovensku. Je tu i vážne podozrenie, že istá časť predstaviteľov DKO mala pred 21. augustom úzke kontakty s našou politickou emigráciou a snažila sa plniť ich pokyny…“
Andrej Belanský v svojom návrhu spomína ten najsilnejší argument proti DKO: 21. august To je deň, keď vojská Varšavského paktu svojím vstupom na územie Č-SSR zakončili „demokratizačný proces“ a zahájili obdobie „normalizácie“. V praxi to znamenalo, že čo sa nepodarilo dosiahnuť pred inváziou, nedosiahlo sa po nej. Dátum 21. augusta 1968 bol hlavným dôvodom zániku DKO prv, než mohlo vstúpiť do štádia svojej „de jure“ existencie.
No napriek tomu, za krátke obdobie svojej úradne neuznanej existencie DKO vykonalo obrovský kus práce na zlepšení postavenia Katolíckej cirkvi pod tyraniou totality. Dá sa povedať, že takmer pri všetkých ústupkoch, ktoré režim počas obrodného procesu urobil, je viditeľná iniciatíva a aktivita ľudí, ktorých mená sú spojené s krátkym obdobím činnosti Diela koncilovej obnovy.
František Vnuk (8. mája 2018)