Zrak môj i sluch chceli by ma oklamať.
Ak je modlitba ako vystretá ruka, ktorou sa dotýkame Boha, tak sväté prijímanie je náručie, do ktorého zvierame Boha, aby sme si s ním šepkali o svojich najdôvernejších záujmoch.
Žiaľbohu, mnohí sa nedostanú k takejto dôvernosti, k takémuto tesnému priblíženiu mysle a srdca. Najčastejšie preto, – hovorí istý priateľ- že vidia v tejto sviatosti niečo, a nie Niekoho. Uctievajú si niečo, a nie Niekoho.
Klaňajú sa veci, pravda svätej, ba v našich očiach najsvätejšej, ale predsa len niečomu. Potom i prijímajú niečo, a nie Niekoho!
Keby sa pokúšali nadviazať rozhovor s bielou hostiou, pripadali by si naivne ako deti, ktoré sa rozprávajú so svojou hračkou. Ale hostia, to je Niekto, to je Ježiš, ktorý i počúva, i hovorí svojim spôsobom, hýbe sa i miluje, i objíma vždy tesnejšie a silnejšie ako my jeho.
Keď ideš na sväté prijímanie, uprav si zrak, vymeň si oči. Na svätú hostiu sa treba dívať očami viery, treba v nej spoznávať Ježiša.
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil: A. Čulen