„Máme veľa slov, ale skutky nijaké. Preto nás Pán preklína, lebo preklial figovník, na ktorom nenašiel ovocie, ale iba lístie“
Svätý Anton Paduánsky zomrel 13. júna 1231, iba ako 36 ročný, keď počas obeda dostal infark. Jeho chudobní spolubratia františkáni z blízkeho kláštora, ho chceli previezť do Padovy. Nemali koňa, ani voz, a tak naložili svätca na obyčajnú káru, ktorú si zapožičali.
S námahou ho priviezli do Arcelly. Tu prijal sviatosť poémazania chorých. Urobil to s dojímavým zápalom zbožného svätca. Potom ešte spieval pieseň, akoby na privítanie s Matkou Božou v nebi: O Gloriosa Domina. Oči svätca sa rozžiarili nadzemskou radosťou a zvolal: „Vidím môjho Pána!“ Potom sa začal modliť kajúce žalmy. Počas tejto modlitby si jeho dušu , ktorá tak často prosila o odpustenie hriechov, Pán zobral k sebe. Tak zomrel Anton v Piatok 13. júna 1231, iba ako 36 ročný, v chudobnom domčeku, ktorý je ešte dnes možno navštíviť. Jeho smrť začali ohlasovať deti a mládež, ktorí všade oznamovali, že zomrel „svätý“.
Relikvia – jeho jazyk
Jeho telo slávnostne previezli do Padovy, kde ho pochovali v kostolíku Santa Maria Matrdomini. Celé mesto sprevádzalo svätca v pohrebnom sprievode. V rokoch 1238 – 1310, mesto postavilo veľkolepú baziliku, zasvätenému svätému Antonovi. Tam preniesli v roku 1263 jeho pozostatky. Pri tejto príležitosti, po tridsiatich rokoch otvorili rakvu, s pozostatkami svätca. Prekvapenie prítomných bolo veľké, keď uvideli, že jazyk svätého Antona ostal neporušený. Svätý Bonaventúra vtedy pobozkal jazyk a povedal. „Ó požehnaný jazyk, ktorý vždy zveleboval Pána a dal ho zvelebovať aj iným, hľa, zjavilo sa, aké veľké zásluhy mal u Boha.“ Jazyk, čeľusť a hlasivky uložili do relikviárov. Posledný výskum pozostatkov sv. Antona sa konal v roku 1981. Je vedecky nevysvetliteľné, že taká anatomická časť tela, ako je jazyk, sa po viac ako 770 rokoch ešte nerozpadla. Tento jazyk, vystavený v relikviári, obdivujú tisíce pútnikov z celého sveta, ako zázračné znamenie evanjelizačného „nástroja“ svätého Antona.
Nebojme sa, ak treba, prosiť aj o zázrak: DEVÄŤDŇOVÁ NOVÉNA K SVÄTÉMU ANTONOVI
Pri Antonovom hrobe sa udialo toľko zázrakov, že už necelý rok po jeho smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX., ktorý svätca osobne poznal, Antona Paduánskeho za svätého. Bol to najkratší proces svätorečenia v dejinách. Bonaventúra raz povedal: „Keď hľadáš zázraky, choď ku Antonovi!“ Úcta ku svätcovi sa rýchlo rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pius XII. Vyhlásil v roku 1646 sv. Antona za učiteľa Cirkvi.
Ku hrobu svätého Antona prúdi dnes neutíchajúci dav pútnikov, veriacich, ktorí sa tu modlia a pevne tisnú čelo, alebo ruky na oltár s jeho pozostatkami. Jeho hrob je pokrytý ďakovnými tabuľkami, ktoré svedčia o jeho zázračnej pomoci k nemu sa utiekajúcich.
Svätý Anton je často znázorňovaný ako mladý františkán, s Ježiškom na rukách. Modlime sa ku svätému Antonovi, nasledujme ho v láske k Bohu a ku blížnemu. Sv. Anton nám bude o to viac pomáhať, o čo viac si otvoríme srdce pre blížneho, ktorý stojí v núdzi pred nami, čím ochotnejšie podľa jeho príkladu darujeme blížnemu milodar pre telo a dušu. Prosme ho o pomoc pri hľadaní, ak sa nám stratí nejaká vec.
Úryvok s kázne sv. Antona: „Koho naplnil Duch Svätý, hovorí rozličnými jazykmi. Rozličné jazyky, to sú rôzne svedectvá o Kristovi, ako pokora, chudoba, trpezlivosť a poslušnosť. Hovoríme nimi vtedy, keď ich ukazujeme na sebe. Reč je živá vtedy, keď hovoria skutky. Nech prestanú, prosím, slová a nech hovoria skutky. Máme veľa slov, ale skutky nijaké. Preto nás Pán preklína, lebo preklial figovník, na ktorom nenašiel ovocie, ale iba lístie.“
Podľa knižky Všetci Boží svätí, ISBN 978-80-972700-1-8
Pripravil: Anton Čulen