„Sme málo ctiteľmi Božského Srdca. Keby sme nimi boli opravdivo, splnilo by sa na nás jeho prvé prisľúbenie“
Ťažko je byť sebou samým, t.j. tým, čím som, lepšie povedané tým, čím by som mal byť. Byť človekom, keď sa v nás zobudia zvieracie pudy, nie je maličkosť. Ostať kresťanom medzi pokrstenými pohanmi tiež nie je ľahké. Chovať sa bratsky k nebratským bratom a nesesterským sestrám-to tiež nie je bagateľ.
Nie je to také jednoduché byť človekom, kresťanom atď… Sami veľmi dobre cítime, že práve tieto najobyčajnejšie tituly si najmenej zasluhujeme. Mali by sa dávať len niektorým, asi tak, ako vyznamenanie za zásluhy. Konštatovanie, pri ktorom nám smutnejú oči a srdce začína bolieť.
Tak málo sme ľuďmi, tak málo kresťanmi, tak málo bratmi, deťmi, žiakmi. Tak málo tým, čím sme, čím by sme podľa mena mali byť.
Prečo? Počuj tú čudnú odpoveď: sme málo ctiteľmi Božského Srdca. Keby sme nimi boli opravdivo, splnilo by sa na nás jeho prvé prisľúbenie, kde hovorí: „Dám im milosti, potrebné ich stavu“ – t.j. chuť a možnosť byť tým, čím máme byť.
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil: A. Čulen