„Kto týchto samožertvovníkov za časné a večné blaho slovenského národa znevažuje, osočuje, pri ich potupovaní mlčí, nemá práva menovať sa milovníkom Boha, Cirkvi, národa!“
Na Slovensku sa už dlhé roky hovorí a píše o kríze v rodinách, rozvodovosti, nemanželských vzťahoch, nízkej pôrodnosti, alkoholizme, drogovej závislosti, potratoch a demografickej kríze, demoralizácii mládeže prostredníctvom LGBT agendy a šírenia morálnej zvrátenosti a ohavností všetkého druhu, o vzrastajúcej kriminalite, o útokoch proti pravde, spravodlivosti, láske, slobode slova, ale málo sa hovorí o tom, ako to všetko z nášho národa odstrániť, či zastaviť, aby sa prestalo vzmáhať zlo, ktorého cieľom je demoralizácia slovenského národa a cyrilo-metodského kultúrneho dedičstva. Tieto mohutné, ba priam ako keby organizované útoky môžu zmiznutie nášho „kresťanského“ Slovenska z mapy Európy v blízkej dobe uskutočniť.
Je najvyšší čas, aby predovšetkým predstavitelia štátu a cirkví, ale aj spoločenského života, ale aj všetci ľudia dobrej vôle, ale aj tí, ktorý si schválne zastierajú oči pred neradostnou skutočnosťou nábožensko–mravného, národného a vôbec spoločenského života u nás zamysleli nad tým, či každý z nás nenesie akú-takú vinu na tom, v akej situácii sa slovenský národ nachádza.
Cirkev prežila všetky nástrahy diabla nielen vo svete, ale aj u nás. A tu je možno silnejšia, ako sa nám zdá! A nebolo to ináč ani s naším slovenským národom. Zápasil s mnohými nepriateľmi, odkedy sa objavil v terajších priestoroch. Útočili naň Avari, Tatári, barbari, turecké hordy, husitské pľundrovania, maďarské útlaky, divé reformačné prúdy, česká nadvláda, novopohanský nacizmus, satanský boľševizmus, atď., atď. A on je tu! Šťastlivo prežil a prekonal všetky náboženské i národné násilia, ba takmer genocídy.
Kto mu pomáhal? Bol to Pán, z ktorého vôle sa tu usadil a v ktorého vždy veril, teda Stvoriteľ a Pán vesmíru. Slovenský národ ho nikdy nezradil, žil podľa jeho vôle, nebol pôvodcom žiadneho bludu. Ten či onen blud, ktorý šarapatil v jeho dejinách a mátoži aj teraz, sa priplichtil sem spoza hraníc. Slovenský národ nikoho neutláčal, nezabíjal, ako to robili s ním jeho susedia. Slovom, aj pri svojich chybách a nedokonalostiach bol vždy verný Bohu, svätej Cirkvi, utiekal sa pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, svojej vyvolenej Patrónky, a snažil sa byť hodný jej ochrany a pomoci Božej, ktorú mu ona vyprosila od nebeského Otca. Tá Božia ochrana sa vždy starala, aby mal nebojácnych pracovníkov a obrábateľov cirkevnej a národnej role dedičnej.
Takých bolo neúrekom, počnúc Samom, Pribinom, Rastislavom, Svätoplukom a pokračujúc sv. Cyrilom a Metodom, sv. Benediktom, Andrejom Svoradom a mnohými inými známymi i menej spomínanými ich nasledovníkmi v obrábaní Pánovej vinice. Spomínať ich v tomto liste bolo by pridlho. Stačí, keď pripomeniem aspoň niekoľkých z novších časov. Takými boli napr. Ľudovít Štúr, Anton Bernolák, Svetozár Hurban Vajanský, Ján Hollý, Marko Daxner, Juraj Palkovič, Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Milan Rastislav Štefánik, Štefan Furdek v USA, Matúš Jankola v USA, Andrej Hlinka, otec biskup Ján Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a veľká plejáda duchovných i laických rodoľubov, trpiteľov za maďarského, českého, komunistického panstva a tyranstva, mučeníkov, väzňov. Teda nebojácnych bojovníkov za víťazstvo Pravdy, Spravodlivosti, Slobody, Lásky.
Tých všetkých, čo obetovali za Boha život, za národ slobodu, odhaľovať, ak sa na nich zabúda, očisťovať ich mená, potupované kadejakými súčasnými samozvanými „spasiteľmi“ národa, je povinnosťou každého, kto miluje Boha a je ozajstným rodoľubom.
Kto týchto samožertvovníkov za časné a večné blaho slovenského národa znevažuje, osočuje, pri ich potupovaní mlčí, nemá práva menovať sa milovníkom Boha, Cirkvi, národa! Preto každý, kto odhaľuje, očisťuje zaprášené pomníky náboženských a národných buditeľov, ako to robil veľký slovenský národovec, spisovateľ Jozef Kohuth, farár v Dol. Kubíne, kde aj v r. 1900 zomrel, si zasluhuje pochvalu a úctu.
Nesmie sa vtĺkať do nášho vedomia, že načim nám nechať minulosť zaprášenú, jej náboženských a národných dejateľov zabudnutých a venovať sa len prítomnosti i z nej vyrastajúcej budúcnosti. To by bolo budovanie domu bez základov, na piesku. Ľahko si predstaviť, ako by on vyzeral a dokedy by obstál. Veľmi poučné sú na tú tému slová Pána Ježiša v reči na hore. (Mt 7, 24-27).
Bolo by si možno predstaviť Nový zákon s Pánom Ježišom Kristom bez Starého zákona? Sv. Otca Jána Pavla II. bez sv. Petra a jeho 265 nástupcov?
Nie je to ináč ani s naším Slovenskom. Bez minulosti by nás tu nebolo! Stavba nášho náboženského a národného domu či života bez nadväznosti na minulosť by nielen ťažko bola mysliteľná, ale nemohla by sa honosiť svojou trvácnosťou.
Všimnime si len, čím operujú Maďari i Poliaci pri svojich nárokoch na Slovensko! A napokon, história nášho boja o samostatnosť je jasným dôkazom tej skutočnosti, že nám ona nepadla do lona bez práce mnohých generácií, a to už od jej straty pádom ríše Veľkomoravskej, zväčša slovenskej, pri Bratislave r. 906, kedy „zapadla Slávov sláva“. Vďačíme však predovšetkým Pánu Bohu a potom našim predchádzajúcim generáciam a ich vodcom, že ju máme.
I ten „ospevovaný“ 17. november 1989, záblesk samostatnosti, nebol ovocím manifestácie, ktorou sa táto samostatnosť hlásila o svoje práva, ale korunou prác, utrpenia, modlitieb i boja tých, čo obetovaním svojej slobody i životov umožnili nám v tento deň vstup do nového života.
Prečo teda sa snažia istí novopečení „hejslováci“, ktorí ani krížom slamy nepreložili za vydobytie tej pred vyše tisíc rokmi stratenej, roku 1939 na čas znovu získanej, no, žiaľ, r. 1945 opäť zlovôľou jej neprajníkov zdeptanej slobody v samostatnom štáte, zase však vo vyššie spomínaný deň oživenej aspoň relatívnej samostatnosti, zamlčovať, zmalicherňovať, ba z dejín slovenských vymazať borbu, boj i prácu tých, čo sebažertvou vymáhali od protivníkov nášho národa právo na jeho slobodný život v každej oblasti, a zabraňovať čo i len spomienku na ten ukrutný zápas o bytie a nebytie slovenského národa.
Kde a v čom je teda príčina tejto neresti či pliagy? Svoje hniezdo má ona v istej duševnej úchylnosti ľudí a napokon v ich nepochopiteľnej zlobe. Táto zloba sa veľmi často prejavuje v závislosti, v pocite nespokojnosti pri úspechu, napredovaní, šťastí ap. niekoho iného.
Prototypom takéhoto závistlivca je Kain, ktorý zabil svojho brata Ábela, keď zistil, že sa mu lepšie darí ako jemu. I synovia Jakubovi predali do otroctva svojho brata Jozefa, lebo nemohli zniesť, že ho otec viac miloval ako ich. Takých bolo od počiatku sveta dosť a dosť. Nie sú výnimkou ani v časoch dnešných.
Mnohí v našej terajšej spoločnosti nemôžu prísť na meno slovenskej minulosti a jej predstaviteľom, akými boli pán prezident Dr. Jozef Tiso, otec biskup Ján Vojtaššák a mnohí nadšení milovníci jej pomerne dosť blahobytného života, ktorý takým vedel aj vo vojnovej hrmavici vytvoriť pán prezident so svojou vládou a jej ďalšími spolupracovníkmi. To vo svojich dielach potvrdzuje aj bývalý prezident Dr. Gustáv Husák.
Nešťastnému Národnému povstaniu, pohrome Slovenska, môžu tí nepriatelia slovenskej minulosti ďakovať, že na Slovensko prišli aj krutejšie časy. No ani tie neboli horšie, aké sú a rysujú sa u nás dnes.
Teda len žiarlivá nenávisť a závisť podnietila prezidenta Dr. Eduarda Beneša byť strojcom hanebnej smrti a katom pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu v nenávisti k bývalým aj terajším ozajstným rodoľubom nasledujú Beneša jeho nohsledi osočovaním, očierňovaním alebo prinajmenej zamlčovaním mien a práce a neuznávaním toho, že oni, teda nimi potupovaní národní činitelia, zachránili Slovensko.
Niektorí zase nemôžu zniesť minulosť slovenskú, najmä tú, ktorú Slovensko prežívalo v krutovláde boľševického systému, lebo im pripomína množstvo obetí, ktoré prinášali milovníci Boha a národa za jeho časné i večné blaho, zatiaľ čo oni boli nielen brzditeľmi tejto práce, ale ju znemožňovali ich sužovaním, trápením, ba i mučením, skracovali im životy, brali im ich, kým oni si hoveli v bezpečných bunkroch pohodlia a služby každému, ktorý ich honoroval judášskymi grošmi. Títo, bojac sa odhalenia ich krutovládnej a zákernej činnosti, zastierajú očierňovaním tých, ktorí v časoch nedávnej minulosti horeli ozajstnou láskou ku dobru každého druhu a obetovali aj svoju slobodu za to, aby v našej vlasti vládli jej ozajstní rodoľubovia.
Čo robiť s nimi? A vôbec s takými, ktorí bez mihnutia oka týrali svojich tzv. odporcov dlhým väzením, morili hladom, ťažkými prácami, mučili vo väzenských kazematách, zabíjali ich, obrali ich o poctivo získané duchovné a hmotné hodnoty atď., atď. a teraz vyhlasujú, že nemajú vinu na ich utrpeniach, a zaujímajú výsostné postavenie? Preklínať ich? Zabíjať? Isto nie! Nebolo by to ľudské a ešte menej kresťanské.
Nesmieme sa však strachovať, že sa previníme voči láske k blížnemu, keď budeme odhaľovať ich zločiny, popáchané na ich nevinných ľuďoch, hovoriť o nich, písať o nich, zverejňovať zlobu tých, čo sa nechcú priznať k nej, a dať všetkým poškodeným primeranú satisfakciu. Nestála by totiž za nič ani tá najvrúcnejšia ľútosť, keby s ňou a po nej nenasledovalo zadosťučinenie.
O tých veciach rozprávať, zverejňovať ich, pretriasať je povinnosťou každého, kto chce, aby sa zo sveta odstránilo zlo a ujala sa vlády spravodlivosť a z nej vyplývajúca láska a bratská vzájomnosť.
Ďalšou úlohou je oboznamovať verejnosť so všetkými trpkosťami, krutosťami každého duševného, telesného zotročovania Bohu a národu verných bojovníkov za ľudské práva a vôbec za pravdu, spravodlivosť, slobodu, lásku, ktoré im spôsobili nepriatelia všetkého, čo im len zaváňalo Bohom a národom, a aj menovite zverejňovať všetkých tých činiteľov z dávnejšej i bližšej minulosti na cirkevnom i národnom poli, ktorí svojimi obeťami zachovali dedičstvo otcov.
Hovoriť a písať o týchto hrdinoch apoštolskej a národnobuditeľskej práce za situácie oveľa ťažšej, v akej my žijeme, a o jej vzácnom a užitočnom ovocí, by isto dodalo našim kňazom a katolíckym laikom podnet, aby nepatrili medzi tých, „ktorí žijú podľa svojich žiadostí, a ich ústa hovoria naduto“ (Júd 1, 16), ale aby vysúkali rukávy a nasledovali tých v obetavej práci za Boha, Cirkev a národ, ktorých prosba nezviedla, hrozba nezastrašila.
Naša slovenská vlasť čaká na tých pracovníkov, ktorí zabúdajúc na svoje pohodlie a osobné výhody majú pred sebou jasný cieľ svojho poslania, teda službu Bohu a národu, kráčajú k nemu rovnými cestami, a to i vtedy, keď za tú svoju prácu dostávajú miesto slávy a odmien kopance, ba sú odhodlaní obetovať za dosiahnutie cieľa tej práce slobodu i život. Ich vzorom navždy ostane mučenícka smrť pána prezidenta Dr. Jozefa Tisa, hrdinstvo dlhým väzením utrápeného otca biskupa Jána Vojtaššáka a mnohých ich spoločníkov i nasledovníkov, čo kráčali a kráčajú v ich šľapajach. Vyprosujme všetkým, ktorým záleží na šťastnej časnej i večnej budúcnosti Cirkvi a nášho národa, to Božie požehnanie, ktoré nás uschopní byť a ostávať majákmi Pravdy, Spravodlivosti, Slobody a Lásky.
Nedajme sa od tej cesty odviesť falošnými heslami: Doba je taká! Nedá sa nič robiť! Hlavou múr neprerazíš! Týmito heslami operovali zbabelci za komunistického režimu. Sú to zvody satanove.
My vytvárame dobu a nie doba nás. Akí budeme my, taká bude aj doba.
Teraz, vďaka Pánu Bohu, nemusíme sa báť tých strašidiel, máme slobodný prístup ku Svätému Otcovi, Svätým Otcom ustanovenú hierarchiu, semináre, kláštory, svoju tlač, púte, rozličné duchovné hnutia, cirkevné školy atď., atď. Načim nám len ozaj žiť s Kristom, obetovať sa zaňho, podriadiť sa vo všetkom Cirkvi svätej, svojím slovom i životom oslavovať Boha, mať záujem a starať sa o všestranné blaho všetkých ľudí dobrej vôle, pravda, najmä veriacich. V tomto snažení nám veľmi pomôže rada, myslím, sv. Ignáca: „Vo všetkom si počínaj tak, ako keby všetko záviselo od teba, a keď si už urobil všetko, čo si mohol, spoľahni sa na Boha, ako keby všetko záviselo od neho.“ Teda všetku prácu a boje máme spájať s detinskou dôverou v pomoc Božiu a nemusíme sa báť o budúcnosť ani v Cirkvi, ani v národe.
Som rád, že k takému apoštolátu privolávate všetkých ľudí dobrej vôle, či sú to kňazi alebo laici, a povzbudzujete ich, a teda i mňa a mojich priateľov, a to i na tých najvyšších miestach, aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia pred Božím volaním do práce na všestrannú duchovnú, hmotnú obrodu slovenského národa, a to nielen slovom, písmom a neužitočnými ponosami, ale najmä svojím životom. Svätý Otec Pius X. povedal: „Svet už neverí rečiam, ale skutkom lásky.“
Moja vďaka patrí všetkým, čo odhaľujú minulosť, očisťujú ju od špiny a kalu kadejakých nekresťanských osočovaní, čo budujú prítomnosť a chystajú slovenskému národu radostnú budúcnosť. Pán Boh nech bude pomocou všetkým, Panna Mária, Patrónka Slovenska, ich orodovníčkou, sv. Cyril a Metod vzorom apoštolskej práce a všetci naši mučeníci, trpiaci za Boha a za národ, vyznávači živej viery v Boha a svätú Cirkev povzbudzujúcim príkladom takého plodného života na Cirkvi i národa roli dedičnej, ktorý bude nasledovaniahodným príkladom v tejto časnosti pre všetky budúce generácie a raz ozdobou Božej velebnosti v blaženej večnosti.
V láske Pána, Sedembolestnej Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda so srdečným pozdravom oddaný
Msgr. Viktor Trstenský
List Ferdinandovi Michalíkovi P. b. J. Kr. Trstená 20. 1. 1994
Váž. pán Ferdinand Michalík
učiteľ, teraz na dôchodku Trenčianska Turná
Na vedomie: najd. otcovia biskupi SR, duchovní a laickí priatelia
Mons. Viktor Trstenský: Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové mesto Bratislava 1995
Pripravil A. Čulen
Redakčne upravené