„Kto sa opovažuje v mene autority siahať na práva a záujmy mojej duše, prestáva byť mojím otcom, matkou, mojím predstaveným, stáva sa uzurpátorom moci, ktorá mu neprislúcha“
Poslušnosť voči ľuďom nesmie byť neposlušnosťou voči Bohu
Boh vložil do rúk našich rodičov a predstavených určitú moc. Urobil to z lásky k nám. A z tej istej lásky im ju nedal úplnú a neobmedzenú. Z tej istej lásky nám dal možnosť postaviť sa v určitých prípadoch proti a povedať si: „Nie, v tomto neposlúchnem!“
Kto sa opovažuje v mene autority siahať na práva a záujmy mojej duše, prestáva byť mojím otcom, matkou, mojím predstaveným, stáva sa uzurpátorom moci, ktorá mu neprislúcha. Kto napríklad žiada odo mňa prestúpenie niektorého prikázania, tým samým stráca nárok, aby som ja v tomto prípade rešpektoval štvrté prikázanie, zaväzujúce ma k poslušnosti.
Hľa, umenie vedieť sa skloniť pred človekom do určitej miery, nie však tak, ako sa skláňame jedine pred Bohom. Umenie veľmi potrebné, lebo sú v živote chvíle, v ktorých treba vedieť nebojácne povedať s prvými kresťanmi: „Viac treba poslúchať Boha, ako ľudí.“
Treba rozmýšľať ako Tomáš Mórus, totiž, že je výhodnejšie stratiť na čas hlavu, ako naveky celé telo i dušu v pekle.
Naša poslušnosť voči ľuďom nie je teda tá otrocky servilná poddajnosť vo všetkom.
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil: Anton Čulen