“Ako sa prejavuje naše kresťanské spoločenstvo, aké svedectvo vydávame svojmu prostrediu? Či nežijeme viac menej iba na úrovni tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov našu vieru nemajú, alebo nechápu?“
„Ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tela tvoria jedno telo, hoci je ich viacero, tak je to aj s Kristom“ (1 Kor 12, 12)
Zo Solúna, pokračujúc vo svojej apoštolskej ceste, svätý Pavol prišiel do Grécka, kde sa skoro dva roky zastavil v meste Korinte. Korint bol v tej dobe dôležitým obchodným, kultúrnym a politickým strediskom, ale aj mestom skazeného života.
Počas svojho pobytu svätý Pavol založil v Korinte početnú a prekvitajúcu cirkevnú obec. No po jeho odchode korintskí kresťania nedokázali dostatočne odolávať starej mentalite skazeného prostredia a pomaly sa začali medzi nich vkrádať rozličné bludy a mravné neporiadky. Preto im svätý Pavol napísal z Efezu dlhý list, v ktorom odpovedá na ich otázky, rieši ich problémy a snaží sa ich uviesť na správnu cestu.
Za veľmi nebezpečné považoval svätý Pavol predovšetkým roztržky, stranícke rozbroje, ktoré sa zahniezdili v korintskej cirkvi, takže kresťania, podelení na rôzne skupiny, viedli medzi sebou spory a hádky. Pritom jedni uznávali za svojho učiteľa apoštola Pavla, druhí nadaného a učeného rečníka Apola, tretí zasa apoštola Petra a hlásili sa k nim ako ku svojim vodcom: „Ja som Pavlov – Ja som Apolov – Ja som Petrov.“ Akoby všetci nepatrili predovšetkým Kristovi.
Svätý Pavol videl, ako sa týmto nebezpečne rozbíja kresťanská jednota a bratská láska a preto ich napomína: „Povzbudzujem vás bratia, v mene Pána nášho Ježiša Krista, buďte všetci jednej reči, aby neboli medzi vami roztržky! Buďte spojení v tej istej mysli, v tom istom úsudku!“ (1 Kor 1, 10).
Akoby s výčitkou im pripomína: „Či Kristus je rozdelený? A vari Pavla za vás ukrižovali?“ (1 Kor 1, 13).
Zmyslom, cieľom a náplňou kresťanského života je Kristus. Jedine on je naším učiteľom a vodcom. Preto nie vzletné a učené reči, ktoré lahodia ušiam, ale ukrižovaný Kristus je stredobodom evanjeliového Posolstva. On nás učí v pokornom sebazapieraní niesť každodenný kríž a v nezištnej láske slúžiť všetkým bez rozdielu, ba milovať a j nepriateľov, hoci sa to svetu zdá byť hlúposťou. Boh nepotrebuje múdrosť a chytráctvo tohto sveta, aby uskutočnil svoj plán spásy. Preto ani ľudská moc, ani diplomatická vypočítavosť a prefíkanosť, ani priazeň mocných tohto sveta, nemôžu byť nádejou pre kresťanov. Boh zavrhol márnu ľudskú moc a múdrosť, zdôrazňuje svätý Pavol, a dáva hlásať svetu „bláznovstvo“ Kríža, ukrižovaného Krista, ktorý je najvyšším prejavom Božej lásky k nám a jediným prameňom spásy.
A hoci ľudská spolupráca je potrebná, predsa úspech Božieho diela závisí predovšetkým od Boha a nie od ľudí, od ich plánov, schopností alebo funkcií. Boh síce dáva ľuďom rozličné duchovné dary a poslania, ale je to on sám, ktorý pôsobí všetko vo všetkých. Lebo Božie dary sú iba rozličnými prejavmi toho istého Ducha, ktorý nás spája v živý nadprirodzený organizmus, v tajomné telo Kristovo, ktorým je Cirkev.
I my všetci, ktorí sme boli v jednom Duchu pokrstení v jedno Telo, sme údmi Kristovho tela. A toto puto, hoci ho zmyslami nevnímame, je také mocné, že viac než údmi tej istej rodiny, toho istého národa, tej istej spoločnosti.
Náš život ako kresťanov nemôže byť iba súkromnou záležitosťou, ako by nám to chceli nahovoriť alebo nanútiť, lebo má vždy široký dosah a nevyhnutnú spoločenskú úlohu a to v akomkoľvek sociálnom a hospodárskom zriadení. Klaňať sa Bohu, ale žiadnemu režimu, pestovať kult svätých, ale nie politických osobností, budovať a pretvárať svet v Kristovi je nezrieknuteľným poslaním kresťanov, a to i v dnešnej dobe. V danej situácii je pre nás veľmi dôležité, aby sme si živo uvedomili tú skutočnosť, o ktorej sme uvažovali, že sme totiž telom Kristovým a jednotlivo jeho údmi. V tele niet roztržiek, pripomína nám svätý Pavol, ale údy si navzájom pomáhajú a starajú sa o seba. A keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy (por. 1 Kor 12, 25-26).
Nuž položme si nakoniec otázku: ako sa prejavuje naše kresťanské spoločenstvo, aké svedectvo vydávame svojmu prostrediu? Či nežijeme viac menej iba na úrovni tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov našu vieru nemajú, alebo nechápu?
Jozef Zlatňanský
Slovo života, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda Rím 1980
Pripravil: Anton Čulen