„Posledné olympijské hry v Paríži sú ukážkou, že dnešný človek sa nevie hanbiť. Nevedia sa hanbiť mnohí umelci, a nevie sa hanbiť ich obecenstvo, ktoré tých umelcov akceptuje. Výsledok? Bohorúhavé zneváženie Kristovej Poslednej večere pri otváracom ceremoniáli spomínaných hier“
Homília emeritného pomocného biskupa Spišskej diecézy Mons. Andreja Imricha
Milí otcovia biskupi, drahí bratia v diakonskej a kňazskej službe, milí mariánski ctitelia!
Tento rok uplynulo 107 rokov od zjavenia sa Panny Márie vo Fatime v Portugalsku. Medzi katolíkmi sa za najvýznamnejšie miesta mariánskych zjavení považujú francúzske Lurdy a portugalská Fatima.
Zjavenie v Lurdoch sa uskutočnilo 11. 2. 1858 a vo Fatime o 59 rokov neskôr, 13. 5. 1917. Výzva Panny Márie v Lurdoch znela: Pokánie, pokánie, pokánie. Vo Fatime už Panna Mária vyzýva nielen k pokániu, ale vyzýva aj k tomu, aby sa veriaci vrúcne modlili a prinášali obety a tak odprosovali Boha za množstvo hriechov, ktorými ľudstvo nesmierne uráža Boží Majestát.
Čo je to pokánie? Kto nosí v sebe presvedčenie, že jestvuje všemohúci a dobrý Boh, že Desatoro od Boha pochádza, a kto uznáva, že všetko, čo je proti Desatoru a proti zdravému rozumu, uráža Boha, a škodí ľudstvu. Kto takto zmýšľa, ten má v srdci zárodok pokánia, ktoré sa časom rozvinie do mnohorakých užitočných foriem.
Svet je dnes posadnutý sexuálnou revolúciou. Tá nadobudla veľký rozmach v druhej polovici minulého storočia a pokračuje stále. Ľudia sa prestali hanbiť a začali si užívať. Hedonizmus a rozkoš začali byť zmyslom života. Manželské nevery, manželské rozvody a hriechy proti životu sú bežnou súčasťou správania sa dnešného človeka. Je to preto, že človek si nadmieru uplatňuje právo na rozkoš. V praxi, právo na rozkoš začína byť u niektorých akoby základným ľudským právom. Teda takým právom ako právo na život. Ak ma totiž niekto ohrozuje na živote, môžem totiž použiť všetky prostriedky, aby som si život chránil.
Dnes si mnohí myslia, že pre pohodlie a rozkoš mám právo urobiť hocičo, aby som si toto uchránil. Ak dieťa prichádzajúce na svet, ohrozuje pohodlie otca, či matky, myslia si, že majú právo to dieťa pred narodením usmrtiť a takto si spomínané pohodlie chrániť. Ak niekto, napríklad muž zistí, že život s inou ženou bude romantickejší a rozkošnejší, ako s jeho manželkou, myslí si, že má právo opustiť svoju ženu i svoje deti, a z rodiny urobiť nešťastné rumovisko len preto, aby dosiahol spomínanú romantiku a rozkoš. Lebo predsa chrániť si rozkoš je podľa neho také právo, ako právo chrániť si život.
Množstvo hriechov sa dnes spácha len preto, že nemáme zvládnutú túžbu po rozkoši. V minulosti, ak ľudia porušovali Desatoro, tak sa hanbili. Slušne sa preto obliekali, slušne rozprávali, bolo ušľachtilé umenie i kultúra. Ak niekto predsa stratil hanblivosť, a sa obnažoval, ostatní sa hanbili na to hľadieť. Ak niekto začal škaredo rozprávať, ostatní sa hanbili toto počúvať. Ak niekto chcel kradnúť, ostatní sa hanbili mu v tom pomáhať.
Veľmi dôležití sú tí ostatní. Tam patríme my všetci. A my všetci postupne tiež strácame hanbu. Už sa nehanbíme na hocičo hľadieť, nehanbíme sa hocičo počúvať, nehanbíme sa hocičo podporovať. Na všelijaké zlo okolo nás sme si pomaly zvykli. Na čo všetko sme si už zvykli, za čo sa naši otcovia hanbili? Ba dokonca pred pár rokmi sme sa za to hanbili aj my sami!
Posledné olympijské hry v Paríži sú ukážkou, že dnešný človek sa nevie hanbiť. Nevedia sa hanbiť mnohí umelci, a nevie sa hanbiť ich obecenstvo, ktoré tých umelcov akceptuje. Výsledok? Bohorúhavé zneváženie Kristovej Poslednej večere pri otváracom ceremoniáli spomínaných hier.
Okrem hanblivosti ľudia nosili v srdci aj bázeň Božiu. Verili v Boha a milovali Ho. Báli sa preto, aby nestratili Božiu priazeň! Stratili sme hanblivosť, a pre nedostatok viery sme stratili aj spomínanú bázeň Božiu. Žijeme, akoby Boha nebolo. Stratili sme pocit hriešnosti. Ak niekto spomenie peklo, či očistec, hneváme sa naňho, že predsa nie sme v stredoveku, a nech tu nestraší peklom.
Na niektorých miestach v Európe, ak kňaz v homílii spomenul peklo, či hriech, ľudia prestávali chodiť do kostola. Toto spôsobilo, že v pôvodne kresťanskej Európe, v živote pokrstených kresťanov, sa rozšírili mnohoraké obludné hriechy. Presadzuje sa tu nejaká subkultúra, ktorá je úplne nelogická, a nezmyselná. Škodí človeku, a uráža Boha.
Z veľkou starostlivosťou o spásu ľudstva prichádza Panna Mária vo Fatime, a pozýva nás do modlitieb za naše obrátenie. Na konci tretieho zjavenie v júli 1917 naučila fatimské deti modlitbu, ktorú sa modlíme po každom desiatku svätého ruženca, a ona znie nasledovne: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo“. Panna Mária nás cez túto krátku modlitbu upozorňuje na Pána Boha. Upozorňuje na existenciu hriechu i pekla a nepriamo aj na existenciu očistca. Ale upozorňuje nás aj na existenciu Božieho milosrdenstva. To treba pripomenúť, že Božie milosrdenstvo je naozaj bezhraničné, ale je vždy odpoveďou na naše pokánie. Preto tá jej naliehavá výzva k pokániu.
Celé desaťročia sa ľudstvo po celom svete túto krátku modlitbu modlí každý deň, po každom desiatku sv. ruženca. A svet akoby vôbec nepočul obsah tejto modlitby. Žijeme stále, akoby by Boha nebolo, a ako keby neexistoval hriech, ani následky hriechu. Naše otupelé svedomie spôsobuje, že sa dopúšťame veľkých urážok Pána Boha.
Milí mariánski ctitelia! Snažme sa byť vnímaví na výzvy Panny Márie, a cez fatimské pobožnosti oživme svoju vieru, a obnovme život podľa Božích prikázaní. Modlitbou, životom podľa viery, a svojou kajúcnosťou, odprosujme Všemohúceho za toľké urážky Božieho Majestátu, aby sme boli hodní jeho milosrdenstva. A verme, že nekonečné Božie milosrdenstvo sprevádza všetkých z pokolenia na pokolenie, čo sa Boha boja.
Takto nás ubezpečuje nebeská Matka, a toto je naša radostná nádej. Amen.
Homília emeritného pomocného biskupa Spišskej diecézy Mons. Andreja Imricha (Koclířov 13. 8. 2024, ČR)
Pripravil: Anton Čulen