Prorokovanie sa nám dnes javí ako niečo udivujúce, a to kvôli formám zážitku a sprostredkovania, ktoré sú pre nás nezvyčajné: vízie, sny a extázy, bradatí rušitelia občianskeho poriadku, pouliční rečníci a pouličné divadlo, kobylky a odevy zo srsti, ťažko pochopiteľné knihy.
Veci takéhoto druhu patria podľa nás medzi kultúrne formy „primitívnych“ spoločností, alebo – ak sa už niečo také vyskytne- na okraj toho, čo sa v našej spoločnosti považuje za normálne: medzi povery a ľudovú zbožnosť, či k hnutiu Obnovy v Duchu svätom a mierovým pochodom. Z toho všetkého cítiť predracionálno, ak nie iracionálno, a to znamená do našej osvieteneckej moderny.
Napriek tomu sa naďalej ozýva volanie po prorockom. V Latinskej Amerike teológia oslobodenia vyzýva Cirkev, aby vnímala svoje prorocké poslanie a dovolila rozozvučať tóny obžaloby proti vykorisťovaniu chudobných.
U nás sa pýtajú tí, ktorí majú pocit, že Cirkev im ubližuje, alebo že uteká pred moderným svetom na to, kde zostávajú jej proroci: hľadajú v Cirkvi prorocký fenomén. Vždy znova pritom zabieha náš pohľad k prorockým postavám Starého zákona. Čítajú sa ich knihy, no aj tak celkom presne nevieme, čím by nás mohli dnes osloviť.
Ani pre biblistov – starozákonníkov, ktorí sú odborníkmi na izraelských prorokov, to nie je také ľahké. Vyanalyzovať z prorockých kníh, čo pochádza naozaj od prorokov, a potom pochopiť to, čo o tom a okolo toho napísali, o vždy nových generáciách, ktoré si vo svojich nových situáciách aktualizovali staré slová prorokov, si vyžaduje nekonečnú námahu. Popri tejto ťažkej práci sa z pamäti takmer vytráca otázka súčasníkov o tom, kde sú vlastne proroci dnes a čo sa možno od prorokov Izraela naučiť.
To, čo bude teraz nasledovať, je pokus biblistu- starozákonníka znovu sa pozrieť na špecifické otázky svojho oboru a pre seba i svojich čitateľov upriamiť pohľad na súvislosť medzi prorokmi a dneškom (ak taká jestvuje). V žiadnom prípade sa pritom nepovie všetko. Chcel by som iba rozvinúť určitý aspekt, ktorý sa mi nezdá byť nezaujímavý. To najdôležitejšie – vlastné posolstvo – odsúvam. A predbežne odhliadam aj od všetkých foriem prejavov prorockej psyché a prorockého vystupovania. Chcem sa iba pýtať, na funkciu prorokov v spoločnosti, v ktorej ohlasujú svoje posolstvo.
Pri tomto uvažovaní považujem za užitočné pracovať s dvojicou pojmov, ktoré na začiatku tohto storočia vniesol do diskusie nemecký teológ Max Weber: inštitúcia (úrad) a charizma (dar). Napätie medzi inštitúciou a charizmou možno totiž sledovať v najrozličnejších vonkajších podobách počas celých dejín ľudskej spoločnosti.
Inštitúcia a charizma
V segmentovaných (akefálnych) spoločnostiach jestvujú síce inštitúcie, ale nad otcami rodín a prípadne i nad síce ešte stále silnými , ale už neprikazujúcimi staršími dediny niet osobitného úradu. Základnou inštitúciou je spoločná väzba na rodokmeň ako na základné kritériu, ktoré môže medzi rodinami, svároch medzi dedinami alebo pri vojne medzi kmeňmi však táto inštitúcia zlyháva. Potom sa v týchto spoločnostiach objavuje „charizma“. Nastupuje inšpirovaný jedinec a stavia sa do čela. Vedie spor alebo vojnu. Znova sa nastoľuje pôvodná základná situácia. Keďže v spoločnostiach tohto typu sa ešte prekrýva náboženstvo so spoločnosťou, charizmatické postavy vystupujú, samozrejme, v mene božstva a sú nim vedené a nesené.
Možno sa domnievať, že toto platilo aj v predštátnej dobe Izraela. Charizma teda vzbĺkla tam, kde sa inštitúcia dostala na okraj svojich možností. Jej nositelia vošli do neskoršieho dejepisectva ako „sudcovia“ Izraela.
V štátne organizovaných spoločnostiach je inštitúcia zrejmá aj osobnostne: práve v nositeľoch centrálnej inštancie , ktorá vytvára to evolučne nové tejto spoločnosti. Teda v náčelníkovi, kráľovi, a potom, prirodzene, v štábe jeho spolupracovníkov, v riadiacom štábe (úradníci) a v donucovacom štábe (dôstojníci atď.). Predsa však – čím silnejšie sa inštitúcia konkretizuje v osobnostiach, o to ľahšie sa môže nesprávne zafixovať a upadnúť do neuváženého konania. Znova sa tu charizma javí ako protiklad: je nositeľom kritiky a korektúry štátnej inštitúcie, ktorá sa v jednotlivých prípadoch alebo dokonca globálne príliš upevnila a neslúži viac spoločnému dobru a jej nositeľom.
V protiklade k segmentálnej charizme vnútroštátna charizma už nedisponuje mocou, lebo všetky mocenské pozície sú už inštitucionálne obsadené. V segmentovanej spoločnosti, naopak, kde v normálnych časoch nejestvovala žiadna koncentrácia moci, v dobe krízy moc automaticky pripadla nositeľom charizmy. Kritický potenciál charizmy to teda má v štáte koncipovaných spoločnostiach ťažké, lebo je bezmocný. O to silnejšie je odkázaný na intelektuálnu a emocionálnu silu presviedčania, nielen v okamihu, keď vzniká, ale natrvalo.
Keďže ani v raných štátnych spoločnostiach náboženstvo ešte nevytváralo nejaký čiastkový systém, charizmatická kritika sa vždy zakladala na náboženstve. To znamená, povedané naším slovníkom, že „proroci“ vždy vystupujú v mene božstva. Kráľovstvo je legitimované božským ustanovením, proroci kritizujú kráľov a dávajú im napomenutia v mene tých istých bohov.
Štátne inštitúcie sú stelesnené v osobách, a preto je aj kritická charizma odkázaná na to, aby proti držiteľom moci stavala osoby. Proroctvo je viac než len slovná záležitosť. Privlastňuje si celý život a stáva sa osudom. Kto vystupuje ako prorok, riskuje život.
V okolí Izraela sa s týmto typom prorockej charizmy stretávame veľmi zreteľne v archívoch z antického mestského štátu v Mari, kde sa odkladali a pre nás zachovali prorocké intervencie, ktoré boli určené pre kráľa. Tento archív pochádza z prvej polovice druhého tisícročia pred Kristom, teda z doby dávno pred Izraelom. Takéto kritické potenciály sú doložené v najrozličnejších formách aj v iných oblastiach a dobách starého Orientu.
Až pokiaľ to teda nie je nič výnimočné, ak so vznikom štátu aj v prípade Izraela temer okamžite vystupujú aj prví proroci, a to na kráľovskom dvore: Samuel, Šaulov prorok, a Nátan, Dávidov prorok. Prinajmenšom neskoršie dejepisectvo dokonca načrtávalo teóriu o postupnom prechode predštátnej charizmy k štátnej charizme: v osobe Samuela, ktorý bol zároveň posledným veľkým „sudcom“ (teda predštátnym charizmatikom) a prvým veľkým prorokom a ako taký uvádzal a zosadzoval kráľov.
V štátnom Izraeli proroci vystupujú, samozrejme, v mene Jahveho, Boha Izraela. Sú vynikajúcimi náboženskými osobnosťami. Ako takí sú medzi všetkými najjasnejšie a najsilnejšie zaviazaní tradíciám viery Izraela. Pre svoje poslanie mnohí z nich riskujú občiansku existenciu, ba dokonca aj život.
Všade v starom svete, a preto aj v Izraeli, sa odohráva neustáli zápas medzi inštitúciou a charizmou. Veď nositelia inštitúcie, samozrejme, nemôžu už z podstaty samej veci považovať charizmu za niečo príjemné. Jedna z udalostí, ktorú možno vždy pozorovať, je domestifikácia charizmy. To znamená, že vlastníci inštitúcie sa pokúšajú slobodne vystupujúcu charizmu vziať do vlastných rúk a určitým spôsobom ju integrovať do inštitúcie.
Jestvuje množstvo neustále sa vracajúcich vzorov domestifikácie. Napríklad naviazanie prorokov na chrám alebo kráľovský dvor, kde sú umiestnení a odmenení. Alebo pribúdajúca inštitucionalizácia metód získavania vplyvu. Vo vtedajšej forme: z vizionárskeho veštectva sa stáva čoraz viac technicky a vedecky kontrolované veštectvo. Tak sa potom aj so spontánnych vystúpení stávajú povinné cviky. To všetko by sme mohli nazvať profesionalizáciou prorockého javu.
Georg Braulik OSB, Norbert Lohfink SJ
Kde sú dnes proroci, Vydavateľstvo Michala Vaška 1997
Pripravil: Anton Čulen
Zaujímavý a aktuálny článok.