„Krutý“ život alibistov v období prvej Slovenskej republiky
Nikdy som nebol ani členom HSĽS, ani Hlinkovej gardy. Bol som jednoducho Slovák – a podľa prezidenta Tisu, v novom štáte sme sa všetci Slováci stali rovní, bez ohľadu na minulosť. Všetci s rovnakými právami a povinnosťami.
Čo vtedy robili a ako sa zapojili do práce v novom štáte neskorší „povstalci“ roku 1944? Zmienim sa o ich činnosti preto, lebo skoro so všetkými som sa za študentských čias priatelil.
Rudolf Fraštacký, môj krajan z Turca, sa ihneď po 14. marci spriatelil s vtedajším hlavným veliteľom Hlinkovej gardy Dr. Františkom Galanom, a ten ho presadil za riaditeľa práve vytvorenej spoločnosti pre vývoz cukru so siedmych slovenských cukrovarov. Skvele platené miesto. Uchádzali sa oň aj ľudáci, ale dostal ho Fraštacký, bývalý agrárnik. Hľa, všetci sme sa v „totalitnom“ Slovensku stali rovní.
Rudo Fraštacký počas celého obdobia Slovenského štátu vyvážal slovenský cukor do Nemecka a Švajčiarska. Počas päťročného trvania Slovenskej republiky si uložil z týchto obchodov v centrálnej banke v Zürichu rovných 100 000 dolárov. Vo funkcii riaditeľa firmy „Cukrospol“ sa mu veľmi pohodlne robila ilegálna činnosť. Vo Švajčiarsku sa stretával s Benešovým agentom Kopeckým. Cez deň mal porady, večer kúpil kyticu červených ruží a šiel na večeru na slovenské vyslanectvo. Rudinko šiel navštíviť Jožinka Kirschbauma (tak sa titulovali v emigrácii v Kanade). Takto mal Rudinko neochvejné alibi pred nemeckými agentami. Do „povstania“ odišiel až za päť minút dvanásť. Z Bratislavy luxusným automobilom z „Cukrospolu“.
Po voľbách v roku 1946 si ešte prihral pár dolárov do Švajčiarska a po „slávnom februárovom víťazstve“ komunistov, pohodlne a v dobrej nálade emigroval do Kanady. Spriatelil sa s Tomášom Baťom, bývajúcim v Toronte, a stal sa dôležitým členom Benešovej „Rady svobodného Československa“. Veľmi sa pohádali, keď niekedy v roku 1983 americký prezident Ronald Reagan vo Washingtone vyhlásil, aby za železnú oponu ku svojim krajanom hovorili národy a nie štáty. Takto sa naskytla možnosť v rozhlase Slobodná Európa zriadiť samostatné vysielanie pre Slovensko. Bohužiaľ, hneď sa našli dvaja „Slováci“, Fraštacký a jeho pravá ruka Dr, Martin Kvetko. Zašli na Štátny department (Fraštacký mal ako milionár rôzne spojenia) a tam tvrdili, že všetci Slováci sú za Československú republiku, a preto si neprajú osobitné vysielanie pre Slovensko. Oslobodenia a osamostatnenia Slovenska sa Rudolf Fraštacký nedožil. Zomrel pred pár rokmi v Kanade ako „československý“ milionár.
Významným „povstalcom“ bol komunista Dr. Gustáv Husák. S Husákom som sa spoznal v katolíckom internáte Svoradov, kde sme bývali na tej istej chodbe. On bol o dva roky mladším poslucháčom práva. Spolupracovali sme i v akademickom spolku „Právnik“. Ja som bol podpredsedom, Anton Rašla, sociálny demokrat, neskorší generál a prokurátor tzv. Národného súdu, bol sociálnym referentom, Gustáv Husák tajomníkom a Jozef Kirschbaum knihovníkom. Po 14. marci Kirschbaum a ja ako ľudáci sme začali organizovať činnosť nového štátu, Rašla robil kariéru u vojenskej prokuratúry, Husák bol koncipientom u akéhosi advokáta.
Niekedy koncom roka 1941 sa v Bratislave vytvoril „Zväz špeditérov- dopravcov na Slovensku“. Za bývalej ČSR bolo na Slovensku päť špeditérskych firiem- českých. Tie po vytvorení Protektorátu Čiech a Moravy prevzali ríšski Nemci, takže aj novoutvorený zväz riadili väčšinou oni. Začiatkom roka 1942 hľadali pre zväz tajomníka. Žiadosť si podal aj Dr. Husák, lebo ovládal nemčinu. Keď ho sekretariát ľudovej strany ako známeho komunistu nedoporučil, predložil žiadosť na schválenie mne. Ako priateľa som ho samozrejme doporučil, a tak Dr. Husák dostal výnosné miesto až do „povstania“.
Pred jedným mojím známym sa Husák pochválil, že je na tom lepšie ako Dr. Mikula. Ak Hitler vyhrá vojnu, on bude u Nemcov zamestnaný naďalej, ale Mikulu vyhodia, lebo neovláda nemčinu. Ak vojnu vyhrajú Sovieti, komunista Husák bude ministrom a Mikulu strčia do väzenia. Gustinko sa ozaj činil – s pokladničkou v ruke chodil zbierať na zimnú pomoc nemeckej armáde.
Ďalším „povstalcom“ z radov komunistov, šéfredaktor „Budovateľa“, kapitalistického časopisu vydávaného a financovaného Baťovými závodmi na Slovensku, Laco Novomeský, bol vtedy najlepšie plateným redaktorom vo „fašistickej“ Slovenskej republike. Okrem toho bol veľmi dobrým priateľom Šaňa Macha, ministra vnútra Slovenskej republiky. Ťažko si možno predstaviť ideálnejší spôsob ochrany, keď komunisti mali všetky informácie vždy z prvej ruky. Alexandrovi Machovi sa za toto priateľstvo dostalo bohatej odmeny – po vojne ho tzv. Národný súd odsúdil na trest smrti. Iba intervencia Novomeského zmiernila rozsudok na tridsaťročné väzenie.
Iný „povstalec“ Dr. Jozef Šoltés, vystupoval v akademických spolkoch ako sociálny demokrat, dobrý priateľ Husákov i môj. V Nitre sa odchodom Žida uvoľnilo miesto riaditeľa sladovne. Dr. Šoltés dostal pekný plat, krásnu vilu, auto a osobného šoféra. Existencia o akej sa mu ako študentovi na univerzite ani nesnívalo. Ako riaditeľ sladovne počas celých piatich rokov Slovenskej republiky vyvážal slovenský slad do nemeckých pivovarov. Teda ďalší „kolaborant“.
Spomedzi „povstalcov“ zastával najdôležitejšie miesto v Slovenskej republike Dr. Imrich Karvaš – hneď vedľa prezidenta Tisu, ktorý si ho pozval a vyzval, aby prevzal funkciu guvernéra Slovenskej národnej banky. Karvaš namietal, že nie je ľudák, že má ženu Češku a je čechoslovák. Tiso mu odvetil: „Na to som sa vás nepýtal. Ste Slovák a chcete pracovať v prospech Slovenska?“
A tak sa stal v „totalitnom“ štáte vysokým štátnym úradníkom vyložený odporca slovenskej samostatnosti a režimu, lebo ako vypovedal pred tzv. Národným súdom, pre neho priznanie, že žiadateľ o zamestnanie je ľudák, znamenalo okamžité odmietnutie jeho žiadosti.
Karvaš mal teda v rukách finančnú politiku štátu, ako predseda NÚZ-u (Najvyšší úrad pre zásobovanie) riadil celé hospodárstvo Slovenskej republiky, ako predseda DOVUS-u (Dovoz a vývoz) celý zahraničný obchod. Fakticky bol členom vlády, lebo sa pravidelne zúčastňoval ministerskej rady. Karvaš bol dôležitým „povstalcom“, lebo do Banskej Bystrice, centra „povstania“ predisponoval finančné prostriedky vo výške troch miliárd korún a zásoby – z bezpečnostných dôvodov, vzhľadom na vojnovú situáciu.
Zo študentských čias sme poznali profesora Karvaša na univerzite ako zarytého čechoslováka- agrárnika. Keď ktosi z predsedníctva ľudovej strany nadhodil otázku, či je Karvaš spoľahlivý zastávať dôležitý post, prezident Tiso sa ohradil: „Teraz sme všetci Slováci. Karvaš dobre pomáha budovať Slovenskú republiku.“ Tak to išlo až do „povstania“, kedy Karvaš rovnako dobre, ak nie lepšie pomáhal vybudované zruinovať. Za hospodársku spoluprácu s Nemeckom dostal Karvaš nemecké vyznamenanie. Bol dôverným priateľom s Dr. Gejzom Medrickým, ministrom hospodárstva, s ktorým chodil na poľovačky.
O tom, aký netolerantný“, „totálny“ a „fašisticjký“ bol Slovenský štát, možno poukázať aj na prípade Ing. Petra Zaťku. Poslanec Slovenského snemu, generálny tajomník „Zväzu priemyslu“, pravá ruka Karvaša a spolupodpisovateľ Vianočnej dohody z roku 1943 o príprave „povstania“, stretol 20. 7. 1944 (mesiac pred začiatkom povstania) v Starom Smokovci pri lanovke ministra vnútra „fašistického“ štátu a ten sa mu prihovoril: „Peter, čo tu hľadáš v Starom Smokovci pri lanovke? Veď ty si mal byť na schôdzke v Čremošnom!“
Ing. Zaťko zbledol ani stena a stratil reč. Minister „fašistického“ štátu ho mohol dať na mieste zaistiť a mohol prichytiť in flagranti aj ostatných sprisahancov a tak neslávne ukončiť činnosť ilegálnej tzv. SNR (Slovenskej národnej rady).
Skoro by som zabudol na dvoch „povstalcov“- Dr. Jozefa Letricha, ktorý mal dobre známu a prosperujúcu advokátsku kanceláriu v Bratislave ako advokát Zväzu hospodárskych družstiev, a aktívneho agrárnika Janka Ursínyho. Ten si počas vojny spokojne gazdoval v Turci na veľkostatku, ktorý mu ako agrárnikovi pridelil Dr. Milan Hodža za prvej ČSR v rámci pozemkovej reformy. Janko Ursíny bol počas Dubčekovho „Pražského jara“ na návšteve v USA a tam sa pred priateľmi zmienil, že ľudácky, ľudovo- demokratický a komunistický žalár sa majú k sebe ako raj, očistec a peklo. Bodaj by nie, keď počas „internácie“ v Ilave Janko býval so ženou u riaditeľa Krchňáka a do cely šiel, len keď prišla kontrola zhora.
Nuž takto sa žilo a spolupracovalo v Slovenskej republike. Iba komunisti z príšernej nenávisti počas celých štyridsať rokov toto spolužitie nazývali „klérofašistickou diktatúrou“. Bol to „jediný pravdivý výklad“ obdobia Slovenskej republiky.
Dr. J. Mikula, „Povstanie“ s legendou
Pripravil: Anton Čulen