Ak si Pannu Máriu uctím tým, že ju budem napodobňovať vo všetkom, Boh sa postará, aby som sa jej stal podobným i v tom poslednom bode, totiž v nanebovzatí.
Ak ja spravím kvôli podobnosti s ňou všetko, čo je v mojej moci, Boh určite vo veľkodušnosti nezaostane – bude raz korunovať našu podobnosť oslávením. Skrz Máriu sa dostanem k Ježišovi.
A omnoho silnejší bude jej príhovor a omnoho istejšia naša spása, ak bude môcť na nás ukázať a povedať svojmu Božskému Synovi: pozri, moje deti, tvoji bratia, tvoje sestry, hľa, ako sa nám podobajú… A Ježiš neodmietne, nezatratí, keď vyčíta z tejto podobnosti príbuznosť.
Brat, sestra, je istotne ešte veľa toho, čo nás od Panny Márie líši. Ale uváž, či je rozumné stále iba plakať, že nie sme dosť dobrí, že nie sme ešte svätí. Či nie je lepšie tešiť sa každý deň po nejakom sebazaprení alebo pozitívnom dobrom skutku, že už nie sme takí zlí, ako sme boli včera, že rozdiel medzi ňou a nami sa zo dňa na deň zotiera a podobnosť rastie?
Častokrát je našom živote veľa smútku len preto, že nám chýba vedomie výstupu do výšok. K tuzemskému šťastiu potrebujeme radosť horolezcov, radosť rodiacu za z námahy, zo stúpania do výšky, z približovania sa k cieľu, radosť z víťazstva. Preto i vo vzťahu k Panne Márii rozhodne treba zanechať nečinný obdiv a prejsť k nasledovaniu, ku skutkom.
Brat, sestra, stačia ti tieto výzvy? Alebo chceš ešte váhať a čakať ďalšie? Nedaj sa dlho ponúkať k tomu, od čoho tak veľmi závisí i tvoje tuzemské šťastie, i tvoj slávny výstup na nebesia.
Ján Augustín Beňo, Deň čo deň
Pripravil: Anton Čulen