Vrúcnym želaním prezidenta Tisu bolo, aby z tejto najstrašnejšej vojny vyšiel slovenský národ s čo najmenšími stratami na životoch a na majetku. Dr. Tiso taktiež veril, že spojenci uzatvoria s porazeným Nemeckom, bez Hitlera separátny mier, lebo s 90 miliónovým nemeckým národom treba rátať i v budúcnosti pri novom usporiadaní Európy. Dr. Tiso vôbec nerátal s úplnou kapituláciou Nemecka.
Čo teda robiť na Slovensku? Ako prežiť koniec vojny?
Za najrozumnejší sa považoval plán, v ktorom sa hovorilo, že na Slovensku treba bezpodmienečne udržať poriadok a pokoj až do konca vojny. Dve slovenské divízie, ktorým velil aj u Nemcov dobre zapísaný generál Malár (mal nemecké vyznamenanie železný kríž I. triedy), budú brániť karpatské priesmyky proti Sovietom, a až keď sovietska armáda na víťaznom postupe dosiahne Krakov, slovenská armáda jej umožní vstup na Slovensko, takže za niekoľko dní i s pomocou obyvateľstva obsadia bez boja celé Slovensko. V rozhodujúcej chvíli slovenská vláda na čele s prezidentom podá demisiu, „povstalci“ zostavia novú komunisticko- demokratickú vládu a život pôjde ďalej. Takýto plán schvaľovali najmä komunisti na čele s Husákom, ktorý od samého začiatku odmietal Benešov čechoslovakizmus.
O tomto pláne písal v roku 1960 český komunista Václav Kopecký, ktorý sa o ňom dozvedel od komunistu Schmidkeho a ten zas od Husáka. Darmo to historik Jablonický nazýva demagógiou a absurdnosťou.
Naša vina a sovietska „pomoc“
Vývoj však išiel ďalej v náš neprospech, a to i našou vlastnou vinou. Už na jar 1944 sa objavovali v slovenských horách sovietski partizáni, obzvlášť v Turci a Liptove, ktorých zhadzovali sovietske lietadlá. Po prvých správach o partizánoch minister vnútra A. Mach si z nich nerobil ťažkú hlavu, akiste zásluhou svojich komunistických priateľov. Kým sa správali ako turisti, chodili po horách a nadväzovali kontakty s podhorskými dedinami, nebral ich vážne.
Ja som mal o partizánoch informácie od svojich najbližších. Moja rodná obec Valca, iba pár kilometrov od Martina, leží na úpätí lesov Malej Fatry. V lese pred povstaním ju navštívili partizáni a pod hrozbou vypálenia dediny si od obyvateľov vynútili, že ich budú zásobovať potravinami. Richtárom obce bol vtedy môj bratanec Gusto Mareta, a môj brat Bernard Mikula odvážal do hôr na voze potraviny pre partizánov – darmožráčov. To pokračovalo aj po „povstaní“, keď už do dediny pravidelne dochádzala nemecká patrola.
Raz brata zastavila nemecká hliadka, keď sa vracal z doliny s prázdnym vozom. „Odkiaľ idete?“ – opýtala sa hliadka. Brat pohotovo odpovedal, že bol v doline na salaši a doviezol potrebné zásoby pre baču a valachov. Zachovanie duchaprítomnosti a pokojná odpoveď mu zachránili život.
Aj richtár Mareta mal podobné šťastie. Partizáni zavše prišli k richtárovi večer na návštevu, vyspať sa v teplej posteli. Raz sa stalo, že sa štyria partizáni uložili do richtárovej postele a jeho so ženou prinútili utiahnuť sa v kuchyni na lavicu. Zavčasu ráno, keď ešte partizáni tvrdo spali, prišla k richtárovi nemecká hliadka. „Nicht partizánen?“ – opýtala sa hliadka, a richtár pokojne odpovie: „Nicht“ Bože uchovaj, keby sa Nemci pozreli po dome… Raz som sa opýtal brata, čo sú to za jedni, tí partizáni. „Takú pozbieranú čvargu som nikdy v živote nestretol“ – odpovedal brat. – Nuž ale je vojna, čo sa dá robiť. Musíme trpieť.“
Ani môj brat, ani richtár Mareta sa žiadnej odmeny nedočkali, ba čo viac, komunisti ich donútili vstúpiť do družstva, zobrali im všetok majetok i pozemky a urobili z nich nádenníkov – na svojom. Darmo preklínali a do horúcich pekiel posielali celý komunistický systém. Našu dedinu (katolícka obec, vo voľbách v roku 1938 v nej ľudová strana získala 100% hlasov) premenovali na partizánsku obec, a po vojne postavil komunistický režim na pamiatku partizánskych zbojstiev uprostred dediny mramorový pomník, hádam aj za pól milióna korún.
Do leta partizánov pribúdalo, a tak koncom augusta 1944, v turčianskej obci Sklabiňa, blízko Martina, partizáni zriadili svoj štáb na čele ruským partizánom P. A. Veličkom. Podnikali rôzne teroristické akcie, hlavne proti nemeckým usadlíkom, a to bez ohľadu na plány slovenských komunistov.
Dr. J. Mikula, „Povstanie“ s legendou
Pripravil: Anton Čulen