Plním sľub
Na začiatku som spomenul, že cítim mravnú povinnosť povedať pravdu o „povstaní“. Koncom júla, myslím že 29. alebo 30. v roku 1944, prišiel za mnou do môjho úradu môj dobrý priateľ Dr. Jozef Beňuška, šéf UŠB (Ústredne štátnej bezpečnosti). Rozrušený, nervózny, skoro so slzami v očiach. „Čože sa ti stalo, Jožko?“ – vravím mu, – „Sadni si a rozprávaj.“
Dr. Beňuška začal: „Bol som na porade u prezidenta. Pred dvoma dňami bola na Čremošnom pri Žarnovici posledná porada o prípravách povstania, ktoré sa má začať v najbližších dňoch v Banskej Bystrici. Zápisnicu nemám, iba poznámky, o čom sa tam hovorilo. Priniesol som mená dvanástich účastníkov porady, ktorých skoro všetkých aj ty, Janko poznáš. Bol som u prezidenta pre povolenie všetkých zaistiť a znemožniť ďalšie prípravy na povstanie. Debatoval som s prezidentom vyše dvoch hodín…“
Videl som, že Beňuška bol stále rozrušený. Opýtal som sa ho, čo na to prezident. Prezidentov názor bol takýto: „Nemci vojnu prehrali a sovietska armáda nezadržateľne postupuje na západ, a postúpi až do Nemecka. Za sovietskou armádou príde z Londýna Beneš. Je koniec Slovenskej republiky a našej samostatnosti.
Počúvate tie štvavé reči z Londýna? Beneš sa pomstí a chystá znovu centralistickú Československú republiku. Ľudia, ktorých zoznam ste mi doniesli, počnúc Karvašom, Zaťkom, Husákom, Novomeským atď. sú všetko ľudia, ktorí mali zodpovedné alebo dobré postavenie v Slovenskej republike. Pomáhali budovať štát a keby nečinne čakali príchod Beneša, a jeho armády, prví budú postavení pred súd ako „kolaboranti“. Bude tu potrebná garnitúra, ktorá aspoň koľko- toľko bude brániť slovenské záujmy proti Benešovi. O Husákovi mám správy, že sa rozhodne stavia proti Benešovmu čechoslovakizmu a obhajuje právo slovenského národa na samostatnosť. Preto vraj navrhuje, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu ako boľševický štát.
Ako katolícky kňaz a prezident však nikdy s tým nebudem súhlasiť. Ak tých dvanásť účastníkov porady o povstaní dám zaistiť, čo tým získame? Slovenskú republiku a samostatnosť nezachránime, iba posilníme pozíciu Beneša. Ešte sa poradím so Sokolom (predseda Slovenského snemu, ktorý mal spojenie so Šrobárom) a potom vám poviem, čo ďalej.“ K zaisteniu nedošlo.
Dr. Beňuška sa ma opýtal: „Čo mám teraz robiť, Janko? Čo mi radíš?“ Odpovedal som mu: „Na tvojom mieste, Jozef, vzal by som zajtra menovací dekrét a vrátil ho prezidentovi s tým, že za ďalší vývoj neberiem zodpovednosť. Čokoľvek sa v budúcnosti stane, budeš za to zodpovedný ty ako šéf bezpečnosti, nie prezident.“ A tak sa aj stalo. Po nešťastnom, nevydarenom „povstaní“ Gestapo zaistilo Dr. Beňušku a ten, chudák zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore.
Pred odchodom z mojej kancelárie povedal so slzami v očiach toľko: „Janko môj, o schôdzke s prezidentom už z nikým nebudem hovoriť. Kto vie, či sa ešte niekedy stretneme, lebo strašné časy idú. Ale sľúb mi, ak ty raz dožiješ lepšiu dobu, ja sotva,“ hovoril Dr. Beňuška, – „napíš pravdu o tom, akú príliš kresťanskú a milosrdenstva plnú politiku sme robili za prezidentovania Dr. Tisu. Lebo všetci sme boli Slováci bez rozdielu.“ A teraz, presne po polstoročí, plním sľub, ktorý som dal svojmu priateľovi Dr. Jožkovi Beňuškovi.
Dr. J. Mikula, „Povstanie“ s legendou
Pripravil: Anton Čulen