„Povstanie!
Ako sa dalo predpokladať, Sovieti nesúhlasili s povstaním bez ich réžie. Stalin nemal v úmysle víťazným povstaním posilniť Benešov vplyv s orientáciou na západných spojencov. Plánoval Československo komunistické. (Podobne to dopadlo s povstaním vo Varšave, ktoré naplánovala poľská vláda v Londýne.
I keď Nemci ustupovali, mali ešte dosť divízií, aby za pár dní zlikvidovali akýkoľvek vojenský odpor na Slovensku. Husák zúfalo čakal, kedy v Moskve schvália návrh predložený komunistami.
Keď Golian za tejto situácie 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici prenáhlene a nezodpovedne „povstanie“ predsa len vyhlásil, počítali sme s jeho likvidovaním za niekoľko dní, najviac za niekoľko týždňov.
Prezident Tiso sa ako kňaz vždy desil preliať čo len kvapku slovenskej krvi. Presvedčil Nemcov, že potrebuje ich pomoc iba na zlikvidovanie sovietskych partizánov. Vyzval všetky vojenské posádky v mestách, aby proti nemeckej armáde nebojovali. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
Keby túto výzvu poslúchli i v Banskej Bystrici, bol by sa zachoval pokoj aj existencia slovenskej armády. Príkladom môže byť Nitra, kde sa vojenská posádka nepostavila na odpor Nemcom a ostala neodzbrojená. (Po „povstaní“ veliteľa posádky plukovníka Smigovského odsúdili na trest smrti zastrelením.)
Nebyť „povstania“, o pár mesiacov by sa uskutočnil pokojný prevrat tak, ako to plánoval generál Malár. V deň vyhlásenia „povstania“ Malár prehovoril v rádiu k vojakom a vyzval ich, aby nešli do „povstania“, lebo to nie je ich povstanie. Po tejto reči ho Gestapo zaistilo a odvlieklo do koncentračného tábora, kde zahynul. „Slávne povstanie“ sa stalo národnou tragédiou.
„Povstalci“ v Banskej Bystrici nepočúvali slovenský hlas prezidenta z Bratislavy, ale československý z Londýna. Počúvali hlas najväčšieho nepriateľa Slovákov, Dr. Edvarda Beneša. Benešovi by lahodilo , keby boli Nemci vyvraždili aspoň polovicu Slovákov, lebo takto zdecimovaný národ by v novom Československu ľahšie ovládal.
Benešovi za celú vojnu ani len na um neprišlo vyprovokovať aspoň aké – také povstanie v Čechách, na dôkaz toho, že Česi s Protektorátom nesúhlasia. Spojenci by im boli nazhadzovali zbraní, až by sa museli ukrývať, aby ich padajúce zbrane nepozabíjali. Ale kdeže. „Ať do delají blbí Slováci.“
Jediné, na čo sa zmohli za celú vojnu bolo, že v zahraničí nahovorili dvoch Slovákov (Gabčíka a Kubiša), dezertérov z vojenskej posádky v Trenčíne, aby sa dali ako parašutisti zhodiť na územie Čiech a spáchať atentát na nemeckého miestodržiteľa v Prahe R. Heyndricha. Ten sa im aj podaril no zaplatili za to životom.
Až na konci vojny, keď už Nemecko kapitulovalo, zorganizovali Češi tzv. Pražské povstání, ktoré sa neskôr, za éry komunizmu rozrástlo na „Májové povstání českého lidu“.
V roku 1979 som sa v Prahe spýtal jedného člena výboru tohto povstania, ako to vlastne bolo. Povdal mi doslova toto: „To bylo hrozný, prosím vás, tři dny bez píva a žádné spaní, no řikám, žádna sranda.“
Slovenská národná tragédia
Aký bol výsledok tohto neuveriteľného sprisahania proti Slovenskej republike a slovenskému národu podľa Benešovho scenára?
Namiesto toho, aby v slovenských horách bez materiálnej pomoci obyvateľstva cez zimu pomrzli len sovietski partizáni, čo by bola spravodlivá odplata za škody na životoch a majetku, ktoré napáchali, hynuli v nerovnom boji slovenskí vojaci, z ktorých absolútna väčšina bola lojálna k Slovenskej republike, a hynuli aj príslušníci iných národov.
Viac ako 40 tisíc mŕtvych, viac ako 30 tisíc Slovákov odvlečených Sovietmi na Sibír, vyše 15 miliárd hospodárskych škôd, strata štátnej samostatnosti, rýchle zboľševizovanie Slovenska, útek množstva inteligencie do cudziny.
To je doteraz najväčšia tragédia v novodobej histórii slovenského národa. A to sme mohli aj koniec vojny prežiť v poriadku, bez väčších škôd.
Dr. J. Mikula, „Povstanie“ s legendou
Pripravil: Anton Čulen