„Hoci sa to úradne nezverejnilo, povstanie malo aj vyhrotený protikatolícky ráz. Politická predstaviteľka povstania, Slovenská národná rada, nemala veľa času ani možnosti venovať sa správe povstaleckého územia, ale už 6. septembra 1944 vydala nariadenie č. 5/44, ktorým boli poštátnené všetky cirkevné školy. Katolícke školy nemeckej a maďarskej menšiny boli všetky zatvorené“
Koncom augusta 1944, keď sa východný front približoval ku Karpatom, vypuklo na strednom Slovensku ozbrojené povstanie proti slovenskému štátu a jeho vláde. Táto udalosť patrí – a ešte dlho bude patriť – k najrozpornejším momentom našich dejín. V celosvetovom kontexte bola to bezvýznamná a takmer nezaregistrovaná udalosť, ale v slovenskom meradle bola to tragédia obrovských rozmerov a s ďalekosiahlymi následkami.
Povstanie bolo dielom malej skupiny nespokojencov, ktorým Slovenský štát z rozličných príčin nevyhovoval. Kým Nemci víťazili na všetkých frontoch, činnosť tejto opozičnej skupiny bola taká mikroskopická a neškodná, že by bolo správnejšie hovoriť o nečinnosti než o činnosti. Ale keď sa vojnové šťastie od Nemcov odvrátilo (po porážke nemeckých vojsk v severnej Afrike v 1942, pri Stalingrade v zime 1942-3 a pri Kursku v lete 1943) došlo k reaktivizácii tejto opozície. Teraz sa k ním húfne pridávali nielen bývalí centralisti, ale aj mnohí vypočítavci a oportunisti. Je to celkom pochopiteľné; po vojne je vždy lepšie byť na strane víťaza než porazeného.
Čosi podobného prebiehalo všade okolo nás. Od leta 1943 k Spojencom postupne prechádzali, alebo sa pokúšali prejsť, takmer všetky národy a štáty bojujúce na strane Nemecka: Taliansko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko, Maďarsko… No ani jeden z týchto štátov sa pri tomto prechode nezriekal vlastného štátu. Nebolo to potrebné a západní Spojenci to ani nečakali. Takej bezprecedentnej absurdnosti sa dopustili iba naši povstalci.
„Povstalci“ pôvodne pripravovali svoje vystúpenie v koordinácii s postupom Červenej armády. Ale nemohli konať podľa svojho plánu, pretože medzitým prišli na stredné Slovensko partizáni vysadení zo Sovietskeho zväzu, ktorí mali vlastnú predstavu „protifašistického odboja“: sabotáže v priemysle a doprave, likvidácia domnelých, skutočných a potenciálnych nepriateľov a iné akcie guerillovej vojny v tyle nepriateľa. A tak začali ničiť mosty, zatarasovať tunely a pod. Nebolo v tom nič odvážneho ani hrdinského, pretože tie mosty a tunely nikto nestrážil. Zásahy slovenského vojska a polície „proti bandám“ boli iba predstierané, pretože takmer všetci vyšší dôstojníci armády i žandárstva boli už viac než jednou nohou v tábore nepriateľov slovenskej samostatnosti.
Sovietski partizáni, ktorí prišli „pomáhať slovenskému pracujúcemu ľudu oslobodiť sa od fašistických okupantov“, s prekvapením zistili, že na Slovensku nijaké nemecké vojsko nebolo. A tak ich teror („bojové akcie“) sa obrátil proti predstaviteľom slovenskej vládnej moci, ale hlavne proti bezbranným slovenským občanom nemeckého pôvodu, ktorí žili na Slovensku od 13. storočia. Dňa 27. augusta 1944 zavraždili poslanca F. Slameňa spolu s niekoľkými poprednými občanmi mesta Brezno. Ďalšou typickou ukážkou odbojovej činnosti týchto povstalcov bola masakra členov nemeckej vojensko-diplomatickej misie, ktorá bola na ceste z Bukarešti do Berlína. Vykonávateľom tejto masakry (na dvore martinských kasární, ráno dňa 28. augusta) bol slovenský dôstojník Cyril Kuchta, nositeľ vyznamenania za hrdinstvo, ktoré si vyslúžil na Ukrajine ako veliteľ čaty tankov v bojoch proti Červenej armáde dňa 27. júna 1941. A podobne ako Kuchta išlo do povstania aj mnoho ďalších dôstojníkov a iných účastníkov: nie z precítenej túhy bojovať za demokraciu, obnovovať Česko-Slovenskú republiku, alebo poraziť „fašizmus“, ale v prvom rade z pohľadu na budúcnosť, ktorá ich čaká v novej politickej konštelácii, keď nemecký vplyv v strednej Európe bude nahradený sovietskym.
Nezodpovedné akcie partizánov vyprovokovali nemecký vojenský zásah a Slovensko sa prakticky z jedného dňa na druhý stalo bojiskom. Pre skúsené nemecké oddiely povstalecká armáda a partizáni neboli problémom. Rýchlym zákrokom odzbrojili dve slovenské divízie na východnom Slovensku a stlačili povstalcov do priestoru okolo trojuholníka Zvolen – B. Bystrica – Brezno n. Hronom. Dňa 18. okt. začali proti ním druhú ofenzívu a v priebehu desiatich dní vytlačili povstalcov aj z týchto troch kľúčových miest. Povstalecká armáda prestala jestvovať a partizáni sa buď rozutekali domov, alebo sa stiahli do hôr.
Za tie dva mesiace (od konca augusta do konca októbra) Slovensko bolo vystavené teroru a ukrutnostiam, aké nepoznalo od tureckých vojen. Ako to vo vojne býva, násilie sa páchalo na oboch stranách. Ukrutnosti partizánov vyvolávali rovnako kruté represálie zo strany Nemcov. Podľa svedectvo nezaujatých francúzskych a britských pozorovateľov, pospolitý ľud sa staval k udalostiam prestrašene, rezignovane a pasívne. Ale napriek tomu práve on musel niesť tie najťažšie následky tejto nešťastnej akcie. Jeho majetok bol vydrancovaný, domy vypálené a mnoho nevinných predčasne našlo svoju smrť v masových hroboch.
Hoci sa to úradne nezverejnilo, povstanie malo aj vyhrotený protikatolícky ráz. Politická predstaviteľka povstania, Slovenská národná rada, nemala veľa času ani možnosti venovať sa správe povstaleckého územia, ale už 6. septembra 1944 vydala nariadenie č. 5/44, ktorým boli poštátnené všetky cirkevné školy. Katolícke školy nemeckej a maďarskej menšiny boli všetky zatvorené. Kým naši evanjelici sa chvália, že „spomedzi 300 evanjelických duchovných sa aktívneho odboja zúčastnilo asi 220“ (ako to zaregistroval S. Š. Osuský v knihe Služba národu, L. Sv. Mikuláš 1947), katolíci musia so žiaľom zaznamenať, že viac katolíckych kňazov bolo partizánmi zavraždených (napr. Anton Šalát v Hájnikoch, Ján Martinko a Ján Scheda v Liptove, Ján Nemec v Lieskovci, alebo J. Pöss, ktorý mal byť jednou z obetí masového hrobu v Sklennom), než sa zúčastnilo povstania (napr. Dezider Kiss-Kalina, Jozef Straka, alebo Ludvik Veselý, z ktorých ani jeden nemal povesť vzorného kňaza). Mnohí katolícki kňazi a rehoľníci boli počas povstania väznení a terorizovaní.
Politické smery a prúdy, ktoré vládli Slovensku za posledných v rokoch 1945-89, mali záujem predstavovať povstanie ako anjelsky dokonalú, hrdinskú epopeju našich dejín. Strom sa však poznáva po ovocí. A ovocím povstania bolo takmer polstoročie vlády totality, ktorá bola pre Cirkev, národ i jednotlivcov neporovnateľne krutejšia, ako režim Slovenskej republiky, proti ktorému naši nespokojenci povstali. Pred povstaním sme žili ako zvrchovaný národ vo vlastnom štáte, no povstanie nás o tieto prerogatívy národnej samobytnosti obralo. Preto bolo treba po r. 1989 znovu vyhlasovať aj zvrchovanosť (v sept. 1991), aj samostatnosť (v jan. 1993). V týchto dvoch politických aktoch je implicitne vyjadrené odsúdenie povstania, ako tragickej epizódy našich dejín. Synovia opravovali chyby a omyly svojich otcov. V zapätí však spáchali rovnako nešťastný omyl, keď proti všetkej logike vyhlásili 29. august za štátny sviatok a oslavujú povstanie ako jednu z najsvetlejších udalostí v živote národa.
Potlačenie povstania v októbri 1944 neznamenalo návrat do predošlého stavu skoro-mierových pomerov, v ktorých Slovensko žilo do leta 1944. Sovietske vojsko sa priblížilo ku Karpatom, kapitulácia Rumunska mu otvorila brány do Dunajskej kotliny a čoskoro sa frontová línia posunula aj na naše územie. Niektoré oblasti východného Slovenska boli prechodom frontu úplne spustošené. Vojna zasiahla každú domácnosť. Takmer všetky „vojnové straty a škody“, ktoré Slovensko utrpelo sa odohrali v poslednom roku vojny, alebo bezprostredne po vojne…
František Vnuk, Katolícka Cirkev v 20. storočí na Slovensku a vo svete, Bratislava 2006, s. 160-161