Rok 1918 bol už štvrtým vojnovým rokom a krvavý zápas nejavil nijaké náznaky skorého konca.
Počet obetí na frontoch závratne stúpal a rovnako rástla aj bieda a utrpenie obyvateľstva v zázemí. Starosti o prítomnosť nenechávali ľuďom veľa možnosti a príležitosti zamýšľať sa nad budúcnosťou národa. Slovenský politický život, ktorý prejavoval skôr charakteristiky živorenia, než plodnej aktivity, bol oslabený aj tým, že mladá a stredná národne cítiaca generácia slúžila v uniformách rakúsko-uhorskej armády. Martinské politické centrum ostalo po smrti uznávaného vodcu národného hnutia Svetozára Hurbana Vajanského (zomrel 17. augusta 1916) dezorientované a bez akejkoľvek iniciatívy.
Aj keď to prichádza ťažko priznať, skutočnosť bola taká, že prostý vidiecky ľud i pomaďarčené mestské obyvateľstvo poslušne pracovali, upisovali vojnové pôžičky a keď boli vyzvaní bez protestov rukovali a odchádzali na front. Za víťazstvo cisára a kráľa odišli bojovať aj takí politicky vyspelí jednotlivci (a neskorší vládni predstavitelia Slovákov), ktorí dobre vedeli do čích služieb nastupujú. Poslanec Pavol Blaho sa dobrovoľne prihlásil do armádnej služby ako lekár, Juraj Slávik (v Č-SR minister a vyslanec) si na ruskom fronte vyslúžil vyznamenanie (Verdienstkreuz mit der Krone) a aj Dr. Jozef Tiso bol určitý čas vojenským kaplánom.
Milan Hodža (v Č-SR minister a predseda vlády) použil svoje známosti s vojenským šéfom kancelárie následníka trónu Karlom v. Berdolffom a vojnu prežil nie na bojisku, ale v kancelárii. Od leta 1915 (spolu s Ivanom Dérerom, Kornelom Stodolom a Jánom Cablkom) pracoval na slovenskom cenzúrnom oddelení vo Viedni, kde sa otvárali všetky slovenské listy z frontu a slovenská korešpondencia zo zahraničia. Cez toto okienko sa mohli pozrieť do sveta a dozvedieť sa veci, ktoré iným politikom doma neboli známe. Anton Štefánek odišiel v roku 1915 do Prahy, kde bol zamestnaný ako redaktor Národních listů.
Niektorí z mladších politicky uvedomelých bojovníkov v priebehu vojnovej služby padli do zajatia, alebo prešli na druhú stranu, kde sa potom ako „legionári“ zapojili do česko-slovenského zahraničného odboja (Ivan Markovič, Bohdan Pavlů, Jozef Gregor-Tajovský, Ján Jesenský).
Cieľavedomú politickú aktivitu vykonávali Slováci v Amerike, ktorí sa už v roku 1915 zásadne dohodli s predstaviteľmi českého národa (v Clevelandskej dohode z 22. okt. 1915) pre spolužitie s Čechmi vo federatívnom zväzku. Avšak v tom istom čase domáci predstavitelia Slovákov spoločný štát s Čechmi vehementne odmietali. V lete 1915 Vajanský v Národných novinách označil za „absurdné bláznovstvo“ nápady, že by „Slovákmi obývané stolice mali byť pripojené českému kráľovstvu a tak Slováci darovaní Čechom.“ V decembri 1915 Milan Hodža uisťoval popredného rakúskeho liberálneho politika J. Redlicha, že „Slováci sú bezvýhradne lojálni Habsburskej monarchii“ a rozhodne odmietajú akékoľvek „umelé nápady“ česko-slovenského odboja.
Myšlienka odpútať sa od Uhorska a vstúpiť do spoločného štátu s Čechmi sa na Slovensku viditeľne prejavila až na jar roku 1918. Je síce pravda, že niektorí slovenskí aktivisti, ktorí boli v styku s českými politikmi vo Viedni alebo v Prahe, mali určité informácie o zahraničnom odboji, ale masa národa a tá skromná skupinka slovensky cítiacej inteligencie, ktorá sa pokladala za jeho predstaviteľov a hovorcov, žila skôr v pasivite, ako v očakávaní veľkých a prevratných zmien.
Českí politici boli v tomto ohľade vo výhodnejšom postavení. Boli lepšie informovaní a vedeli o existencii a cieľoch česko-slovenského zahraničného odboja. Mali tajné styky so zahraničným odbojom a v medziach možností s ním spolupracovali. Keď po nástupe cisára Karola na habsburský trón (v novembri 1916) došlo k uvoľneniu vnútornej politickej situácie v Rakúskej časti monarchie, ich kroky boli čoraz odvážnejšie a otvorenejšie. V máji 1917 vystúpil v Ríšskej rade predseda Českého svazu František Staněk, ktorý vyhlásil, že úsilím českej politiky je „demokratický stát český, při čemž nelze opomenouti ani větve slovenské, žijíci v souvislém celku s historickou vlastí českou.“ Dňa 6. januára 1918 (na sviatok Troch kráľov) českí poslanci vo viedenskom parlamente vydali ďalšiu deklaráciu (tzv. trojkráľovskú), v ktorej sa tiež spomínajú Slováci.
Na tieto vyhlásenia reagovali maďarskí politici s veľkým pohoršením. Ministerský predseda Štefan Tisza v svojom parlamentnom prejave 23. júla 1917 opovržlivo tvrdil, že „vyhlásenie českých poslancov s nevysloviteľnými menami je na smiech a nezaslúži si vážnej pozornosti.“ Zároveň požiadal jediného slovenského poslanca v budapeštianskom parlamente, Ferdiša Jurigu, aby verejne odsúdil deklaráciu Českého svazu, ale Juriga odmietol. Keď nepochodil u Jurigu, Tisza sa pokúšal zorganizovať 50-80 člennú deputáciu slovenských osobností, ktoré by prišli do Budapešti vyjadriť svoju lojalitu k nedeliteľnému uhorskému štátu, ale ani tu neuspel. To bol už istý znak, že Slovensko sa prebúdzalo.
Proces prebúdzania sa však vliekol iba pomaly. Ešte aj v marci 1918 Národnie noviny na mnohé výzvy k aktivite, ktoré prichádzali zvonka, odpovedali rozpačito: „Hoc i mnohé okolnosti hovoria pre aktivitu, načim vážne, veľmi vážne uvažovať, či je už vhodná doba k tomu, aby (Národná strana) opustila stanovisko (politickej pasivity), ktoré zaujala na začiatku vojny.“
Medzitým sa však odohrali dve významné udalosti, ktoré dodali smelosti tým, čo sa o nich včas dozvedeli, t.j. slovenskej skupinke vo Viedni a v Prahe. Prvou udalosťou bolo 14 bodov amerického prezidenta W. Wilsona, ktoré predložil americkému kongresu 18. januára 1918. V 10. bode svojho návrhu Wilson žiadal pre národy Rakúsko-Uhorska možnosť slobodného autonomného vývoja. Druhou udalosťou bol kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal 8.-10. apríla 1918 v Ríme a zúčastnil sa ho aj M. R. Štefánik.
Pod dojmom týchto udalostí M. Hodža (ktorý vojenčil vo Viedni a mal pravidelné styky s tamojšími českými politikmi) uverejnil v českom časopise Venkov (14. apríla 1918) článok, ktorý bol výzvou i vyhrážkou otáľajúcim a nerozhodným politickým veličinám na Slovensku: „Či bude teda Slovenská národná strana reaktivovaná, to je otázka ťažká len pre formalistov. Ak nebude možná činnosť v rámci strany, potom bude nutná v inom rámci… Vodcovia strany však vedia, že čas mlčania blíži sa ku svojmu koncu.“
Mlčanie bolo prelomené v máji 1918 – teda presne pred sto rokmi! Dňa 1. mája na robotníckom zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši rečnil Vavro Šrobár. Jeho reč nebola nijako mimoriadna. Nebola revolučná, ani buričská . Šrobár nechcel Rakúsko-uhorskú monarchiu rozbiť, chcel ju iba vylepšiť, reformovať. Po ňom však sa ujal slova predsedajúci zhromaždenia Ján Kusenda a narýchlo prečítal rezolúciu, ktorú zhromaždenie schválilo. V rezolúcii (ktorej hlavným autorom bol Vavro Šrobár) sa žiada priznanie samourčovacieho práva i pre „národy Rakúsko-Uhorska, teda i uhorskej vetve česko-slovenského kmeňa.“
Česká tlač hneď rezolúciu uverejnila (a po nej tak urobili i Národnie noviny). Na Slovensku však rezolúcia nespôsobila nijaký rozruch a pre verejnosť ostávala neznámou; dnes by sme povedali, že bola non-event – „skutok sa nestal“. Až po dvoch mesiacoch (27. júna) maďarské úrady zaviedli trestné pokračovanie proti zvolávateľom zhromaždenia.
Oveľa významnejšie a dôležitejšie stretnutie 25 vedúcich národných pracovníkov sa konalo v Turčianskom Sv. Martine 24. mája 1918. Tu vystupuje na scénu Andrej Hlinka v svojej typickej póze nebojácneho muža činov. Váhajúcich a nesmelých politikov burcoval slovami: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov. Treba sa nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Toto stanovisko bolo prijaté a Matúš Dula ho mal oznámiť „českému dejateľovi v Prahe.“
A teraz sa už veci dali do pohybu. Hodža v Slovenskom týždenníku stále naliehavejšie urguje založenie Národnej rady. S podobnou výzvou vyšiel aj Juriga v Slovenských ľudových novinách, kde žiada vytvoriť „jednotné národné predstaviteľstvo, aspoň aký-taký výbor, ktorý by nás pred svetom predstavoval a v mene celého národa bez rozdielu náboženstva, stavov a strán hovoriť a konať mohol.“ A napokon aj Robotnícke noviny pridávajú svoj súhlas a vyhlasujú, že stoja „na stanovisku vytvorenia Slovenskej národnej rady.“
Keď sa Slovenská národná rada ako politický predstaviteľ slovenského národa konečne utvorila, nebolo to presne podľa úradných predpisov a legálnych požiadaviek. Za predohru jej založenia možno pokladať poradu, ktorá sa konala v Budapešti 12. septembra 1918 a ktorú zvolal Emil Stodola. Tu bol navrhnutý aj jej 12-členný výbor (4 národniari, 4 ľudáci, 2 sociálni demokrati a 2 nestraníci).
Ale keď sa Matúš Dula vrátil z Budapešti do Martina a referoval o výsledkoch porady, jeho turčianski a liptovskí priatelia mali svoje námietky a výhrady k zloženiu výboru. Výsledkom týchto rozhovorov bol obežník M. Dulu z 23. septembra 1918, v ktorom sa vyhlasuje fúzia Ľudovej strany s Národnou stranou, ako aj zloženie výboru Národnej rady. Neurčuje sa nijaké zakladajúce valné zhromaždenie, na ktorom by sa toto rozhodnutie schválilo a založenie Národnej rady a zvolenie jej výboru de jure potvrdilo. Na formality nebolo času a istú rolu hral aj strach pred dôsledkami a pred zásahmi maďarskej vládnej moci.
Zloženie Dulovej Národnej rady je pozoruhodné nielen tým, kto sa v nej nachádza, ale ešte viac tým, kto sa do nej nedostal. Bol v nej: Matúš Dula (predseda), Karol A. Medvecký (tajomník), Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, Pavol Blaho, Metod Bella, Ľudovít Okánik, Cyril Kresák, Emanuel Lehotský, Vladimír Makovický, Ján Ružiak, Ľudovít Šimko, Emil Stodola, Ján Vanovič a Milan Žuffa. Nebol v nej Milan Hodža, Ivan Dérer, Vavro Šrobár, Milan Ivanka, Anton Štefánek… nikto z mladej generácie a nikto z východného Slovenska.
V októbri 1918 sa už začali objavovať viditeľné znaky rozkladu Habsburskej monarchie. Dňa 16. októbra budapeštiansky parlament s dramatickým pátosom vyhlásil osamostatnenie Uhorska od Rakúska. V manifeste, v ktorom maďarská vláda oznamovala svoje rozhodnutie kráľovi Karolovi, sa hovorilo aj o národnostnej otázke, ktorá sa vraj bude riešiť v duchu Wilsonových zásad: „Štátnym občanom nemaďarského jazyka sa poskytne sloboda kultúrneho i hospodárskeho vývoja a zaručí sa im používanie ich jazyka v administrácii, školstve, v legislatíve a v samosprávnych orgánoch.“ Bolo to však primálo, neskoro a nie úprimne.
Nasledujúceho dňa sa slovenskí predstavitelia Dula, Makovický a E. Stodola stretli s grófom Michalom Károlyim, ktorý bol vedúcim parlamentnej opozície a už vtedy sa rysoval ako nový predseda uhorskej/maďarskej vlády a položili mu otázku, či garantuje autonómiu národnostiam. Dostali zápornú odpoveď.
Dňa 17. októbra prehovoril v parlamente Štefan Tisza a svoju reč začal slovami: „Vojna je prehratá…“ Ale ani v tejto osudnej chvíli nechcel pripustiť, že Maďari sú porazení a že porážku im spôsobila ich národnostná politika. Tvrdil: „Národnosti sme neutláčali a neutláčame ich ani dnes.“ Pokiaľ ide o Slovákov, tí vraj vždy boli verní uhorskému štátu, bojovali hrdinsky bok po boku s maďarskými vojakmi a odmietajú spojenie s Čechmi. „Česko-slovenská otázka nejestvuje; to nie je nič iného ako zlodejský pokus zo strany Čechov, ktorý nemá nijaké opodstatnenie. Česi tam nemajú čo hľadať.“
V debate prehovoril aj gróf Albert Ápponyi (18. októbra): „V rámci národnej jednoty Uhorska sme ochotní úprimne vyhovieť oprávneným žiadostiam národností, ale dohoda, ktorá by oslabila územnú integritu alebo národnú jednotu Uhorska je neprijateľná… Jednota Uhorska a integrita jeho územia sú príkazmi, ktoré budú platiť, kým bude žiť čo len jeden Maďar.“
Do takejto atmosféry slepoty a neochoty priznať vlastné chyby dňa 19. októbra 1918 zaznel v budapeštianskom parlamente prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Ferdiša Jurigu. Bolo len prirodzené, že Ľudová strana – strana, ktorá na konci 19. storočia prebudila slovenský ľud z pasivity, bola jeho politickým vyjadrením v 20. storočí – bude aj vykonávateľkou toho epochálneho činu, ktorým národ nastúpi svoju novú a nádejnú cesta do budúcnosti.
V mene Slovenskej národnej rady a s odvolaním sa na samourčovacie právo národov, Juriga medzi iným povedal: „Nateraz mimo Slovenskej národnej rady nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach týkajúcich sa politického položenia slovenského národa, o ňom a bez neho rokoval, prípadne proti nemu rozhodoval…Všetky uznesenie, alebo vyrozumenia, ktoré by sa zrodili bez pričinenia zhromaždenia slovenského národa, alebo z jeho stredu vyslaného orgánu, Slovenskej národnej rady, týmto vyhlasujeme za neplatné a pre slovenský národ nezáväzné… My stojíme stále pevne ako múry hradné. Žiadame samourčovacie právo na život a na smrť. S ním žijeme a s ním aj mrieme!“
Juriga vo svojej reči nemohol otvorene hovoriť o odtrhnutí Slovenska od Uhorska a o spojení s Čechmi. Ale dôraz na samourčovacie právo implicitne sa dotýkal týchto skutočností. Jurigovi odpovedal dňa 22. októbra Štefan Tisza (20. okt. bola nedeľa a v pondelok snem nezasadal). Tisza v svojej odpovedi veľmi vášnivo polemizoval aj s tým, čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval „fantasmagóriou“ a o Slovákoch hovoril ako o „našich slovenských bratoch“, ktorí vraj „sú v prevažnej väčšine úplne verní a spokojní občania maďarského národného štátu… Slováci môžu stáť i na svojom národnom stanovisku, môžu predložiť požiadavky v mene Slovákov na území Uhorska a vyjde sa im v ústrety s najväčšou blahosklonnosťou. Slováci sa nechcú spájať s Čechmi, ktorých konanie veľká väčšina Slovákov v zime 1914-15 s najväčším rozhorčením odsúdila a ktorí trýznili slovenských vojenských zajatcov. Naši slovenskí spoluobčania odmietajú akékoľvek spojenie s týmito Čechmi.“
Ale tento vábivý hlas už nikto na Slovensku nechcel ani počuť. Slováci sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Národnie noviny prinášajú dňa 24. októbra oznámenie o ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady, ktoré sa bude konať v T. Sv. Martine v stredu, 30. októbra 1918.
Vývoj na Slovensku znepokojoval nielen politikov v Budapešti, ale aj niektorých slovenských a českých politikov vo Viedni a v Prahe. Videli, že hýbateľmi udalostí na Slovensku sú starší konzervatívni politici, ktorí – i keď konajú pomaly – ale konajú, ako im to diktuje slovenské srdce a svedomie. A tak už tu sa začína boj o budúce Slovensko o jeho dušu, jeho národnú identitu.
Viedenskí a pražskí politici s hŕstkou pro-česky cítiacich Slovákov chceli silou-mocou vysunúť do popredia svojich odchovancov z radov tzv. hlasistov. So Šrobárom to nešlo, lebo bol 14. augusta nakrátko uväznený v Czegléde (za účasť na oslavách Národného divadla v Prahe). Po prepustení z väzby zutekal do Prahy a odtiaľ do slovenských vecí zasahovať nemohol. Ich pozornosť sa teraz sústredila na Pavla Blahu.
Pavol Blaho bol popri Jurigovi druhým slovenským poslancom budapeštianskeho parlamentu. Z dôvodov, ktoré najlepšie poznal len on sám, hneď po vypuknutí vojny sa parlamentnej služby zriekol a od roku 1914 slúžil ako vojenský lekár v maďarskej armáde. Bol však na Slovensku známy ako „ablegát“ a tak jeho pražskí i viedenskí ideoví spoločníci chceli, aby sa nechal pretlačiť do popredia ako ústrednú osobnosť, okolo ktorej sa zhromaždí budúci mocenský aparát rodiaceho sa spoločného štátu.
Anton Štefánek z Prahy a Ivan Dérer i Milan Hodža z Viedne so žiarlivosťou, ktorá hraničí s hrôzou, lamentujú nad tým, že „nečinnosť naša zavdala príležitosť Jurigovi k poslednému vystúpeniu na sneme“. Naliehajú na Blahu, aby on „vzal vec do rúk“. Ivan Dérer mu píše (23. okt.): „Na Martinčanov nemožno sa spoliehať, treba teda vziať vec do rúk nám tu na západe, ktorí sme spojení s Viedňou a Prahou… Národná rada je nehybné teleso a ako poznáme pomery a ľudí, nezíde sa ona ani do súdneho dňa… a preto sme vytvorili Akčný výbor.“
V podobnom duchu píše Anton Štefánek Pavlovi Blahovi aj 24. októbra 1918: „Poneváč Juriga neni úplne spoľahlivý, musí náš Výbor predvčerom na byte Hodžovom zostavený, prevziať hlavnú agendu, už i preto, že Dula je ťarbavý a tiež nie je úplne spoľahlivý. Pred tromi týždňami bol v Prahe, ale od tej doby nevieme nič, čo robí. Však vieš, ako pracujú. Akčný výbor bol Hodžom navrhovaný. Je v ňom Hodža, Dérer, Kornel Stodola, Lehotský, Ty a ja… Ty ovšem musíš dať firmu, lebo bez poslanca by sme mnoho viery nemali.“
Medzitým Český národný výbor v Prahe – bez ohľadu na Dulovu Slovenskú národnú radu, alebo Hodžov Akčný výbor – vyhlásil dňa 28. októbra 1918 vznik česko-slovenského štátu. Ohlas podpísali štyria Česi (František Soukup, Antonín Švehla, Jiří Stříbrný a Alois Rašín) a jeden čechoslovák (Vavro Šrobár).
Nikomu z nich ani na um neprišlo poslať aspoň telegrafickú správu o oslobodení aj „ľudu česko-slovenskému“ na Slovensku, kde tiež prebiehal revolučný ruch. Na výzvu Slovenskej národnej rady sa v Turčianskom Sv. Martine už 29. októbra začali zhromažďovať delegáti slovenského národa. Pozvaných bolo asi 40, ale prišlo ich vyše 200 (väčšinou z Turčianskeho Sv. Martina a okolia). Prichádzali obozretne, mnohí z nich viac zo zvedavosti než z národnej povinnosti. O psychóze strachu svedčí aj to, že len polovička z nich mala dosť smelosti podpísať prezenčnú listinu.
Martinské zhromaždenie malo krátky ale veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa odohralo 28. októbra v Prahe, ale čo sa dialo v zahraničí. Už 29. októbra večer a 30. októbra ráno sa konali predporady, aby hlavné zhromaždenie trvalo čím kratšie a skončilo prv, než by ho mohol slúžny zakázať, alebo maďarské vojsko rozohnať.
Zhromaždenie prebiehalo v dvorane Tatra banky a nekonali sa nijaké voľby Národnej rady, alebo výkonného výboru (ako to nesprávne tvrdia a opakujú mnohí kronikári). Zhromaždenie iba „ustálilo (t.j. schválilo) svoju 20-členovú Národnú Radu, ktorú oprávnilo doplniť sa novými členmi bez obmedzenia počtu.“ Podľa zápisnice na zhromaždení rečnil len Dula, Hlinka a Juriga. Medzi Hlinkovým a Jurigovým prejavom Samuel Zoch prečítal Deklaráciu, pripravenú na predporadách predchádzajúci večer. Prítomní prijali Deklaráciu s veľkým jasotom a výkrikmi: Sláva… Prisaháme… S tým stojíme i padáme…
Presné znenie takto nadšene prijatej deklarácie nepoznáme, lebo jej pôvodný text sa záhadne stratil. Vie sa len toľko, že zahrňovala požiadavku, aby Slovensko bolo zastúpené na Mierovej konferencii osobitnou delegáciou. Niektorí účastníci tvrdia, že obsahovala aj klauzulu, podľa ktorej po desiatich rokoch sa Slováci mali slobodne rozhodnúť, či aj naďalej chcú žiť v spoločnom štáte s Čechmi, alebo žiť samostatne vo vlastnom štáte. Text, ktorý bol uverejnený v Národných novinách (č. 128B z 31. okt. 1918), bol niekoľkokrát pozmenený, hlavne zásluhou Milana Hodžu, ktorý prišiel do Turčianskeho Sv. Martina z Budapešti večer 30. októbra, keď už bolo po všetkom.
Následky týchto zásahov sú viditeľné v uverejnenom – pseudo- autoritatívnom – texte. Vyhlásenie má síce titul Deklarácia slovenského národa, hovorí sa v nej o „našom snaživom a nadanom slovenskom národe“ i v mene „slovenského ľudu“, ale konfúzia sa objavuje už pri pomenovaní organizácie, ktorá deklaráciu vydala: dvakrát sa spomína Slovenská národná rada, raz Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa a raz dokonca Národná rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného. Podpisovatelia Karol A. Medvecký a Matúš Dula sa však identifikujú ako tajomník a predseda Slovenskej národnej rady! A korunou všetkého je objavná múdrosť, nad ktorou sa baťko Vajanský a ostatní memorandisti na martinskom cintoríne museli v hrobe obracať, vraj: „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“.
Martinské zhromaždenie a potrhaná-zaplátaná deklarácia sú obrazom našej vtedajšej podtatranskej biedy a politického zmätku. To najkrajšie, čo sa dá o nich povedať je uznanie, že v poslednej minúte hodiny dvanástej sa odvážil prehovoriť – a tak ukázať, že ešte nevyhynul – utláčaný a ponižovaný národ doma. Ale politický význam Deklarácie je mikroskopický. Spolužitie s Čechmi bolo dohodnuté v Amerike Clevelandskou dohodou už v októbri 1915, spoločný štát Slovákov a Čechov bol medzinárodne uznaný západnými spojencami v lete 1918 a bol vyhlásený v Prahe 28. októbra.
Tragickou iróniou osudu bolo, že v rokoch 1919-1938 sa Martinská deklarácia citovala na popieranie existencie slovenského národa a na zdiskreditovanie tých dôstojných podmienok spolužitia Slovákov s Čechmi, ktoré zaručovala Clevelandská a Pittsburská dohoda.
Smutným epilógom týchto pohnutých udalostí bol veľmi krátky politický život autorky Deklarácie, Slovenskej národnej rady. Vznikla v septembri 1918, v jej mene vystúpil na pôde budapeštianskeho parlamentu Ferdiš Juriga, zvolala zhromaždenie v T. Sv. Martine, na ktorom bola prijatá Deklarácia „neobmedzeného samourčovacieho práva na základe úplnej neodvislosti.” Bola jediným revolučným orgánom národa pri jeho prechode z poddanstva do slobodného života. Očakávalo by sa, že ona prevezme do rúk vládnu moc na Slovensku a bude riadiť jeho osudy v nových politických súradniciach.
Nestalo sa tak. Podobne ako nechala zmeniť text a zmysel svojej deklarácie, tak sa Slovenskej národnej rade vyšmykla z rúk účasť na politickom živote povojnového Slovenska. Vládnu moc na Slovensku prebrala Praha a zverila ju svojim odchovancom. Dňa 10. decembra 1918 pražské Revolučné národné zhromaždenie odhlasovalo “zákon o mimořádných přechodných opatřeních na Slovensku.” Bolo zriadené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol žiačik prezidenta Masaryka Vavro Šrobár. Jedným z prvých “opatření” ministra Šrobára bolo rozpustenie Slovenskej národnej rady dňa 20. januára 1919. Prichádza na um staré slovenské porekadlo: Nie vždy si pochutná na pečených zemiakoch ten, kto ich vyťahoval z ohňa.
Martinská deklarácia
Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.
Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.
Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorili, ani tie takzvané zastupiteľské zbory, ktoré sú zostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.
Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.
V meně slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.
Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:
1. Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetva.
2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo- utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktobra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.
Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útlaku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich sít prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.
Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady
V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918.
Karol A. Medvecký, v.r., Tajomník Slovenskej Národnej Rady.
Matúš Dula, v.r., Predseda Slovenskej Národnej Rady