„Ale tieto problémy mohli by sa stať ťažko riešiteľnými, ba priam neriešiteľnými, keby pomýlení alebo zlomyseľní ľudia používali oné prostriedky nerozumne, totiž proti ich sociálnej povahe a proti úmyslom Prozreteľnosti“
„Šírenie ľudského života je dovolené jedine v lone rodiny, založenej na nerozlučiteľnom jednomanželstve, ktoré je u kresťanov pozdvihnuté na hodnosť sviatosti“ (100).
Je dovolené náročky obmedzovať počet detí v rodine?
Niet pochýb, že je to dovolené, ak sa to dosiahne obojstranným zrieknutím sa manželského práva na dlhšiu, alebo kratšiu dobu. Je mravne neprípustné úmyselne zbaviť manželské spojenie jeho prirodzeného cieľa, a rozličnými prostriedkami vylučovať možnosť oplodnenia.
Prevrátenosť takéhoto správania sa spočíva v tom, že sa vytyčuje ako cieľ manželstva niečo, čo je len prostriedkom a nie cieľom. Nie je nutné, aby manželia výslovne mysleli na cieľ manželského aktu, na plodenie detí, ale nesmú pozitívne zabrániť tomuto cieľu nedovolenými prostriedkami.
Novomalthuzianizmus schvaľuje toto podľa katolíckej náuky nemravné správanie sa manželov.
Novomalthuzianizmus ako termín pochádza od Tomáša Malthausa (1766 – 1834), anglického učenca, ktorý sa obával, že ľudské prostriedky nebudú stačiť vyživiť ľudí, ak sa neobmedzí rytmus pôrodnosti, a preto povzbudzoval k mravne prípustnému obmedzovaniu počtu detí. Novomalthuzianizmus znetvoril Malthusovu metódu, a radí prostriedky, ktoré sú zaznávaním zákonom života.
Novomalthuzianisti odôvodňujú svoj postoj strachom pred ekonomickou krízou v budúcnosti a neschopnosťou zeme vyživiť viac ľudí, alebo zdravotnými argumentami. Niekedy sa vyjadrujú aj v zmysle rasistickej neznášanlivosti, lebo uvádzajú eugenetické dôvody. V mnohých prípadoch však ide o hedonizmus a strach pred obeťami, ktoré nesie so sebou početná rodina. Aj materializmus je príčinou tohto počínania, lebo neuznáva neporušiteľné právo ľudskej prirodzenosti.
Z kresťanského a katolíckeho hľadiska a z hľadiska prirodzeného rozumu novomalthuzianizmus je odsúdeniahodný, a to pre samu prirodzenosť a účelnosť manželského úkonu, ktorý manželia nesmú porušiť. Tento úkon speje k oplodňovaniu a človek túto cieľuprimeranosť a účelnosť musí rešpektovať, lebo nie je tvorcom prírody, ale tvorom. V prirodzenosti manželského úkonu je vyjadrený prirodzený zákon, ktorý rozum nezatienený vášňami môže celkom určite poznať. Čo je proti prirodzeným zákonom, je proti prírode a proti tvorcovi prírody.
Manželský úkon(akt) – zdôrazňuje Pius XI. v encyklike Casto connubii (1930) – zbavený ľudským zásahom svojho prirodzeného zamerania, t.j. schopnosti oplodniť, nemôže sa stať nikdy mravne dovoleným, lebo by bol vnútorne, zo samej svojej podstaty, proti prírode, teda proti vôli Božej, smrteľným hriechom. (101).
Pius XII. sa zaoberal vo svojich rečiach morálnou otázkou manželských stykov v tzv. periodicky neplodných dňoch ženy, (určených metódou nazvanou po jej autoroch metódou Ogino-Knaus), a vyhlásil takéto správanie za mravne prístupné z vážnych dôvodov, ako zdravotných, ekonomických a iných (102).
O týchto problémoch sa vyučuje obšírnejšie v teológii, preto nie je potrebné sa o tom rozširovať (103).
Druhý vatikánsky cirkevný snem sa tiež zmienil o tomto probléme.
„A Boh, Pán života, zveril ľuďom ušľachtilú úlohu udržovať život. A toto poslanie sa má uskutočňovať spôsobom, ktorý by bol dôstojný človeka. Keď sa teda má dať do súladu manželská láska so zodpovedným prenášaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimného úmyslu, a od zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií.
Koncil uznáva, že manželom pri súladnom usporiadaní ich manželského života často prekážajú niektoré terajšie životné podmienky, a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých počet detí aspoň dočasne nemožno zvýšiť, takže nie bez ťažkostí sa udržuje verná láska a plné dôverné spolunažívanie.
Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo v tom prípade je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha prijať ďalšie potomstvo“ (104).
Pre vyššie spomenuté príčiny Cirkev dovoľuje dôverné manželské obcovanie v tzv. periodicky neplodných dňoch ženy. Druhý vatikánsky všeobecný cirkevný snem pripomína manželom, že v ich úlohe životodarcov nech konajú zodpovedne ako ľudia a kresťania.
Poslušní a úctivý voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok o počte detí, ktorým chcú darovať život. „Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné záujmy, a jednak na záujmy svojich detí , čo sa už narodili , alebo ktoré prichádzajú do úvahy v budúcnosti , ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky svoje doby a svojho životného položenia, a napokon nech berú ohľad na dobro celej rodiny, časnej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia robiť pred Bohom sami manželia“ (105).
Ján XXIII. v encyklike Mater et Magistra zdôrazňuje: „Ľudský život sa prenáša osobným a vedomým prirodzeným zákonom, ktorý ako taký podlieha múdrym Božím zákonom. Tieto neporušiteľné a nemeniteľné Božie zákony musia všetci uznávať a zachovávať. Práve preto nie je dovolené používať prostriedky a spôsoby, ktoré nie sú zakázané pri rozmnožovaní rastlín a zvierat.
Na ľudský život všetci majú pozerať ako na svätú vec, ktorá hneď od svojho počiatku si vyžaduje Boží stvoriteľský zásah. Kto prestupuje Božie zákony, týkajúce sa života, uráža Božiu velebnosť, znevažuje seba samého i celé ľudstvo, a podkopáva pritom sily spoločenstva, ktorého je členom“ (106).
„So zármutkom poukazujeme na jedno z najnepochopiteľnejších protirečení, na ktoré trpí naša doba: na jednej strane sa stále viac pripomínajú tie najhoršie možnosti a stavia sa pred oči prízrak biedy a hladu, ktorému je vraj vystavené ľudstvo, kým na druhej strane sa používajú – a to neraz v hojnej miere- objavy vedy, výdobytky techniky a hospodárske zdroje na výrobu hrôzostrašných nástrojov hromadného ničenia a smrti“. Týmito slovami Jána XXIII. chceme podčiarknuť, že ekonomické ospravedlňovanie novomalthuzianizmu nie je v úprimnej koherentnosti so skutočnosťou.
„Prozreteľnosť Božia uštedrila ľudskému pokoleniu dostatok prostriedkov na dôstojné riešenie mnohostranných a chúlostivých problémov, týkajúcich sa rozširovania života. Ale tieto problémy mohli by sa stať ťažko riešiteľnými, ba priam neriešiteľnými, keby pomýlení alebo zlomyseľní ľudia používali oné prostriedky nerozumne, totiž proti ich sociálnej povahe a proti úmyslom Prozreteľnosti“ (107).
Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, HKR Košice 1991
Pripravil: Anton Čulen
(100) AAS, LIII, 447; encyklika Mater et magistra, slovenský preklad str. 47
(101) AAS, XXII, 539- 592, na str. 560: „Ecclesia Catholika… altam per Os Nostrumextollit vocem atque denuo promulgat: guemlibet matrimonii usum in exercendo actus, de industria hominum, naturali sua vitae procreandae vi distiuatur, Dei et nature legem infrangere, et eos qui tale quid commiserint gravis noxae labe commaculari“.
(102) AAS XXXXIII, 835 – 854, reč Pia XII. K pôrodným asistentkám 29. 10. 1951.
(103) Pavol VI. v encyklike Humanae vitae sa neodklonil od učenia predošlých pápežov.
(104) S. Polčin, Dokumenty, str. 286.
(105) Tamže, str. 285.
(106) AAS, LIII, 447; encyklika Mater et Magistra, slovenský preklad , str. 47.
(107)AAS, LIII, 448, encyklika Mater et Magistra, slovenský preklad str. 48.