Nežná revolúcia 17. novembra 1989 vznikla spontánne, čo potvrdzujú udalosti, ale aj spomienky jej účastníkov. Pád Berlínskeho múra tesne predtým situáciu iba urýchlil. Ľudia vnímali napriek cenzúre v médiách zmeny v okolitých krajinách, najmä vo východnom Nemecku, ale aj pohyby v Maďarsku či v Poľsku.
Prví sa ozvali bratislavskí študenti už 16. novembra 1989, ktorí vytvorili živú protestnú reťaz v centre Bratislavy. Celú udalosť zaznamenal redaktor spravodajstva Slovenskej televízie Pavel Jacz. Podarilo sa mu dokonca niečo neslýchané, keď reportáž v spravodajstve v ten deň aj odvysielal.
Udalosti nasledujúci deň 17. novembra 1989 v Prahe, kde proti protestujúcim študentom nasadil totalitný režim na Národnej triede brutálnu policajnú silu, odsúdil celý svet. Na Slovensku sa však o tom vďaka prísnej cenzúre médií veľa nevedelo.
V tom čase bol v Prahe herec Milan Kňažko. Zažil protest pražských divadelníkov, ktorí namiesto plánovaných predstavení začali z divadelných pódií protestovať proti tomu, čo sa na Národnej triede odohralo. Vyhlásili divadelný štrajk, ktorý sa podarilo Milanovi Kňažkovi preniesť neskôr aj na Slovensko.
V spravodajstve Slovenskej televízie v redakcii mali 24 hodín zapnutú americkú spravodajskú televíznu stanicu CNN. Všetci pracovníci Hlavnej redakcie Televíznych novín Československej televízie – Slovenskej televízie (ČSTV-STV) štúdia Bratislava vedeli, čo sa v Prahe stalo.
To isté sa však nedalo povedať o drvivej väčšine občanoch Slovenska. Tí prístup k spravodajstvu americkej stanice CNN nemali. Keď teda po dvoch dňoch od 17. novembra začal Milan Kňažko spolu s Jánom Budajom a ďalšími signatármi Verejnosti proti násiliu organizovať manifestácie na námestí SNP, v Slovenskej televízii vedeli, o čo ide, ale drvivá verejnosť nemala o tom ani potuchy.
Navyše, Hlavná redakcia Televíznych novín (HRTN) ČSTV-STV Bratislava mala vtedy sídlo mimo Mlynskej doliny, priamo v centre Bratislavy, v historickej budove Tatra banky, kde teraz sídli ministerstvo kultúry. Všetky manifestácie pracovníci HRTN videli doslova z okna.
To bol aj dôvod, prečo úzka skupina pracovníkov HRTN ČSTV-STV Bratislava sa rozhodla 23. novembra 1989 spontánne vybrať na Vysokú školu múzických umení na Ventúrskej ulici, kde študenti začali okupačný štrajk VŠMU.
Tu sa táto skupina pracovníkov HRTN dostala na horúce rokovanie revolucionárov. Z Mlynskej doliny z hlavnej televíznej budovy tam už bol režisér vtedy slávnej hudobnej relácie Triangel Juraj Takáč, ktorý so spravodajstvom nemal skúsenosti, ale prišiel takisto spontánne pomôcť k zmenám v spoločnosti, lebo tiež nemohol konať inak.
Za študentov tam boli ich revoluční štrajkoví lídri Zuzana Mistríková, Tóno Popovič, Miloš Lauko, ďalej moderátori mítingov Milan Kňažko, Ján Budaj či sociológ Fedor Gál spolu s vysokoškolským pedagógom Milošom Žiakom. Miloš Žiak priviedol skupinu pracovníkov HRTN ČST na toto rokovanie.
Boli medzi nimi Eugen Korda, vtedy známy moderátor Ľubomír Karásek, manželka známeho režiséra a strihačka HRTN ČST Katarína Lihositová a najmladší redaktor HRTN Stanislav Háber. Tu vznikol nápad, že sa pracovníci Slovenskej televízie pripoja ku štrajku študentov. Ich podmienkou bolo, aby Slovenská televízia začala konečne po desiatkach rokov neslobody vysielať konečne pravdu.
Skoro ráno od piatej hodiny 24. novembra 1989, teda len týždeň od udalostí v Prahe, títo televízni pracovníci začali pred vchodom v Mlynskej doline rozdávať letáky ľuďom, ktorí šli do práce. Písalo sa v nich, že pracovníci Slovenskej televízie žiadajú vedenie, aby sa začala verejnosť u nás pravdivo informovať.
K spomínanej hŕstke televíznych pracovníkov, ktorí iniciovali štrajk v Slovenskej televízii sa spontánne od rána 24. novembra 1989 prihlásili tisícky ich kolegov. Vzniklo prvé verejné rokovanie s vtedajším vedením Slovenskej televízie reprezentovanej ústredným riaditeľom Jaroslavom Hlinickým.
Rozhodujúcim faktom bolo priklonenie sa k hŕstke pracovníkov HRTN ČST-STV Bratislava vedenia Socialistického zväzu mládeže, teda mladých televíznych komunistov, ktorých zastupoval ich vtedajší predseda Pavol Rusko. Ten sa v jedálni v Mlynskej doline postavil na povestnú debničku od banánov a žiadal to isté, čo žiadala hŕstka pracovníkov HRTN ČSTV-STV z budovy Tatra banky z centra mesta.
Skúsený profesionál riaditeľ ČSTV-STV Bratislava Jaroslav Hlinický súhlasil. Vzniklo a bolo vysielané ešte v ten deň prvé Štúdio dialóg. Bola to prevratná mediálna zmena po vzniku komunistickej cenzúry po komunistickom puči v roku 1948. Jeho moderátorom sa stal Ivan Farský, ktorý neskôr získal dôveru väčšiny pracovníkov HRTN ČSTV-STV v prvom tajnom hlasovaní, aby redakciu viedol.
Prvé Štúdio dialóg vysielané z Bratislavy znamenalo už 24. novembra 1989 zo Slovenskej televízie významný prelom v priebehu udalostí. Po rokoch to priznal aj Milan Kňažko vo svojich spomienkach. Prvýkrát totiž na verejnosti odzneli jeho slová v oficiálnom štátnom médiu, že treba zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti, čo v praxi znamenalo zrušenie totalitného komunistického režimu. A presne to sa aj neskôr stalo.
Podobné Štúdio dialóg vzniklo v ústredí Československej televízie v Prahe až o týždeň neskôr 1. decembra 1989. Slovenské prvenstvo Štúdia dialóg 24. novembra 1989 znamenal vo vývoji udalostí Nežnej revolúcie veľmi významný pokrok. Šlo o prelomovú udalosť nielen pre Slovenskú televíziu.
Slovenská televízia sa tak zapísala do demokratických dejín nielen Slovenskej, ale aj Českej republiky. Bez pohybu študentov 16. novembra 1989 a účasti redaktora HRTN ČSTV-STV Pavla Jacza, ktorý o tom vysielal reportáž, následne dramatických udalostí v Prahe o deň neskôr, hrdinstva hŕstky pracovníkov HRTN, ktorí 23. novembra 1989 šli podporiť štrajkujúcich študentov, by mohol vývoj zmeny režimu prebiehať oveľa zdĺhavejšie a komplikovanejšie.
Ako povedal jeden z nich vo svojich spomienkach:
„Vtedy nik nevedel, čo sa bude diať. Všetci sme však cítili, že ďalej už totalitný režim v Československu nemá opodstatnenie. Keď mi teda jeden z kolegov pri vstupe do budovy Tatra banky, kde sme mali redakciu HRTN ukázal zbraň, keďže ho tam pri vchode ako redaktora a zároveň člena komunistickej militantnej organizácie Ľudových milícií so zbraňou postavili, začal som sa mu smiať. To nebolo hrdinstvo ani z jeho a ani z mojej strany. Prišlo mi to smiešne. A po chvíli sa rozosmial aj on. Tiež si nevedel predstaviť, že by mi mal so zbraňou v ruke zabrániť, aby som prišiel do práce. Hoci prišli ešte aj horšie chvíle, keď sa niektoré pomýlené kolegyne a kolegovia rozhodli, že keď ma stretnú, začnú na mňa pľuť. Ale aj ich to rýchlo prešlo a pochopili, že zmeny sú nevyhnutné.“
Slovenská televízia bola v tom čase špičkovým mediálnym pracoviskom. Žiadna iná televízia u nás nejestvovala. Rovnako neexistovali žiadne iné súkromné médiá. Neboli slobodné rádiá, ani žiadne noviny či časopisy.
Preto bolo dôležité, že v rozhodujúcej chvíli sa našla hoci len hŕstka pracovníkov Slovenskej televízie, ktorej sa podarilo strhnúť na svoju stranu väčšinu pracovníkov. Navyše, vtedajší ústredný riaditeľ Jaroslav Hlinický sa ukázal takisto ako pokrokovo mysliaci človek.
Všetky súvislosti do seba v správnej chvíli zapadli. Neskôr Jaroslava Hlinického nahradil tzv. organizačný výbor na čele s jej predsedom Pavlom Ruskom do riadneho vymenovania nového demokratického a prvého slobodného riaditeľa Slovenskej televízie Romana Kaliského. To sú však už následné dejinné udalosti.
Stano Háber