Na svete už nie je mnoho kráľov, pričom aj tam, kde táto štátna forma ešte jestvuje, nemajú už králi veľkú moc. V Anglicku však kráľa alebo kráľovnú ľudia doteraz obklopujú veľkou úctou a ich korunovácie bývajú nádhernými národnými sviatkami.
V roku 1952 bola korunovaná kráľovná Alžbeta. Na uliciach Londýna, ktorými prechádzal korunovačný sprievod, stáli tri milióny ľudí, ktorí prišli z celého britského kráľovstva. Vedľa bradatých Pakistancov s peknými turbanmi na hlavách pochodovali černosi z Afriky a bosonohý domorodci z ostrova Fidži. Ulice zdobilo množstvo rôznofarebných zástav.
Kráľovná sa viezla v zlatom koči, pred ktorým pochodovalo desať rôt osobnej stráže. Vojaci boli vyobliekaní do šarlátových uniforiem. Vo výške 400 m prelietavalo 150 stíhacích lietadiel. Na korunovačnom sprievode sa zúčastnili desiatky hláv štátov z celého sveta, ktorí priviezli so sebou krásne dary. Najkrajším darom – ako to napísali isté anglické noviny- bolo dobytie najvyššej hory sveta Mount Everestu (8845) m nad morom). Novozélanďan Edmund Hillary a šerpa Tenzing vztýčili v predvečer korunovácie na tomto končiari anglickú zástavu.
Korunovácia bola nádherná a stála Anglicko veľa miliónov libier. Niektoré anglické noviny boli vytlačené zlatými písmenami.
Kristus Kráľ. Tí z vás, ktorí pozorne počúvajú každú nedeľu evanjelium, vedia, že Židia chceli zvoliť Pána Ježiša za kráľa. Kedy? Keď zázračným spôsobom rozmnožil chlieb a nasýtil ním päťtisíc ľudí na pustatine. Nasýtení Židia dúfali, že keď budú mať takéhoto kráľa, budú mať doživotne zabezpečený chlieb a nebudú musieť ťažko pracovať na poliach pod horúcim slnkom. Ak si spomínate, Pán Ježiš vtedy odišiel a skryl sa na pustom mieste.
Apoštoli by tiež boli radi, keby sa Pán Ježiš stal kráľom. Dokonca sa hádali, kto z nich bude mať prvé miesto v jeho kráľovstve, kto bude najdôležitejším ministrom. Pán Ježiš však nechcel byť pozemským kráľom, teda tým, čo vlastní poklady, paláce, vojsko, políciu, súdy a úradníkov. Chcel riadiť a panovať, ale iba nad dušami a svedomím ľudí. Niekoľko dní pred svojou smrťou sa dokonca zmieril aj s usporiadaním slávnostného vstupu do Jeruzalema. Zástupy mu vtedy volali na slávu ako kráľovi Izraela. Aký odlišný bola však jeho sprievod od sprievodu kráľovnej Alžbety. Neboli v ňom ani vojaci, ani zlaté koče, ani nič veľkolepé. Pán Ježiš išiel na obyčajnom oslíkovi a len deti pred neho hádzali olivové ratolesti.
Aj túto skromnú slávnosť však Židia využili na to, aby o päť dní neskôr obvinili Ježiša, že chce byť kráľom, že túži vziať vládu rímskemu cisárovi. Pilát, keď pred sebou videl chudobného Pána Ježiša so zviazanými rukami, neveril tým obvineniam, napriek tomu sa však spýtal: „Si židovský kráľ?“ (Jn 18, 35).
Pán Ježiš nezaprel, ale naopak, dodal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto“ (Jn 18, 36).
Na ďalšie Pilátove otázky Pán Ježiš rozhodne odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ“ (Jn 18, 37).
Pilát dobre porozumel tejto odpovedi. Pochopil, že Pán Ježiš nechce mať pozemskú moc s tým, čo k nej patrí: vojskom a úradníkmi. Nechcel vládnuť ani Palestíne, ani iným krajinám. Nebol teda nebezpečný pre vládu rímskeho cisára. Preto žalujúcim sa Židom odpovedal: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu“ (Jn 18, 38). Napriek tomu ho však odsúdil na smrť, lebo chcel vyhovieť Židom.
Kristus kráľom dnes
Pilát ako pohan nerozumel, čo to znamená byť kráľom „nie z tohto sveta“, to znamená riadiť ich duše a srdcia ľudí. Keby sa však v dnešnú nedeľu zjavil v našich kostoloch, a videl by milióny ľudí, ktorí spievajú na česť toho, ktorého on nevinne odsúdil na smrť, možno by porozumel, čo to znamená byť kráľom duchovným, správcom sŕdc. Keby videl vás, deti, ktoré ste hromadne prišli do kostola, ako spievate na česť Pána Ježiša a prijímate ho do vašich sŕdc, iste by si pomyslel, že takéto panovanie je väčšie a krajšie, ako panovanie s vojskom a políciou.
V ľudskej histórii boli tisíce rôznych kráľov. Dnes už väčšinou upadli do zabudnutia. O Pánu Ježišovi však ľudia stále hovoria, v priebehu celých dvoch tisícročí. Aj dnes sa o ňom hovorí. Ľudia sa snažia poznať jeho učenie a podľa neho aj žiť. Svedčí o tom aj prítomnosť miliónov ľudí v dnešnú nedeľu v kostoloch celého sveta, ako aj vaša prítomnosť.
Ako nám radí Pán Ježiš?
Každý obyvateľ krajiny, či chce, či nechce, musí nakoniec prijať rady kráľa, alebo prezidenta. Musí počúvať ich rozkazy, a to aj vtedy, keby sa mu veľmi nepáčili.
Iná je vláda Pána Ježiša, ktorú prijímame dobrovoľne. Keby však niekto chcel, môže ju odmietnuť. Žiaľ, dnes je veľa takých ľudí, ktorí nechcú, aby ich Kristus spravoval a odmietajú evanjelium. Nechcú ho vpustiť do svojich sŕdc a duší.
Anglický maliar Nolman Hunt (+1910) namaľoval obraz s názvom „Svetlo sveta“. Predstavuje Pána Ježiša, ktorý stojí uprostred noci v záhrade s lampášom v ruke. Druhá ruka klope na dvere domu. Počas výstavy sa jeden z návštevníkov spýtal maliara: „Na vašom obraze nemajú dvere kľučku. Ako ich potom Kristus môže otvoriť a vojsť dnu?“
Maliar, dobrý kresťan, odpovedal: „Kľučka je v tom dome zvnútra. Ten dom je obrazom duše človeka. Človek sám musí otvoriť svoju dušu. Kristus iba klope a čaká. Na človeku záleží, či ho vpustí, alebo nie.“
Vy, ktorí ste sem prišli, do kostola na sviatok Krista Kráľa, ste si na začiatku svätej omše očistili vaše duše ľútosťou a ak bolo treba, aj spoveďou. Vaše duše sú čisté a široko otvorení prijať Ho. Vo svätom prijímaní príde k vám. Modlitbou a spevom si ho spoločne uctíme. Potom sa s ním vrátime do svojich domovov. Budete sa snažiť, aby vás Pán Ježiš viedol a panoval nad vašimi citmi, myšlienkami a skutkami, aby jeho evanjelium bolo pre vás zákonom.
Stanislav Klimaszewski MIC, Evanjelium v živote dieťaťa,Vydalo vydavateľstvo Alfa Bratislava
Pripravil: Anton Čulen