Niektorí ho považujú za fanatika, iní za vytrvalého obhajcu učenia Cirkvi. Roky sa usiluje o zavedenie voľnej nedele, kvôli čomu založil občianske združenie Aliancia za nedeľu. Pevný vo svojom náboženskom presvedčení nedal sa zlomiť komunistickým režimom a nepodlieha ani módnym vrtochom súčasnosti. Na každom mieste, kde ide o obhajobu kresťanských hodnôt, je viditeľný s transparentmi kresťanských symbolov. Katechéta Anton ČULEN (1965), rodák z Brodského, poskytol rozhovor Svedectvu.
● Vo svojom okolí nepoznám človeka, ktorý by tak nebojácne na verejnosti vyznával svoju vieru. Počas bývalého režimu ste odmietli odstrániť krížik zo svojho odevu, za čo vás podmienečne vylúčili zo štúdia. V súčasnosti hrdo nosíte transparenty s kresťanskými symbolmi na podujatiach brániacich Cirkev a učenie Cirkvi. Z čoho to pramení?
Obaja moji rodičia boli veriaci katolíci, ktorí si svedomito plnili svoje povinnosti a starali sa, ako najlepšie vedeli, o svoje štyri deti. Viera pre nich nebola len nejaký folklór, ako to často vidíme dnes v mnohých katolíckych rodinách na Slovensku. Predovšetkým mamka nás od malička viedla svojim životom k praktizujúcej viere. Do kostola sme spolu chodili nielen v nedeľu, ale často aj počas pracovného týždňa.
A keď sme spolu s bratom od detstva začali miništrovať, tak to už bolo takmer každú nedeľu a veľa času sme trávili aj na fare. Mali sme šťastie, že sme v tom čase mali vynikajúcich kňazov, čo sa venovali deťom a mládeži. Na mňa osobne veľmi zapôsobilo, ako sa mamka odvážne a nekompromisne postavila za právo svojich detí chodiť na vyučovanie náboženstva na základnej škole, keď sa riaditeľka pokúsila odmietnuť prevziať od nej prihlášky na vyučovanie náboženstva. A nebol to jediný prípad jej boja za dodržiavanie ľudských práv a úplnej náboženskej slobody v časoch komunistickej totality. Podobne zareagovala aj vtedy, keď sa dozvedela, že ma triedny učiteľ v SOU ZVL Skalica doslova vyhodil zo školy len preto, že som si odmietol počas vyučovania zvesiť krížik zo svetra.
Zastávala sa ma už na základnej škole, keď som si odmietal dať dolu retiazku asi s 10 cm krížikom, ktorý som si kúpil na hodoch v Brodskom a hrdo som ho nosil. V našej rodine sa teda aj počas komunistického režimu brala viera vážne, čo samozrejme znamenalo aj to, že sa to niektorým aktívnym komunistom nepáčilo a usilovali sa obom rodičom znepríjemňovať život. Otec mal veľké problémy v práci preto, že jeho otec odmietal vstúpiť do družstva v období násilnej kolektivizácie. Úrad práce v Senici ho za trest plánoval odsunúť obrábať pôdu do Sudetov. Ako zázrakom ho zachránilo lekárske potvrdenie o zlom zdravotnom stave. Bolo cítiť, že Pán Boh drží nad nimi svoju ochrannú ruku.
● Je známe, že počas bývalého režimu museli kresťanské rodiny strpieť v školách ateistickú výchovu. Aké však bolo vonkajšie prostredie vášho detstva?
Na moju výchovu mali veľký vplyv kapucíni, ktorí v tom čase pôsobili v Brodskom. Predovšetkým páter Benedikt František Wild, u ktorého som niekoľko rokov býval na fare. Bol ako môj druhý otec a po večeroch sme preberali nielen teologické veci a rôzne náboženské otázky, ale aj aplikáciu evanjelia do každodenného života v komunistickom prostredí. Alebo úctu k národu a cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu. Ako zdroj informácií nám slúžilo počúvanie Rádia Slobodná Európa, Hlasu Ameriky a rádia Vatikán. Ako väčšina kapucínov, aj on bol kňaz, čo prešiel komunistickým väzením vo Valdiciach. Svoju vieru bral naozaj vážne a pre Ježiša Krista bol ochotný aj trpieť. A to na mňa silno zapôsobilo. Rovnako ako časté stretnutia s vdp. Antonom Kebisom, farárom v Kútoch. Aj ja som chcel byť ako oni. Páčila sa mi zásada, ktorú nám vštepovali: Pamätaj si, že keby aj všetci zradili, ty musíš vytrvať! Dnes je na Slovensku takýchto kňazov ako šafranu.
● Nemožno povedať, že nejestvujú. Marián Kuffa po úraze vo Vysokých Tatrách celkom zmenil svoj život a v súčasnosti patrí k takým kňazom, akých ste spomenuli.
Vo svojej knihe Orol zo žakovskej fary som o.i. uviedol, že je venovaná Otcovi národa vdp. Mariánovi Kuffovi za duchovnú mobilizáciu slovenského národa, zasväteného Sedembolestnej Panne Márii Patrónke Slovenska, za odmietnutie Istanbulského dohovoru NR SR. Mohol by s Božou pomocou, tak ako aj otec národa Andrej Hlinka, urobiť ešte veľa dobrého pre Slovensko, keby mu stále niekto z KBS nehádzal polená pod nohy. Žiaľ, i dnes „veľkňazi a farizeji“ prenasledujú prorokov. V mojom živote tiež nastal veľký zlom po ťažkom úraze, ktorý sa mi stal následkom očkovania ešte ako žiakovi základnej školy. Krátko po očkovaní som odpadol tak nešťastne, že následný pád mi spôsobil silný otras mozgu a krvácanie. Niekoľko týždňov som strávil ochrnutý na lôžku, nevedel som dokonca ani hýbať očami do strán.
Pamätám si, ako lekár hovoril mamke, že sa musí zmieriť s tým, že už asi nikdy nebudem môcť chodiť a zostanem na vozíku. Keď som to počul, veľmi ma to rozrušilo. Hrával som súťažne futbal a nevedel som si predstaviť, že by som si už nikdy nemohol zahrať s kamarátmi. Mal som aj šťastie, že sa o mňa v skalickej nemocnici starala MUDr. Viera Hlavatá. Chodila za mnou na izbu takmer každý deň. Tiež mi neskôr povedala, že považuje za zázrak, že som sa z toho dostal. Vtedy som sa rozhodol, že dám Pánu Bohu a Panne Márii sľub, že ak ma zachránia, a ja znovu budem chodiť a hrávať futbal, tak sa budem každý deň modliť desať rokov štyri sväté ružence denne a budem vždy odvážne aj verejne pred komunistami vystupovať na obranu Boha a Cirkvi.
● Aj ste to dodržali?
Musím povedať, že to, čo som sľúbil, bolo pre mňa mimoriadne ťažké, lebo odmalička som bol dosť bojazlivý a hanblivý chlapec. Keď som v škole počul nejakého učiteľa, ako vyslovil moje meno, keď ma vyvolal, tak mi až srdce zovrelo. Postaviť sa niekde pred ľudí a odvážne niečo povedať bolo pre mňa nemysliteľné. Veľa mi v tejto veci pomohlo miništrovanie a to, že som v kostole o.i. často čítal, predmodlieval sa ev. ruženec či krížovú cestu.
● Chodíte, nie ste na vozíčku, takže splnili ste sľub?
Čoskoro som zistil, že dať Pánu Bohu takýto sľub je naozaj veľmi vážna vec. Pán Boh vtedy začne takéhoto človeka až neuveriteľne skúšať. Na druhej strane ak človek plní to, k čomu sa zaviazal, tak mu Pán Boh dáva aj potrebné milosti a nešetrí ani zázrakmi. Boh mi často dával pocítiť, že je pri mne. Pomáhal mi aj citát z Listu sv. apoštola Jakuba: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás.” (Jak 4, 7).
● Spomínate si na niektoré udalosti vo vašom živote do roku 1989, ktoré by sme mohli nazvať vzburou voči režimu?
Tak, ako som sa choval na základnej škole, na strednej škole, tak som sa správal aj v zamestnaní i na základnej vojenskej službe. Stalo sa, že som viackrát odmietol splniť nezmyselné vojenské rozkazy. Bez zvláštnej Božej milosti by som to asi ťažko, v tomto vojenskom prostredí, dokázal. V Jičíne nás aj s jedným kňazom takmer po každej vychádzke vypočúvali členovia vojenskej kontrarozviedky, lebo sme v uniformách chodili do kostola na svätú omšu. Už len takéto vypočúvanie, o ktorom všetci vedeli, bolo nepríjemné a malo za cieľ zastrašiť nás. Tento môj zápas za ľudské práva a náboženskú slobodu spôsobil, že som sa v auguste 1989 v maďarskom Šoproni neúspešne pokúsil o ilegálny prechod hraníc do Rakúska a následne do Talianska, kam som chcel ísť študovať teológiu. Mnohé tieto udalosti opisujem v mojej knihe Kde iní končia, my začíname. Tento sľub, ktorý som dal Pánu Bohu a Panne Márii sa snažím dodržiavať až podnes. Beriem stále veľmi vážne slová, ktoré Boh povedal Jeremiášovi: “Nezlom sa v ich prítomnosti, inak ťa ja zlomím pred ich očami!” (Jer 1, 17).
● Pracovali ste v podniku Nafta Gbely a ako jediný ste nepodpísali dokument odsudzujúci vyhlásenie Charty 77 Niekoľko viet. Prečo?
Aj na toto obdobie mám pekné spomienky, lebo som tam mal veľa priateľov. Ale zažil som aj trpké sklamanie z postojov ľudí, ktorých som poznal ako veriacich. Nemohol som pochopiť, ako môžu viesť dvojaký život – v rodnej obci chodiť do kostola a byť kresťanmi a na pracovisku podporovať hocijakú hlúposť, ktorú si komunisti vymysleli. Na schôdzi ROH som neodmietol podpísať iba pamflet odsudzujúci vyhlásenie Charty 77 Niekoľko viet, ale aj akýsi protest proti tomu, že Václav Havel položil kvety pri soche sv. Václava v Prahe. Zdalo sa mi absurdné, aby sme sa vyjadrovali k tomu, že niekto niekde položí kyticu kvetov. Dopredu sme vedeli, o čom tie schôdze budú, takže keď sme sa o tom rozprávali, väčšina mala podobný názor ako ja. Ibaže keď predsedajúci schôdze vyzval zamestnancov, aby to podpísali, všetci priam automaticky podpisovali. Zostal som jediný, čo to odmietol.
Ženatí katolícki muži sa vyhovárali, že majú rodiny a nechcú prísť o prémie. Vraj keby som bol i ja ženatý a mal rodinu, tiež by som to podpísal. Takýto postoj ma veľmi sklamal. No vážnejšia situácia nastala v podniku tesne pred Vianocami, keď došli zásoby palivovej nafty. Odmietol som splniť nezmyselný a nebezpečný príkaz zvárať nádrže elektrickým oblúkom vonku. Na moje prekvapenie aj ostatní zvárači sa postavili na moju stranu. V novembri ’89 som s kamarátmi v areáli ŠP Nafta Gbely popísal nádrže štetcom a vápnom protikomunistickými heslami. Podobne som niekoľko hesiel popísal aj v rodnom Brodskom. Tieto moje postoje mali za následok, že som bol navrhnutý na funkciu predsedu ROH v ŠP Nafta Gbely.
● Aj keď ste detstvo prežívali v časoch normalizácie, zrejme máte pekné spomienky na Vianoce. Čo predstavovali Vianoce vo vašej rodine, ako ste ich prežívali a ako ich prežívate v súčasnosti?
Vianoce som prežíval predovšetkým v kostole a veľmi rád na to spomínam. Všetko sa začínalo už adventom a rorátnymi svätými omšami, ktoré sa začínali ráno o 6, 30 hod. Miništrovali sme v bundách, na ktoré sme si obliekli miništrantské košele, s baranicami na hlavách a v rukaviciach. V kostole nebolo kúrenie, tak ako dnes. Neraz bola aj voda v ampulkách zamrznutá. A po svätej omši rýchlo domov na raňajky a hneď do školy. Ku koncu adventu bolo treba s pánom kostolníkom nakúpiť stromčeky, nasadiť ich na stojany a na mieste v kostole ich ozdobiť. Tiež pripraviť Betlehem s figúrkami Sv. rodiny a všetko pozapájať do elektriny. Len stromčekov bolo v kostole takmer dvadsať. Rád som chodil do kostola aj večer, zažal som si stromčeky a modlil sa sv. ruženec. Malo to svoje čaro, rád si na to spomínam. Boli to naozaj každý rok krásne Vianoce.
Zvláštnu atmosféru mala aj polnočná sv. omša. Kostol bol vždy plný na prasknutie, sneh nebol len výnimočne ako dnes, čo dávalo Vianociam ešte väčšie čaro. Po skončení polnočnej svätej omše sme už mali nachystané prskavky, na ktorých sme spodnú časť drôtika zahli ako háčik, a tie sme potom zapálené vyhadzovali na staré lipy pred kostolom. Desiatky zapálených prskaviek sa tak zachytávali na konároch, takže sme si aj počas komunistického režimu pred kostolom o jednej v noci vytvorili žiariace vianočné stromčeky. Ako deti sme sa na to vždy tešili. Pamätám si aj na to, ako sme ako deti chodievali počas Vianoc v snehu k najbližšej rodine koledovať. V súčasnosti trávim každý rok Vianoce doma s rodinou a snažíme sa dodržiavať a zachovávať tradície, ku ktorým patria spoločná večera, čítanie Svätého písma, účasť na svätých omšiach a samozrejme modlitba pri domácom Betleheme a stromčeku.
Eva Zelenayová
https://www.pv-zpko.sk/wp-content/uploads/Svedectvo-12-2024.pdf