„Skreslené podávanie dejín Slovenska, snaha o likvidáciu plurality a neustále vyvolávanie viny u Slovákov, bráni zavŕšiť svoj vývin. Čo sa u iných národov berie ako historická realita sa na Slovensku berie ako znak čiernej ovce. Prečo sa toto robí?“
V roku 1903, M. Hodža napísal v časopise Hlas, že nie je dobre spoliehať iba na veľké dejinné obraty ale, že je treba každodenne dávať najavo aké položenie chceme zaujímať v konkrétnom svete okolo nás. Bez toho, aj keď by zmena prišla, nebudeme na ňu pripravení. Môžeme povedať, že uvažovanie, že sme takí malí, že si pravdu ani nemôžme povedať je kritická chyba. Nevytvárame si dejinné vedomie o nás samých. To môže viesť k pokušeniu manipulovať s nami. Preto zásadne významné sú tvrdenia súčasného premiéra R. Fica, že bude využívať právo na názor, hovoriť svoj názor, aj keď sme menší štát. Bude chcieť dobré vzťahy na všetky strany. To predpokladá mať určité dejinné vedomie.
Významný filozof H. G. Gadamer píše, že dejinné vedomie nie je výsledkom nejakých poučiek, ktoré vysvetľujú jednotlivú udalosť a zaraďujú mechanický do nejakého systému. Ako sa tieto systémy vyvíjajú, ale ako sa tento človek, tento národ, ten konkrétny štát stal tým čím práve je a ako sa dostal práve tu. Poznávanie nás Slovákov je blokované. Potom nevieme prečo sa nám Slovákom stalo to či ono, ako a čo nás formovalo. Nezriedkavému zavádzaniu médiami nemáme čím čeliť. Nepoznáme pravdivý obraz o sebe v mnohých dôležitých ohľadoch. Kozmopolitická ateistická podoba liberalizmu tomu bráni. Poučný môže byť aj pohľad do minulosti.
Na prahu prvých matičných časoch, Mikuláš Dohnány píše, že Slovák má povedomie o sebe iba v túžbe, v tušení kým je, čo sa dá rozpoznať v jeho ľudovom umení, v porekadlách, povestiach. Z psychologického hľadiska túžba znamená, že niečo potrebné je vlastnené, ale v nedostatočnej miere. M. Dohnány píše, že sa Slováci zaoberajú Bohom, duchom. Skutočnosti ich života a povahu, možno vybadať v povestiach, rozprávkach, kedy vždy ide ktosi proti nepriazni osudu, hlavná postava príbehu je pracovitá, prajná, verná sebe, nepodľahne zvodom. V povestiach ľudu píše, ktosi ide do tajných, do zakliatych krajín, odklínajú ich a nachádza blaho. Konštatuje, že jemu drahý národ, všetko má iba vo svojich túžbach, má o sebe tušenie. Odkazuje aby národ pracoval, učil sa, cvičiť sa má v prácach veľkých a ohromných. Má svoje určenie Bohom. Na našu povahu M. Dohnány poznamenáva, že každý má cítiť svoju vnútornú hodnotu a nevyvyšovať sa nad iného. To sa nám stáva. Potom budeme národ „rozporný“. Z takej zlej osobnosti pochádza vzájomná neznášanlivosť, malicherné hašterenie jedného s druhým. Hašterenie spôsobuje, že každý chce niečo iné. Je prejavom nejednoty. Aj na to sú príklady v súčasnosti. Opozíciu zjednocuje nenávisť a v koalícii sú hašteriví ľudia.
O stave nášho národa začiatkom XX. storočia napísal knihu: „Slovensko a kultúra“ J. Lajčiak. Absolvent Sorbony a znalý vtedajšej sociológie a psychológie, s ktorou sa oboznámil v Lipsku, kde W. Wundt založil psychologické laboratórium 1874. W. Wundt napísal dielo “Psychológia národov“ z ktorého čerpali niektorí uvedomelí Slováci, aby zdôvodnili práva Slovákov na svoju existenciu. V uhorskom prostredí, odnárodňovania politickými elitami Uhorska, boli Slováci popieraní ako národ. J. Lajčiak píše, že kniha chce byť vedeckým dielom, ktoré napomôže k budovaniu slovenského národného povedomia. Píše, že sme vo svojom národnom povedomí neistý. Preto bagatelizujeme a sme nedbanliví až nihilistickí ku svojej kultúre. Bez povedomia kultúry si národ necení ani to čo má. Stáva sa masou ktorá sa dá ľahko zneužiť pre nám cudzie ciele. Píše, že na Slovensku sa pestuje šport – deštrukcia.
Vytvárajú sa kliky. Konštatuje, že iba rozvoj kultúry dáva zmysel námahám národa. Nevážime si tých, ktorí sa za Slovensko obetovali. Nepoznáme kontinuitu takých osobnosti. Hmotné pomery sú na Slovensku zle, ale sú národy, ktoré majú blahobyt a moc a sú nekultúrne. J. Lajčiak píše, že povaha potrieb sa ich napĺňaním mení, vznikajú nové potreby a sú potrebné ídeje, ktoré súvisia so schopnosťami a morálnou energiou. Lajčiak je vo vývoji za evolúciu a nie revolúciu. Píše, že tak ako jednotlivci majú ideál a princípy, tak aj národ. Nepriamo potvrdzuje, že národ je odvodený od stavu ľudskej osoby. Mnoho z toho o čom píše J. Lajčiak pozorujeme aj v súčasnosti. Nedostatok zmyslu pre minimum národnej jednoty, vysmievanie sa z vlastnej kultúry u liberálnych herečiek a iných „pokrokárov“.
Prof. A Jurovský v článku.: Národné povedomie a charakter, v časopise Filozofia,(1940) uvádza, že charakter je súčasť socializačných procesov, ktoré boli vo vývoji slovenského povedomia deficitné, nedostatočné a ostali nezavŕšené pre politický riadené odnárodňovanie. Upieralo sa nám dejinné vedomie. Za zlé vlastnosti nášho charakteru považuje: nestálosť, zveličená ctižiadosť, vyhýbanie sa prekážkam, ne podnikavosť, nedostatok rešpektu k iným ľuďom, závisť, neznášanlivosť, hašterivosť, nestálosť ako znak živého a prchkého temperamentu.
Rozvádza tieto vlastnosti- napríklad ctižiadosť- dosiahnuť výsledky akýmkoľvek spôsobom, aj rozbitím koalície, ne podnikavosť- vyhýbanie sa prebrania zodpovednosti, nestálosť povahy – chýba dominujúce smerovanie charakteru. Charakter považuje za jav sociálny. Utváraný vo vývine sociálneho života človeka. Chybu vidí najmä vo faktore okolia, v sociálnych a životných podmienkach. Pripomína, že aj náhodnému pozorovateľovi je zrejme, že ako jednotlivci máme všetky predpoklady k dobrému vývoju.
Rozvádza sociálne a výchovne podmienky, v ktorých dieťa v 3-4 rokoch dospieva k seba uvedomenia sa. Stretáva sa so sociálnymi požiadavkami, ktoré sa učí rešpektovať, prijať za svoje, napriek momentálnemu osobnému rozpoloženiu. Prijme ich za svoje, uvedomuje sa ako člen rodiny, žije vo vzťahoch, ktoré mu dávajú zmysel a bezpečie. Nástupom do školy sa zmnožujú požiadavky spoločnosti, učí sa aby sa neporušili práva iných. S vekom dieťa prichádza k záveru, že tieto smernice, dodávané spoločnosťou, sú pre konanie prospešné, uzná ich zmysel a urobí si obraz odkiaľ pochádzajú, ako všeobecne prospešné, oduševni sa za to. Najprv v tej úzkej spoločnosti najbližších ľudí okolo neho. Až škola sprostredkuje širšie sociálne okolie a skutočnosti – učiteľ, trieda, obec, okres, národ, štát. To je asi schéma formovania charakteru v normálnych výchovných podmienkach, píše A. Jurovský.
A tu sa k duševnému vývinu nášho človeka umelo pridala chyba. Spoločenský celok, ktorý by mal byť vrcholnou stanicou pri formovaní charakteru, výchova mu nepodávala tak, aby ho náš človek mohol prijať za svoj, aby sa v ňom precítilo, uvedomilo povedomie tohto spoločenského celku. Práve v konečnej fáze dotvárania charakteru, vtedy keď dospievajúci človek má v sebe pocítiť spolupatričnosť k celku, uznať ju za svoju, aj ako prirodzenú autoritu, mal sa s ňou stotožniť, podával sa mu taký celok, ktorý je mu cudzí, ktorý nemôže prijať za svoj. Pod politickým tlakom odnárodňovania. Výchova, predškolská, školská, mimoškolská, akoby vrcholom svojho pôsobenia sa predstavila ako celok s ktorým sa náš človek nemohol stotožniť. Čím stratil svoju účinnosť na utváranie svojho charakteru.
Z Maďarského nad panstva, fikcie uhorského národa aj tí najpriemernejší pochopili, už to nie je o ich rodnej spoločnej reči, porozumeli, že pod uhorským národom sa myslia príslušníci maďarského národa, príslušníci cudzej reči, rasy, že tu ide o iné záujmy ako ich a im vlastné. Prijať príslušnosť k svojmu národnému celku, nie len, že ich nikto neučil, ale aj tých, ktorí sa k takému povedomiu prepracovali za to trestali, prenasledovali. Došlo potom k javu, že namiesto primknutia sa k najužšiemu svojmu spoločenskému celku, nastúpil iba politický tlak cudzou mocou, násilím. S tým sa náš človek vnútorne nikdy nestotožnil, ale znášal ho. Lebo ho znášať musel.
Namiesto potrebného vývoja sociálneho zamerania, si musel vyvoliť individualizmus, niekedy až egoizmus, dvojtvárnosť. Bránil sa individualizmom, trpel silnou nedôverou k tomu čo je vonkajšie, odťahoval sa od spoločnosti. Naoko uznával autoritu, ktorá ho nechápala, vnútorne sa proti nej staval. Stalo sa toto súčasťou jeho duševného založenia, charakteru. Obojakosť charakteru mali najmä tí, ktorí v psychickej ťažkej situácii, sa podvolili maďarizácii, ale vnútorne sa s tým nestotožnil.
A. Jurovský uvádza, že takémuto stavu veci boli Slováci vystavení približne 200 rokov. Ale môžeme povedať, že toto neskončilo, iba zmenilo podobu. Aj tvrdá podoba marxizmu s jeho tvrdeniami o človeku, nanucovaná totalitou, sťažovala zavŕšenie sociálneho vývinu človeka zdôvodňovaním sa aj duchovnosťou, ktorá sa popierala. Za 45 rokov najmenej dve generácie boli povahove takto deformované. Aj v súčasnosti, kedy by v najcitlivejšom veku dospievania, mal sa zavŕšiť vývoj prijatím životných úloh, ktoré životné obdobie prináša, k rolám mužov a žien, tak sa tu objaví genderizmus. Ten bráni zavŕšeniu osobného vývinu. Na celú populáciu zovšeobecňuje veľmi špeciálne a výnimočne sa objavujúce javy, ktorých určenie je stále otvorenou otázkou.
Skreslené podávanie dejín Slovenska, snaha o likvidáciu plurality a neustále vyvolávanie viny u Slovákov, bráni zavŕšiť svoj vývin. Čo sa u iných národov berie ako historická realita sa na Slovensku berie ako znak čiernej ovce. Prečo sa toto robí? Prečo musíme po desaťročiach dovážať na Slovensko, na národný cintorín v Martine, pozostatky tých, ktorých sme dovolili predtým vyhnať? Dráma vyhnaných 200 žiakov sv. Metóda sa opakuje. Už M. Dohnány postrehol, že žijeme iba v tušení seba. Iba v túžbach. Máme ťažkosti ich prejaviť navonok. Potom túžba ostáva niečo čo nemobilizuje ale demobilizuje.
Z psychologických výskumov okolo zmyslu života, ako ich na Slovensku robili psychológovia, ktorí sú za psychológiu s dušou, zistili, že túžba môže byť kladným, ale aj záporným javom duševného života. Zistilo sa, že u ľudí, ktorí premýšľali a zaoberali sa primerane rozdielmi medzi tým čo je a čo by malo byť, z hľadiska toho aké je ich vlastné poslanie v živote, so záujmom o vzťahy k iným a hodnotám, bola zistená jednota medzi hlavnými túžbami a vybratými hodnotami. Jednota túžob a hodnôt zvyšovala motiváciu uskutočniť túžbu, realizáciou hodnôt. A to aj u hodnôt, ktoré boli iba čiastočne realizované.
Mobilizovali ľudí k osobnej snahe a posilňovali v nich pocit osobného potenciálu. Boli presvedčení, že sú na správnej životnej ceste. U ľudí u ktorých vzťah medzi tým čo je a čo by malo bol málo prepracovaný, skôr formálny, pózerský, iba deklaratívny, navonok, hodnoty neboli zvnútornené. U tých ľudí nebolo jednoty medzi túžbami a hodnotami. Túžba nemobilizovala. Treba povedať, že hodnoty sú dané hierarchický. Možno ich deliť na tie ktoré sú človeku dané, mravné hodnoty, určené napríklad Desatorom, a hodnoty úžitkové, vo vzťahu k hmotným potrebám.
M. Scheler uvádza hierarchiu hodnôt. Sú to hodnoty na úrovni základnej fyzickej spokojnosti- nespokojnosti, hodnoty vitálne, napríklad šport, alebo hodnoty v prírode. Hodnoty ľudské a hodnotu Božskú. Každá nižšia hodnota, ak sa správne žije, je vyjadriteľná vo vyššej hodnote. Napríklad ak je medveď, alebo vlk ako vitálne hodnoty premnožený, poškodzuje hospodársky človeka, ohrozuje na živote, spôsobuje zranenie a smrť, stáva sa antihodnotou a volá po regulácii. Slovenský psychológ D. Kováč píše, že súčasný človek je dezintegrovaný. To znamená stratil zmysel pre seba presah k niečomu vyššiemu ako je on sám, stratil zmysel pre hierarchizáciu hodnôt. Potom stratil predstavu o svojom bytostnom určení. Stáva sa iba vecou. Možno nim manipulovať.
To ako človek posudzuje medzi dobrým a zlým, hodnotami a antihodnotami ovplyvňuje jeho dejinné vedomie. A to je dostupné v osobnom živote každému. To predpokladá pestovať národnú kultúru, rozpoznať aj pomocou kultúry, náboženstva vlastné bytostné určenie, ktoré zjednocuje. Bez toho sme iba veci, s ktorými sa môže naložiť všelijako. Je na nás čo si vyberieme.
Stanislav Hvozdík
Pán Hvozdík je veľmi vzdelaný a rozhľadený človek. Spravidla má pravdu, doloženú historickými reáliami.