V období, keď Veľká Británia presadzuje legislatívu na priečny zákaz hormonálnych blokátorov puberty, sa u nás zrejme deje pravý opak…
Angličania očividne neodišli z EÚ iba z hospodárskych príčin. Oslobodili sa aj po ideologickej a medicínskej stránke. Prípravu zákazu predaja hormonálnych liekov majú ošetrenú správami nezávislých odborníkov. Riziko, ktorým by vystavili deti a mládež užívaním takýchto prostriedkov, považujú doslova za neprijateľné.
Skutočná starostlivosť o zdravý vývin dieťaťa totiž neznamená, že necháme maloletého rozhodovať sa na základe jeho „pocitov“ – namiesto toho musíme rešpektovať racionálny úsudok profesionálov z daného oboru. A nejde len o maloletého – ani človek po dosiahnutí plnoletosti sa ešte nemusí vedieť zodpovedne a kvalifikovane rozhodnúť, či absolvovať radikálnu telesnú premenu. Nie bez faktov a dát, či relevantných poznatkov z oblasti medicíny. Ide tu totiž, podľa odborníkov, o závažné psychologické fenomény.
Mimochodom, je zaujímavé, ako sa liberálna časť spoločnosti snaží hovoriť o rôznych témach s použitím tvrdých dát, ale v tejto sfére ich namiesto medicínskych dôkazov o škodlivosti blokátorov puberty či predčasnej tranzície zaujímajú len pocity trans-osôb…
Trošku dvojaký meter, čo poviete?
Témou dňa sa u nás stal tzv. medicínsky štandard pre transsexualitu (v plnom znení Štandardný postup pre diagnostiku a komplexný manažment zdravotnej starostlivosti o dospelú osobu s transsexualizmom). Ten bol prerokovaný ešte za Hegerovej vlády, keď bol ministrom zdravotníctva Lengvarský. Skupina skeptických lekárov vtedy adresovala vláde list, v ktorom vyjadrila s vecou svoje znepokojenie. Žiadali širšiu spoločenskú diskusiu bez politického pozadia či tlaku. Pretože transsexualizmus nemá biologický základ a nie je možné ho objektívne diagnostikovať – opiera sa len a len o spomínané, subjektívne pocity pacienta.
Pripomeňme, že medicínsky štandard Lengvarský ku koncu svojho pôsobenia napokon – napriek námietkam odbornej verejnosti – schválil…
Zrušila ho až ministerka Dolinková (HLAS) – zhodou náhod krátko pred druhým kolom prezidentských volieb. Jasný signál konzervatívnemu voličovi bol vyslaný… Zvyšok sú dejiny.
Po Slovensku aj Maďarský parlament odmietol Istanbulský dohovor
Teraz sa vietor zrejme znovu otočil: Slovenská psychiatrická spoločnosť sa totiž rozhodla publikovať spomínaný postup12. decembra ako štandard odbornej spoločnosti. Ako sa uvádza na danej webstránke, „Tento postup bol komunikovaný a odsúhlasený Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky.“
Lenže pozor: Podľa informácií dostupných pred redakčnou uzávierkou to vyzerá, že minister daný postup neodobril. Konala teda skupina agilných lekárov svojvoľne? Bez ministrovho zvolenia daný postup tak či onak nemá právnu relevanciu.
Otázky transsexualizmu, resp. „rodovej dysfórie“pritom naďalej nerozdeľujú len laickú verejnosť, ale aj samotných lekárov. Časť sa prikláňa k vyhoveniu požiadavkám pacientov, kým odporcovia hovoria o narušení psychickej a fyzickej integrity človeka bez seriózneho lekárskeho opodstatnenia. Trochu hyperbolizovane povedané, ak sa ráno zobudíte s pocitom, že ste prišli o ruku, mohli by ste žiadať o jej chirurgické odstránenie – lebo to tak cítite…
A nie je to vôbec fiktívny scenár: Predstavte si, že už v roku 2000 sa našiel istý Kevin Wright, ktorý od vraj od svojich ôsmych rokov „cítil“, že ľavá noha k nemu nepatrí. A tak hľadal ochotného lekára, až jedného v dospelosti našiel, a ten ho o nohu skutočne pripravil. Šialené? Ale stalo sa.
„Až teraz som úplný,“ vyjadril sa pacient po amputácii…
To je zaiste extrémny príklad, avšak výstižne ilustruje, kam môže ľudská bytosť zájsť v snahe nasledovať svoje pocity. Z pocitov sme si v sekulárnom svete urobili svoje božstvo, nimi sa chceme riadiť, akoby ony tvorili jediný správny, aj morálny kompas nášho bytia. Bez ohľadu na to, či sú postavené na objektívnych úsudkoch, alebo úplne iracionálne…
A tak si niekto dá odstrániť nohu, a iný zas pohlavný orgán. A niektorí tomu budú bez hanby hovoriť „zabezpečenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti.“
Schvaľovať rozhodovanie jednotlivých pacientov na základe ich subjetívnych pocitov aj prostredníctvom legislatívy však môže mať do budúcna negatívne dopady na celú spoločnosť a jej triezvosť. Naozaj chceme pripustiť, aby mohli rodiť deti osoby s mužským pohlavím v občianskom preukaze?
A ako sa k zverejneniu štandardu postaví ministerstvo? Je celá vec len akýmsi nedorozumením? Uvidíme.
Legislatívne uvoľňovanie a všeobecná liberalizácia trans-politík však rozhodne nie je to, kvôli čomu táto vláda získala mandát…
PhDr. Marián Kluvanec PhD.