Keď sa Kristus zjavil medzi ľuďmi, vládli na zemi zločinci, ktorých poslúchali všetci
Herodes bol netvor: najzradnejší netvor, aký kedy vyšiel z vyschnutých púští Orientu, ktorý ich, hrozných už na pohľad, splodil viacero.
Nebol Žid, ani Grék, ani Riman. Bol Idumejec: barbar, ktorý sa plazil pred Rímom, opičil sa podľa Grékov, aby si čím lepšie zaistil vládu nad Židmi. Ako syn zradcu zmocnil sa vlády, ktorú urval nešťastným Hasmanovcom. Aby ospravedlnil svoju zradu, oženil sa s ich poslednou vnučkou Mariamou, avšak po nespravodlivom upodozrievaní ju zabil.
Ale to nebol jeho prvý zločin. Zradne dal zahrdúsiť príbuzného Aristobula. Odsúdil na smrť druhého príbuzného Jozefa a Hyrkána Druhého, posledného člena panujúceho rodu. Neuspokojila ho ani vražda Mariamy a dal zabiť aj jej matku Alexandru a napokon i synov Batových len preto, lebo boli ďalekí príbuzní Hasmanovcov. Medzitým sa zabával upálením za živa Juda Sarifejského a Matúša Margalothského spolu s ostatnými predákmi farizejov. Neskoršie dostal strach, že by Mariamini synovia mohli pomstiť matkinu vraždu, preto ich dal zahrdúsiť. Ešte pred ich smrťou rozkázal zavraždiť tretieho syna, Archelaa.
Súc hýrivý, podozrievavý, bezcitný, chamtivý po zisku a sláve, nemal nikde a nikdy pokoja, ani doma, ani v Judei a ani vo vlastnom vnútri. Aby sa zabudlo na jeho vraždy, daroval rímskemu ľudu tristo talentov na hostiny. Ponížil sa pred Augustom, aby utajil jeho ohavnosti, a keď umieral, zanechal mu desať miliónov drachiem, k tomu jednu loď zlata a jednu striebra pre Líviu. Toto povýšené vojačisko, tento Arab, trochu oviaty civilizáciou, vzal si za cieľ nakloniť si Grékov a Židov a zmieriť ich. Podarilo sa mu kúpiť si zdegenerovaných potomkov Sokrata, ktorí mu Aténach postavili sochu. Židia ho však nenávideli do smrti.
Darmo znova vystavil Samáriu a jeruzalemský chrám, pre nich bol vždy pohanom a uzurpátorom. Triasol sa strachom ako starnúci zločinec alebo nový vladár. Ľakal sa šumenia lístia, maličkého tieňa. Súc poverčivý, ako všetci orientálci, veril znameniam a veštbám, a tak veľmi ľahko uveril, že trom cudzincom, prichádzajúcim z Chaldejska a privedeným hviezdou do krajiny, ktorú on ľstivo uchvátil. Každý uchádzač o trón, čo aj vymyslený, ho mohol nastrašiť. Keď sa dozvedel od mudrcov, že sa narodil kráľ židovský, jeho barbarské srdce sa zachvelo strachom. Keďže videl, že sa astrológovia nevracajú, aby mu označili miesto, kde sa zjavil nový vnuk Dávidov, nariadil, aby pobili všetky neviniatka, narodené v Betleheme.
Josefus Flavius o tomto poslednom výčine kráľa mlčí. Ale ten, ktorý bol schopný zavraždiť svojich synov, nebol by schopný zahubiť synov, ktorých nesplodil? Nikto sa nikdy nedozvedel, koľko detí padlo za obeť hnevu Herodesovmu. Nebolo to totiž v Júdei po prvý raz, že pobili mečom deti ešte pri prsiach matkiných. Veď sám židovský národ za starších čias trestával nepriateľské mestá vraždením starcov, žien, mládeže a detí. Ušetrili len panny, aby z nich urobili otrokyne a súložnice. Teraz používal Idumejec zákon odplaty proti národu, ktorý ho prijal.
Nevieme, koľko bolo neviniatok, ale vieme – ak možno veriť Makrobiovi – že medzi nimi bol aj malý synček Herodesov, ktorého pridájala žena v Betleheme. Pre starého samovládcu, vraha manželky a synov, to bola možno odplata, a ktovie, ako trpel, keď sa dozvedel o tomto omyle. Čoskoro musel umrieť sám, lebo ho zachvátili hnusné choroby. Telo mu ešte za živa hnilo, červíky mu žrali vnútornosti, nohy mal rozpálené a dýchal odporne a krátko. Sám sebe sa zošklivil a pokúsil sa o samovraždu nožom pri stole. Konečne umrel, keď predtým dal Salome rozkaz povraždiť uväznených mladíkov.
Vražda neviniatok bol posledný výčin smradľavého a zakrvaveného starca. Obetovanie neviniatok okolo kolísky Nevinného, táto žertva za novonarodeného, ktorý dáva svoju krv za odpustenie hriešnikom, táto obeť ľudí za toho, ktorý sa raz obetuje sám, má prorocký význam. Tisíce a tisíce nevinných bude musieť umrieť po jeho smrti len pre jediný prečin, že totiž verili v jeho vzkriesenie. Prichádza, aby umrel pre iných, a hľa, tisíce narodených umiera pre neho, akoby mali smrťou vykúpiť jeho narodenie. V tejto krvavej obeti nevinných a v povraždení detí rovnakého veku väzí strašné tajomstvo. Patrili k pokoleniu, ktoré ho malo zradiť a ukrižovať. Ale deti, ktoré toho dňa povraždili Herodesovi vojaci, ho nevideli, nedorástli, aby videli vraždu svojho Pána. Zachránili ho svojou krvou, a zachránili sa navždy. Boli nevinné a také ostali pre večnosť.
Ich otcovia a bratia, ktorí pozostali, ich jedného dňa pomstia, ale bude im odpustené, “lebo nevedia, čo činia”. Za večera, len čo sa ponoria betlehemské domy do tmy a zapália sa prvé lampy, odchádza Matka ako utečenec, ako zlodej, ako prenasledovaná. Kradne kráľovi jeden život, zachraňuje ľudu nádej. Pritisne na prsia svojho synáčika, svoje bohatstvo a svoju strasť. Obracia sa na západ, prechádza starou Kanaánskou krajinou a prichádza pomaly – veď dni sú vtedy krátke – k Nílu, do kraja Mizraim, do tej krajiny, ktorá pred štyrmi storočiami stála ich predkov toľko sĺz.
Egypt, zem toľkých hanebností a nádher dávnych čias, africká India, kde sa vlny histórie rozbíjali v smrti – Pompeius a Antónius, na jeho pobreží dosnívali nedávno sen o impériu a svojom živote – táto zázračná zem, zrodená z vody a spálená slnkom, pokropená krvou toľkých národov, obývaná toľkými bohmi v podobe zvierat, táto absurdná a nadprirodzená zem bola práve na kontrast predurčeným útulkom utečencovým. Bohatstvo Egypta spočívalo v bahne, v mastnom hliene, ktorý Níl vylieval spolu s plazmi každý rok na breh. Utkvelou myšlienkou Egypta bola smrť. Tučný národ egyptský nechcel smrť, popieral ju. Myslel, že premôže smrť hmotnými obrazmi, balzamovaním, kamennými sochami, ktoré sa podobali ľudskému telu a vytesali ich vlastní sochári.
Boháč, tučný Egypťan, syn bahna, zbožňovateľ býka a psej hlavy nechcel umrieť. Na druhý život pripravoval ohromné nekropoly, do ktorých dával zavinuté a nabalzamované múmie, drevené a mramorové sochy, nad svojimi mŕtvolami staval pyramídy, aby ich kopa kamenia zachránila od skazy. Keď bude môcť verejne hovoriť, Ježiš vynesie rozsudok nad Egyptom. Egypt nie je len na brehu Níla. Egypt so svojimi kráľmi a so svojimi hadmi dosiaľ nezmizol z povrchu zeme.
Kristus dá rozhodnú a večnú odpoveď strachu Egypťanov. Odsúdil bohatstvo, ktoré prichádza z bahna a do bahna sa vracia, odsúdi aj všetky fetiše bruchopasných obyvateľov nílskych brehov. Premôže smrť aj bez vyrezávaných truhiel, bez kráľovských hrobiek, bez žulových a čadičových sôch. Premôže smrť, učiac, že hriech je žravejší ako červy a že čistota ducha je jediný balzam, ktorý chráni pred nákazou. Zbožňovatelia bahna a zvierat, bohatstva a dobytka sa nebudú môcť zachrániť. Ich hroby, čo aj budú vysoké ako hory a ozdobené ako kráľovské komnaty, nebudú skrývať nič okrem popola, blata, ktoré sa stratí ako zvieracie mrciny. Smrť sa nepremáha tým, že napodobňuje život kamením alebo drevom. Kameň sa rozdrví a spráchnivie, drevo zhnije a spráchnivie, a tak obidve veci sú blato, večné blato.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil: Anton Čulen
Z archívu: Nad Dávidovým mestom dnes, hviezda sa zjavila, Božieho Syna tam Mária zrodila
Pane Bože na nebi, ťažký čas nám nastal, boľševikom zas vadí aj Betlehemská maštaľ
Tak ako kráľ Herodes, konajú aj králi dnes. Na omši dnes majú zraz, len tí, čo vlastnia covid pas