Buckfast Abbey je benediktínske opátstvo v juhozápadnom kúte Anglicka (County Devon). Bolo založené v roku 1018 a päť storočí bolo v svojom okolí strediskom náboženského, kultúrneho a evanjelizačného pôsobenia.
Potom nastalo panovanie kráľa Henricha VIII. (1509 – 1547), ktorý zanevrel na Katolícku cirkev, lebo mu nedovolila rozviesť sa so zákonitou manželkou a oženiť sa so svojou milenkou. Došlo k odluke od Ríma, kráľ sa vyhlásil za hlavu odlúčenej cirkvi, ktorá sa stala známou ako “anglikánska cirkev” (Church of England). Hierarchia, kňazstvo, rehoľníctvo a veriaci ľud boli vyzvaní prisahať vernosť novej cirkvi a jej novej hlave, t.j. kráľovi Henrichovi VIII. Cirkev verná Rímu a všetko čo s tým súviselo, boli vystavení prenasledovaniu. Všetky kláštory boli rozpustené a ich majetok sa stal vlastníctvom “kráľovskej koruny”. V procese tejto anglikánskej reformácie v roku 1539 zaniklo aj opátstvo v Buckfaste.
Cennosti boli prenesené do kráľovskej pokladnice v Londýne, pozemky pridelené kráľovým obľúbencom a budova sa stala korisťou okolitého ľudu. Najprv z nej strhli strechu, lebo tá bola z medi a meď bola vtedy vzácnym kovom. Menšie budovy okolo boli rozbúrané na stavebný materiál, ktorý bol potom rozpredaný, alebo rozkradnutý, takže z impozantného kláštora zostali iba fragment holých múrov.
Pozemky, na ktorých sa opustené ruiny nachádzali, boli v roku 1882 na predaj. Kúpili ich francúzski benediktíni, ktorí potom na pôde starobylého kláštora vybudovali nový kláštor a kláštorné budovy. Tu od začiatku 20. storočia pôsobia anglickí benediktíni a pokračujú v misionárskej činnosti svojich predchodcov, pravda, prispôsobenej dnešným okolnostiam a duchu súčasnej doby.
V dňoch 22.-24. mája benediktíni opátstva Buckfast si pripomínali tisícročie od založenia kláštora.
Slávnostným hosťom osláv bol emeritný kardinál Francis Arinze, blízky spolupracovník pápežov sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a niekdajší prefekt Kongregácie pre liturgiu a sviatosti. Jeho prítomnosť využila redakcia katolíckej tlačovej organizácie Catholic News Service (CNS), aby mu položila otázky ohľadne dvoch pálčivých problémov, s ktorými súčasná Cirkev zápasí.
Prvým problémom je výklad nejasností v apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia ohľadne prístupu k Eucharistii rozvedených a znovu zosobášených osôb. Rozdielna interpretácia určitých častí tohto dokumentu vedie k polarizácii názorov, ktoré v extrémnych prípadoch spôsobujú, že postoj a konanie, ktoré sú v jednej diecéze alebo cirkevnej provincii dovolené, sú v inej diecéze pod ťarchou hriechu zakázané. Takýto stav ohrozuje jednotu Cirkvi. Viacerá jednotlivci a skupiny sa obrátili na najvyššiu autoritu vo Vatikáne a žiadali jednoznačné vyjadrenie, ale zatiaľ ich žiadosti ostávajú dosiaľ bez odpovede. Keď sa však redaktor agentúry CNS pýtal na mienku kardinála Arinzeho, ten hneď bez váhania dal priamu a zrozumiteľnú odpoveď:
„Ak je osoba rozvedená a potom znovu zosobášená bez toho, že by prvé manželstvo bolo anulované, také spolužitie predstavuje cudzoložstvo. Autormi tohto učenia nie sme my, takto to učil sám Kristus. Odvolávať sa pri tom na milosrdenstvo je asi toľko, ako by sme chceli povedať, že vieme byť milosrdnejší ako On. Ak niekto z nás tvrdí, že má od Krista povolenie zmeniť jednu z najdôležitejších zásad Evanjelia, chceli by sme vidieť potvrdenie – aj s podpisom. Je samozrejmé, že niečo takéto je nemožné. Aj vtedy, keby sa všetci biskupi uzniesli, že sa to smie. Toto je veľmi vážna vec, pretože sa dotýka nášho učenia o najsvätejšej Eucharistii, ako aj učenia o nerozlučnosti sviatostného manželstva. Keď dvaja kresťania žili spolu v manželskom zväzku, nijaká ľudská moc ich nemôže rozdvojiť. Je to veľmi vážna vec.”
Druhou aktuálnou otázkou dňa bola účasť protestantov (a iných nekatolíckych kresťanov) na katolíckej Eucharistii. Viacerí nemeckí biskupi sa usilovali presadiť takúto účasť ako ústretový krok ekumenického spoločenstva. Biskupská konferencia Nemecka bola v svojom postoji k tejto otázke rozdelená, a preto v apríli tohto roka kardinál Rainer M. Woelki a šesť ďalších nemeckých biskupov sa obrátili na Sv. Stolicu so žiadosťou, aby autoritatívne rozhodla, či je tento postup správny, alebo nie. Išlo o veľmi dôležité a s napätím očakávané rozhodnutie. Kardinál Arinze aj tu veľmi jasne dal najavo svoje stanovisko. Povedal:
“Aj keď moje vzťahy voči odlúčeným kresťanským bratom sú tie najsrdečnejšie a želám im všetko dobré, je dôležité, aby sme sa navzájom zhodli v tom, že najsvätejšia Eucharistia je naše najintímnejšie vlastníctvo, o ktoré sa nemôžeme podeliť so svojimi priateľmi. To nie je ako kanvica čaju, alebo fľaša piva. O to sa môžeme priateľsky podeliť. To neznamená, že by sme boli voči našim priateľom zaujatí, alebo skúpi. Naopak, po omši môžeme si spolu posedieť, spolu vypiť šálku čaju a nejaký zákusok, alebo pohár piva. To je v poriadku. Ale omša a Eucharistia je niečo celkom iné. Je veľmi dôležité zohľadniť učenie Cirkvi. Eucharistické slávenie sv. omše nie je ekumenická bohoslužba. To nie je obyčajné stretnutie tých, čo veria v Krista a spolu odriekajú vhodné modlitby pri takejto príležitosti. Je to slávenie tajomstiev Krista, ktorý zomrel za nás na kríži a ktorý premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv a ktorý uložil apoštolom: toto robte na moju pamiatku.
Protestanti chápu toto tajomstvo inak ako my katolíci. Eucharistické slávenie sv. omše je slávnosťou spoločenstva viery – spoločenstva, ktoré verí v Krista, ktoré sa pridržiava tej istej viery, tých istých sviatostí a tak vytvára cirkevnú jednotu so svojimi pastiermi, so svojím biskupom a s pápežom. V tejto jednote sa slávi najsvätejšia Eucharistia. Kto nie je členom takejto jednoty, do tohto spoločenstva vonkoncom nepatrí. Bratia protestanti, ktorí by chceli pristupovať k sv. prijímaniu v katolíckych kostoloch, by sa mali stať katolíkmi. Poďte, budete vítaní v radoch Katolíckej cirkvi a potom môžete pristupovať k sv. prijímaniu sedemkrát do týždňa. Inak nie.”
Dnes už vieme, ako vyriešila túto otázku Sv. Stolica.
V prvých dňoch júna sa objavil v tlači list arcibiskupa Luisa Ladariu, prefekta Kongregácie pre náuku viery, v ktorom sa hovorí, že Sv. Stolica sa rozhodla odmietnuť návrh niekoľkých nemeckých biskupov, aby protestantský manžel alebo manželka v zmiešanom manželstve mohli pristupovať k sv. prijímaniu v katolíckom kostole. Dokument, ktorý poskytne podrobné zdôvodnenie tohto rozhodnutia, bude uverejnený neskoršie.
Roma locuta – causa finita est (Rím prehovoril, vec je ukončená) – zopakoval by s uznaním svoj výrok sv. Augustín.
To je klasický príklad tradičného konania najvyššej cirkevnej inštitúcie. Bolo by vítané, keby sa tento princíp uplatnil aj pri vyjasnení sporných častí apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia.
Uverejnené v dvojtýždenníku Kultúra, č. 13/2018.
František Vnuk (5. júna 2018)