Zaujal ma článok „Rím a patriarcháty Východu v prvom tisícročí“ (ďalej iba: RPV) na denníku Postoj (14.7.2018) od Wilhelma de Vries (vybral a preložil o. Ján Krupa).
https://sites.google.com/site/eireneredemptio/Home/pohlady/papez-kontra-patriarchovia
Diskusia je tam doteraz nulová, ale, po zbežnom prezretí článku, sa obávam, že myšlienky v článku sú útokom na autoritu pápeža a preto k tomu niečo chcem povedať (a samozrejme podrobnejšie vojsť do celého článku). Vlastne, teraz som si uvedomil, že už nadpis „Rím a patriarcháty Východu“ naznačuje moje obavy.
Píše sa tam:
Pôvodné autonómne a centrálne vedené skupiny cirkvi v rámci ríše boli Alexandria, Antiochia, Konštantínopol; mimo ríše: perzská a arménska cirkev. Jeruzalem, pretože vznikol z rozdelenia Antiochijského patriarchátu, nie je pôvodný. (RPV citát, zdôraznenia tu i inde sú moje)
Už tu, na začiatku, je hrubá chyba, lebo Konštantínopol (ďalej iba KP) v žiadnom prípade nebol „pôvodne autonómna“ cirkev. Ani nebol žiadnym CENTROM skupiny cirkví. KP bol iba podriadeným biskupom metropolitu Heraclee.
V r. 330 cisár preniesol sídlo Rímskej ríše do Byzantionu – Konštantínopolu. KP bol vystavaný v rekordnom čase za 6 rokov (324-330). Mesto malo byť rovnako prepychové ako Rím.
Až na základe tejto SVETSKEJ moci si KP biskup začal nárokovať, že je niečo viac ako ostatní biskupi.
Katolícka encyklopédia New Advent nám hovorí, že strediská CIRKEVNEJ moci boli na začiatku iba tri: Rím, Alexandria a Antiochia. V encyklopédii sa hovorí:
Pred Nicejským koncilom (325) dvaja biskupi na Východe mali rovnakú patriarchálnu autoritu nad veľkými teritóriami, alexandrijský a antiochijský. Je ťažké povedať, ako dosiahli toto postavenie. Organizácia provincií pod metropolitmi bežala ako záležitosť bežnej vhodnosti na základe organizácie impéria usporiadanej Diokleciánom.
Nuž encyklopédia nerieši otázku, ako títo dvaja biskupi došli k tomuto postaveniu, ktoré je podobné rímskemu, ale hovorí nám, že „v každom prípade Nicejský koncil v r. 325 uznáva vrcholné miesto biskupov týchto troch miest ako «dávny zvyk».“
Naša katolícka viera nám hovorí, že úrad Petra (jeho primátu) pokračuje v pápežoch.
Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16:18n)
Hoci teda encyklopédia nerozoberá dôvod tohto „dávneho zvyku“, pápež sv. Gregor Veľký (590-604) v liste biskupovi Alexandrie (Ep XL) píše:
„Hoci je veľa apoštolov, predsa, s ohľadom na samotné prvenstvo, Sídlo [stolec, katedra] princa apoštolov jediné zmocnievalo v autorite, KTORÉ V TROCH MIESTACH JE SÍDLOM JEDNÉHO. Lebo on sám preslávil to Sídlo, v ktorom ráčil dokonca spočinúť a ukončiť tento život [Rím]. On sám poctil to Sídlo, kde poslal svojho učeníka a evanjelistu [Alexandria]. On sám založil to Sídlo, v ktorom, hoci ho musel zanechať, sedel sedem rokov [Antiochia]. Odvtedy je to sídlo jedného, a jedno sídlo, ktorému na základe Božej autority TERAZ TRAJA BISKUPI PREDSEDAJÚ, [takže] čokoľvek dobrého počujem o tebe, pripisujem to aj sebe.“
Podľa samotného pápeža Gregora toto prvenstvo Alexandrie a Antiochie bolo zapríčinené prvenstvom sv. Petra medzi apoštolmi. On bol 7 rokov v Antiochii, a on zanechal pečať svojej viery cez svojho žiaka Marka aj v Alexandrii. On, Peter, mal utvrdzovať svojich bratov vo VIERE, ako mu to prikázal Ježiš Kristus. Bez tejto pravej viery nemôžeme byť spasení. On, Peter, zanechal svoju vieru nielen v Ríme, ale pečať jeho viery zostala tak v Antiochii ako aj v Alexandrii. Čo iného mohlo byť dôvodom rastu autority biskupov týchto miest?!
Autorita biskupov Antiochie a Alexandrie teda nie je nejakým argumentom „rovnosti“ s rímskym biskupom, nastupcom sv. Petra, ale práve naopak, potvrdzuje prvenstvo úradu sv. Petra.
Myslím, že toto vysvetlenie bude stačiť, aby sme mohli ďalej pokračovať v článku Wilhelma de Vries. Píše:
Naším zámerom nie je napísať dejiny vzťahov medzi Rímom a patriarchátmi Východu v prvom tisícročí. Záleží nám len na tom, aby sme stručne opísali, ako vznikli… (RPV)
Naozaj to nie je jeho zámerom? Len stručne opísať vznik? No uvidíme.
Relatívna centralizácia cirkevnej správy bola nevyhnutná, aby sa zaistilo jednotné vedenie Cirkvi. Nemohlo natrvalo zostať pri izolovaných jednotlivých biskupstvách. Nedalo sa obísť regionálne zhrnutie pod vedením miestnej hlavnej cirkvi. Rímsky biskup, ktorý na základe božského práva stál na čele celkovej Cirkvi, nemohol podľa vtedajšieho stavu vecí sám garantovať nevyhnutnú jednotnosť v jej riadení.
Nuž zaiste, – aj vzhľadom na komunikačné schopnosti tej doby, – vytvorenie centier v Alexandrii a Antiochii bolo výhodné vzhľadom na riadenie záležitostí v Cirkvi.
Avšak to, že pápež nemohol „garantovať nevyhnutnú jednotnosť v jej riadení“, ako hovorí Wilhelm, je podľa mňa totálny nezmysel.
II. vatikánsky koncil hovorí:
Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, rovnakým spôsobom sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov. Už najstarobylejšia disciplína, podľa ktorej biskupi celého sveta boli spojení medzi sebou a s rímskym veľkňazom zväzkom jednoty…
Kolégium biskupov, čiže biskupský zbor, nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou hlavou, Petrovým nástupcom, rímskym biskupom, ktorého právomoc primátu zostáva nedotknutá voči všetkým, tak voči duchovným pastierom, ako aj voči veriacim. Rímsky veľkňaz má totiž mocou svojho úradu Kristovho námestníka a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú moc nad celou Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza. Jedine Šimona Pán ustanovil za skalu, zveril mu v Cirkvi moc kľúčov (porov. Mt 16, 18 – 19) a urobil ho pastierom celého svojho stáda (porov. Jn 21, 15 a nasl.); …
Wilhelm ďalej suverénne tvrdí:
Správa, že Marek, žiak svätého Petra, je zakladateľom Alexandrijskej cirkvi, sa objavuje až pri Euzébiovi. V skutočnosti Marek nezohráva nijakú rolu pri vývoji Alexandrie na patriarchát. Nevie o tom nič ani Nicejský koncil, ktorý potvrdí práva Alexandrie. Odkazuje len na starý zvyk.
Zaujímavá filozófia!
To, že Nicejský koncil NEHOVORÍ nič o Marekovi, preto Marek „nezohráva NIJAKÚ rolu pri vývoji Alexandrie“. Čo je toto za logika! Alebo žeby úmysel? Zrazu tu niečo tvrdí s absolútnou istotou, bez toho, aby dal najmenší dôkaz.
Keďže Wilhelm nič o mne nehovorí, tak preto neexistujem. To je presne taká logika.
Wilhelm vlastne aj so sv. pápeža Gregora urobil hlupáka. A aj v ďalšom mu protirečí.
Aj v ďalšom texte Wilhelm prináša mnohé „nepochybné“ tvrdenia, bez toho, aby uviedol podporujúce argumenty, napríklad:
Práva Antiochie boli v čase Nicejského koncilu ešte veľmi neurčité.
Nepochybne apoštolský antiochijský stolec sa vyvinul na skutočný patriarchát až v priebehu 4. a 5. storočia.
Perzská cirkev bola dávno pred prijatím nestorianizmu úplne samostatná, a nikdy nepatrila do teritória Antiochijského patriarchátu.
Perzskú cirkev ako autonómny celok treba považovať za pôvodnú podobne ako ríšske patriarcháty.
Obidva katolikáty nevznikli odštiepením od nejakého patriarchátu. Sú pôvodné takisto ako samotné patriarcháty.
Zaujímavé, že hovorí, že Perzia nikdy nepatrila pod Antiochiu, ale hneď nato hovorí, že svoju „samostatnosť“ získala od Antiochie.
Najvyšší predstaviteľ perzskej cirkvi… už v prvej polovici štvrtého storočia získal s podporou „západných Otcov“ primát nad celkovou perzskou cirkvou. „Západ“ znamenal pre perzskú cirkev predovšetkým Sýriu, ktorá bola najbližšie položená k Perzii. Uznalo sa právo apelácie na „západných Otcov“. Ide o biskupov územia Antiochie…
Wilhelm ďalej hovorí, že „katolikos Východu nemôže byť nikým súdený, ani patriarchom Západu, lebo je im rovný. Toto je totálne proti katolíckej viere. Ak toto bola skutočnosť, potom je len jedno vysvetlenie, že boli odtrhnutí od katolíckej Cirkvi. Inak tu Wilhelm čosi motá.
Ďalej Wilhelm hovorí:
Presne v tom istom čase, v ktorom sa perzská cirkev mimo ríše vyvíjala k úplnej samostatnosti, postupovalo v rámci jej hraníc nové hlavné mesto Konštantínopol k úplne jedinečnému primátu hneď po primáte starého Ríma.
Ďalej:
Prvý konštantínopolský koncil v roku 381 priznal vo svojom treťom kánone novému cisárskemu mestu čestnú prednosť hneď po rímskom biskupovi. Potom začal konštantínopolský arcibiskup skutočne vykonávať jurisdikciu v politických diecézach Trácia, Ázia a Pont. Tento stav bol potvrdený veľmi sporným 28. kánonom Chalcedónskeho koncilu (451).
K tomu treba povedať, že pápeži tieto konkrétne kánony koncilov SVOJVOĽNÉHO konštantínopolského prvenstva v prvom tisícročí nikdy neuznali. Bola to svojvôľa KP biskupa, podporovaná mocensky cisármi. Žiadne slová Ježiša Krista nepodporujú KP prvenstvo.
Wilhelm ďalej hovorí:
Toto bol sám o sebe normálny jav. Skutočnosť, že určitá jednotlivá cirkev založila inú cirkev, jej nedáva právo na večné časy držať v závislosti svoju dcérsku cirkev.
To je čisto veta v pravoslávnom duchu, ktorá je z hľadiska viery Kristovej Cirkvi blud. Ako by Wilhelm dokázal vysvetliť výraz: „jej nedáva právo na večné časy držať“? Z Kristových slov je jasné, že pápež má do konca sveta právo nad všetkými lokálnymi cirkavmi. „Na večné časy“ je Wilhelmova irónia a zosmiešňovanie. Alebo sa ho spýtajme: Pán Wilhelm, a na krátke časy má právo držať dcérsku cirkev? A na základe akých Kristových slov vaše „právo“ alebo „neprávo“ je založené?
A zaujímavé, že na konci článku sa znovu zdôrazňuje hlavný blud:
Toto si treba zapamätať
Za pôvodné autonómne a centrálne vedené skupiny cirkví preto treba považovať – v rámci ríše: Alexandriu, Antiochiu, Konštantínopol; mimo ríše: perzskú a arménsku cirkev.
Opakujem: KP v žiadnom prípade NIE JE PÔVODNOU AUTONÓMNOU cirkvou.
A ďalej, ak autor článku chce tvrdiť, že jestvovali nejaké AUTONÓMNE cirkvi, ktoré by nikdy neboli podriadené Petrovmu primátu, teda pápežovi, tak je to bludné učenie.
Chce niekto VERIŤ, že Wilhelmovým „zámerom nie je napísať dejiny vzťahov medzi Rímom a patriarchátmi“? Chce niekto veriť, že jeho zámerom bolo LEN stručne opísať, ako vznikli a ako pápeži chápali privilégia patriarchov?
Ja som uviedol aspoň jedného pápeža, ktorý sa k tomu vyjadruje. Wilhelm tu neuvádza ani jedného a predsa chcel písať o ich „chápaní“.
Prečo sa v tomto článku ANI RAZ nepovedalo, že napriek relatívnej autonómii cirkví pápež je vždy najvyšším predstaviteľom a zákonodarcom v Cirkvi? Alebo žeby autor ZDÔRAZŇOVANÍM autonómie jednotlivých cirkví mal predsa len ZÁMER čosi čitateľom ohľadom pápeža a „iných“ cirkví vsugerovať?!
Dnes som čítal tieto slová 54. žalmu:
Jeho slová sú hladšie ako maslo,
ale v srdci strojí vojnu.
Jeho reči sú jemnejšie než olej,
ale sú to vytasené meče.
pdf: PATRIARCHÁTY – pojem a stav do r. 1054
o. Eirene