Ľudský život patrí k veciam svätým
(Melancholické úvahy pre letné mesiace)
Záchrana mladých thajských futbalistov, vo veku od 11 do 17 rokov, z čiastočne zatopenej jaskyne, kde vyše dvoch týždňov (od 23. júna do 10 júla) boli vystavení smrteľnému nebezpečenstvu), upútala pozornosť a súcit celého sveta. Príbeh sa skončil šťastlivo zásluhou záchrancov, speleológov,vojakov, hasičov a iných pomocníkov zo všetkých kontinentov. Milióny ľudí s napätím a súcitom sledovalo úsilie ochotných dobrovoľníkov, ktorí riskovali tak veľa, aby zachránili životy 12 chlapcov a ich futbalového trénera.
Prečo sa tak veľa ľudí z Ázie, Európy, Afriky, Ameriky, Austrálie sužovalo, staralo a modlilo za úplne neznámu skupinu dobrodružných mladíkov, uväznených v čiastočne zaplavenej jaskyni v ďalekom Thajsku? Preto lebo išlo o ten najcennejší dar, o ľudský život. Nič na tom, že išlo o ľudí, o ktorých sme predtým nič nevedeli, s ktorými sme sa nikdy nestretli a je veľmi pravdepodobné, že sa ani nestretneme. Ale keď išlo o záchranu ich života, boli nám takí blízki a vzácni, ako by patrili do našej rodiny. Každé dejstvo tejto dojímavej drámy nám priamo či nepriamo pripomínalo, aká nesmierne vysoká je hodnota ľudského života – života, ktorý začína počatím a končí smrťou.
U mnohých kresťansky cítiacich ľudí, dedičov a odchovancov európskej kultúry, toto všetko vyvoláva clivé otázky: Prečo si s rovnakou mierou neceníme ľudský život od jeho počiatku do jeho konca? Prečo je mnoho ľudských životov zmárnených umelými prerušeniami tehotenstva a skrátených neprirodzenými zásahmi zvonka? Prečo pripúšťame, aby interrupcie a eutanázia obmedzovali mieru rokov života, ktorú nám v svojej dobrote určila Božia Prozreteľnosť?
Na Slovensku platný interrupčný zákon č. 68/1957 je dedičstvom komunistickej totality. Vstúpil do platnosti v roku 1957 a odvtedy – podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií – bolo na Slovensku zabitých už viac ako 1 400 000 detí!” Takýto zákon by nemal mať miesto v kresťanskom štáte, ktorý sa hlási k odkazu svätých apoštolov Cyrila a Metoda. Je ozaj smutné, že za 26 rokoch života v demokratických podmienkach, sa naši zákonodarcovia nepokúsili ho zrušiť, alebo aspoň zmierniť jeho dopad na slovenskú spoločnosť. Reprezentanti politických strán, z ktorých niektoré sa otvorene hlásia ku kresťanskému svetonázoru, nepokladali za potrebné urobiť v tomto smere nijakú nápravu.
Po štvrťstoročí čakania sa na túto úlohu podujala Ľudová strana – Naše Slovensko. V máji 2018 predložila zákona, ktorý by na Slovensku sprísnil vykonávanie interrupcií. Reakcia ktorú tento návrh vyvolal v politických, spoločenských a cirkevných kruhoch, prejde do dejín ako smutný príklad pomýlenej bojazlivosti ľudí, ktorí by mali byť vzormi kresťanskej odvahy, ktorí mlčali, keď bolo treba kričať.
Proti návrhu sa veľmi agresívne postavili tzv. mienkotvorné “mainstreamové” médiá a mimovládne organizácie. Podľa príslovia “kto chce psa biť palicu si nájde”, veľmi pohotovo si ju našli aj oni. Denník N si objednal u agentúry Focus prieskum, ktorý sa konal medzi 4. a 11.júnom 2018 a ktorý priniesol výsledky podľa jeho želania. Víťazoslávne o nich informoval slovenskú verejnosť: “Väčšina ľudí je proti sprísneniu interrupcií. Proti prísnejšej interrupčnej legislatíve je šesť z desiatich obyvateľov Slovenska. Nechce ju väčšina z voličov žiadnej zo strán, ani voliči ĽSNS. Prijatie zákona, ktorý by na Slovensku sprísnil vykonávanie interrupcií, chce len 31,7 percenta ľudí, zatiaľ čo 59,8 percenta opýtaných je proti…”
Výsledky si hneď osvojili aj ďalšie denníky (napríklad Nový čas: Proti zákazu potratov je 60 % Slovákov), ba aj rozhlas (Rádio Slovensko: Proti prísnejšej interrupčnej legislatíve je 6 z 10 obyvateľov Slovenska). Ako keby princípy kresťanskej morálky a prirodzený zákon boli vecou verejnej mienky, ľudového hlasovania, referenda, alebo parlamentu. Pre informáciu našich politicky korektných aktivistov a usilovných novinárov iba toľko,že príkaz “Nezabiješ!” ostáva v platnosti aj keby sa proti nemu vyslovilo 99 % opýtaných, hlasovalo 100 % voličov, odzneli stovky parlamentných prejavov, vyniesli desiatky vládnych nariadení.
Väčšina odporcov návrhu prísnejšej interrupčnej legislatívy sa oháňa dôvodmi a argumentmi, že autormi návrhu sú populisti, fašisti, xenofóbi , zaujatí proti migrantom, Rómom, Židom…, že sú stelesnením zla v slovenskej politike; neschopní ničoho, s čím by sa dalo súhlasiť a už tobôž čo by si zaslúžilo podporu.
Nuž, nie je to celkom tak. Ale aj keby to ozaj bola pravda, to nie je dôvod stavať sa odmietavo k návrhu, v ktorom ide o záchranu ľudského života. Topiaci človek sa nebude pýtať svojho záchrancu, či je veriaci, ani zisťovať do akej politickej strany patrí. Úbožiak, ktorí zomiera hladom, príjme krajec chleba aj od ateistu, alebo od hriešnika, ktorý nie v stave posväcujúcej milosti. A v otázke interrupcií ide o záchranu ľudského života.
V tomto ohľade sa treba zamyslieť nad tým, aké podivné bývajú cesty Božie. V Biblii máme niekoľko prípadov, kde si Boh ako svoje nástroje volil veľmi nepravdepodobné osoby. Na obnovu a rozšírenie nádherného jeruzalemského chrámu, do ktorého sa chodieval modliť a z ktorého vyháňal kupcov Ježiš, Boží syn, si vybral krutého kráľa Herodesa. Na vyslobodenie Izraelitov z babylonského zajatia určil pohanského panovníka a dobyvateľa, perského kráľa Cyrusa.
V kresťanskom poňatí ľudský život je posvätnou vecou. Teológia má na to osobitný výraz: vitae sanctitas – svätosť života. Pretože človek bol stvorený na Boží obraz, ľudský život je inherentne posvätným Božím darom, a preto ho musíme mať v úcte, chrániť ho vždy a za všetkých okolností. Ostáva Božím obrazom aj keby bol poškvrnený hriechom. Svätosť ľudského života nespočíva v tom, že sme korunou tvorstva a najdokonalejší zo všetkých živých bytostí, ale z toho, že Boh nás stvoril na svoj obraz a vdýchol do nás nesmrteľnú dušu. Náš život je čiastkou Božieho plánu. On nám vymedzil rozpätie pozemského života, iba On určuje náš začiatok a koniec. Ľudský zásah do svojho plánu zakázal príkazom “Nezabiješ!”
Bohužiaľ, človek vzdorovito porušuje tento príkaz. Už syn prvých rodičov Kain zamordoval svojho brata Ábela. A tento jeho zločin má svojich nasledovníkov v každej generácii. Ba zdá sa, že čím je ľudstvo vyspelejšie, tým viacej nasleduje Kainov príklad, pri čom svoje činy zahaľuje vzletnýmizvratmi a odôvodňuje pseudohumanitnou frazeológiou. Nevinnými obeťami sa stávajú bezbranní jednotlivci, ako sú nenarodené deti, alebo nevládni starci. Vynachádzajú sa dômyselné dôvody a vynášajú zákony, ktorými sa tieto vraždy povoľujú, popularizujú a napokon sa stávajú bežnými príhodami, nad ktorými sa už takmer nikto nepohoršuje. Takto to bolo aj prípade interrupcií, ktoré sa v týchto dňoch dostávajú do popredia verejnej pozornosti.
Ako je známe – alebo ako by malo byť známe, prvé legalizované interrupcie boli povolené v takých prípadoch ako znásilnenie, incest, alebo ohrozenie života matky – teda za mimoriadnych a zriedkavých okolností. A dnes? Podľa výskumu poprednej pro-choice organizácie, Guttmacherovho Inštitútu, menej ako 1% interrupcií sa koná z dôvodu znásilnenia alebo incestu a iba asi 4 % možno klasifikovať ako z ohľadu na zdravie matky. Teda 95 % umelých prerušení tehotenstva nemá nijaký vzťah k pôvodným dôvodom, ale sú vykonávané z podradných, často sebeckých pohnútok, ako neochota prijať dieťa, finančné okolnosti, napnutý vzťah medzi partnermi, neželateľné prerušenie štúdia alebo kariéry, sociálna stigma a pod.
Smutnohra tým nekončí. V niektorých krajinách interrupcie sa dnes konajú takmer automaticky, keď je náznak, alebo podozrenie, že by sa dieťa malo narodiť s nejakou telesnou alebo mentálnou poruchou. Austrálsky denník The Australian uverejnil 31. júla 2018 výsledky výskumu univerzitného výskumného tímu vedeného Dr Susannou Maxwellovou. Výsledky informujú, že v Západnej Austrálii 93 % žien žiadalo o chirurgické ukončenie tehotenstva, keď sa zistilo, že plod ich života ukazuje Downov syndróm alebo iné chromozonálne abnormálnosti (”foetal anomalies or chromosomal abnormalities”). A podobne je tomu aj v iných západných štátoch: v Anglicku 90 %, v Dánsku 98 %, na Islande až 100 % plodov s Downovým syndrómom je abortovaných.
Proti takejto ohavnosti protestovala aj Sv. Stolica. V marci 2018 poverenec Sv. Stolice, arcibiskup Bernardito Auza, adresoval všetkým členom Organizácie Spojených národov výzvu, v ktorej im pripomína: “Napriek tomu, že ste schválili Konvenciu ľudských práv telesne postihnutých osôb, ktorá má pomáhať, chrániť a zaistiť týmto osobám plné a rovnaké uplatnenie všetkých ľudských práv… mnohí členovia tejto Medzinárodnej organizácie stoja bokom a dovoľujú, aby prevažná väčšina neviniatok, u ktorých sa zistilo, že sú postihnutí Downovým syndromom, bola pozbavená života ešte pred tým, než by sa boli narodili.”
V rovnakom duchu sa nesie aj prejav pápeža Františka, ktorý dňa 16.júna 2018 prijal v Klementínskej sále delegáciu talianskeho Združenie rodín. Poďakoval im za všetko, čo robia v prospech rodín a povzbudil ich v ďalších aktivitách. Dotkol sa pri tom aj problému vrážd nenarodených. Povedal: “Keď som bol žiakom, učiteľ histórie nám rozprával, čo robili antickí Sparťania s deťmi, ktoré sa narodili zmrzačené. Vyniesli ich na výšinu Tajgetus, odkiaľ ich hádzali do priepasti, aby takto udržiavali “čistotu rasy”. Boli sme z toho zhrození: Ako môže niekto takto zachádzať s nevinnými deťmi? To bolo čosi ukrutného. A dnes my vykonávame to isté. Čudujete sa, prečo dnes nevidno na uliciach nevidíte toľko mrzáčikov, ako pred niekoľkými rokmi? Je to preto, lebo mnohí lekári – mnohí, ale nie všetci – pokladajú za povinnosť upozorniť rodičov na možné problémy s výchovou takého dieťaťa. Bolí ma, že to musím takto povedať. V minulom storočí sa celý svet pohoršoval nad tým, čo robili nacisti v záujme “čistej rasy”. A my dnes robíme – pravda, v bielych rukavičkách – to isté. ”
Sekularizovaný západný svet nielen schvaľuje interrupcie tehotenstva, ale ich aj agresívne presadzuje v tzv. rozvojových krajinách. Nedávnym príkladom takéhoto postupu je africký štát Pobrežie Slonoviny. V júli 2018 biskupi tejto krajiny vyjadrili svoj nesúhlas k návrhu zákona “o sexuálnom a reprodukčnom zdraví“, ktorým vláda chce interrupciami znížiť výskyt „neželaných tehotenstiev“, najmä medzi dospievajúcimi a umožniť rodinám „kontrolovať svoju sexualitu“. Biskupi to však vidia inak – ako opatrenia „proti prirodzenému zákonu a proti kresťanskej viere“. Otvorene povedali, o čo tu ide a kto za tým stojí. Celá táto akcia je výsledkom nátlaku darcovských krajín, ktoré „nútia rozvojové krajiny prijať sekularizačnú prax v oblasti ľudskej sexuality, života a rodiny, výmenou za ich pomoc.“ Upozorňujú veriacich, že zákonodarstvo, ktoré stavia „kultúru smrti proti kultúre života”, stojí v protiklade s učením Cirkvi o posvätnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť.
Vo svetle týchto skutočností návrh poslancov ĽSNS proti sprísneniu interrupcií si zaslúžil podporu všetkých poctivých a súcitných občanov, spolkov, svetských i náboženských organizácií. Nemožno potlačiť sklamanie, že zo strany cirkevných kruhov sa celá akcia stretla s mlčaním, ba našli sa teológovia, ktorí kvôli svojej antipatii voči autorom návrhuverejne dali najavo svoj negatívny postoj aj voči návrhu. Tu sa priam žiada zvolať: “Bratia, nehľaďte na poslov, ale na posolstvo!”
Kto sleduje vývoj udalostí v západnom svete, neunikne mu, čo nepriatelia Cirkvi sledujú a ako sa im darí. Podarilo sa im degradovať sviatostné manželstvo na dočasné partnerstvo a vyvrcholením tejto paródie manželstva je spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia. Rozvod, ktorý je abnormálnou záležitosťou, sa dnes pokladá za niečo celkom normálne. Ďalšia abnormálna záležitosť, antikoncepcia, sa tiež dnes už berie ako niečo celkom normálne. Interrupcia ešte síce nie je celkom normálnou záležitosťou, ale je legálna.
Povinnosťou kresťana je bojovať proti legislatíve, ktorá sa protiví kresťanským pravidlám života. Veriacim treba pripomínať, že zákonom možno zrovnoprávniť spolužitie párov rovnakého pohlavia, dovoliť interrupcie, schváliť eutanáziu, ale týmto sa manželstvo nikdy nestane normálnym, interrupcia dovolenou a eutanázia prijateľnou. Takéto zákonodarstvo prinesie iba zmätok do medziľudských vzťahov a urýchli závratný pád do záhuby našej civilizácie.
V januári 1890 pápež Lev XIII.zverejnil encykliku Scientiae Christianae, v ktorej ukazuje kléru i veriacim, ako sa stavať k sekularizačných zákonom a opatreniam, keď sa ony protivia prirodzeným zákonom a Božím prikázaniam. A tieto jeho úpravy sú dnes hádam aktuálnejšie dnes, než boli pred 120 rokmi. V encyklike sa hovorí:
“Zo dňa na deň sa stáva zrejmejším a jasnejším, ako je potrebné, aby veriaci mali neustále na mysli princípy kresťanskej múdrosti a podľa nich usmerňovali spôsob svojho života a mravného konania. V tomto duchu majú konať aj národné inštitúcie a orgány. Lebo keď sa tieto princípy nerešpektujú, nahromadí sa toľko zla, že nijaký normálne zmýšľajúci človek nebude v stave bez vážnych obáv čeliť problémom prítomnosti, alebo bez strachu hľadieť do budúcnosti.“ (čl. 1).
Pápež potom poukazuje na situáciu, kde štát a vládne orgány vynášajú zákony, ktoré sú v rozpore s Božími príkazmi a nakladá veriacim: “Ak sú zákony štátu zjavne v rozpore s Božími príkazmi… v takom prípade je našou povinnosťou postaviť sa na odpor, pretože poslúchať také nariadenia by bolo zločinom (čl. 10)…Nič tak neposmeľuje zlomyseľníkov a škodcov, ako nedostatok odvahy zo strany dobromyseľných.” (čl. 18)
Pôjde Slovensko cestou Írska, alebo Quebecu? Ak budeme pasívni alebo prieberčiví a budeme čakať kým s návrhom o interrupcií prídu poslanci nejakej módnej, “pokrokovej” alebo politicky korektnej strany, aj Slovensko nevyhnutne zastihne smutný osud Írska, alebo menej známy a rovnako tragický stav, v ktorom sa dnes nachádza kedysi kvitnúci katolícky život v kanadskom štáte Quebec. Táto provincia pred bola len nedávno vzorom katolíckeho života. Ale v priebehu posledných 60-70 rokov – ako čítame v denníku National Post (z 25.júla 2014) – sa zmenila na nepoznanie. Kým v päťdesiatych rokoch minulého storočia 95 % obyvateľstva sa zúčastňovalo na nedeľných bohoslužbách, dnes je to len asi 5 %. Mnohé katolícke školy, nemocnice, charitatívne ústavy boli zatvorené, alebo prešli do civilnej správy. Len v jednom arcibiskupstve (Quebec City) počet kňazov poklesol z 1565 v roku 1966 na 634 kňazov v roku 2014, z 275 farností zaniklo 67 a viaceré z tých, čo ešte nezanikli, sú bez kňazov. V celej provincii bolo dosiaľ zatvorených, predaných a na sekulárne účely premenených 547 kostolov, ktoré predkovia dnešných obyvateľov Quebecu za veľkých obetí kedysi budovali. Odcudzenie sa tradičným kresťanským hodnotám vytvorilo duchovné vákuum, v ktorom sa rozbujnel dravý sekularizmus s tragickými následkami.
Situácia je kritická, nepriatelia Cirkvi výbojní a vytrvalí, len my sme váhaví v nádejnom očakávaní, že sa napokon všetko zmení k lepšiemu bez nášho pričinenia. Správame sa, akoby sme nevedeli rozpoznávať znamenia časov.
Nedaj, Bože, aby sme sa stali obeťou sebaklamu!
F. Vnuk