Pri počúvaní čítania o tom, ako bol sv. Peter uväznený a ako bol strážený štyrmi strážami, iste ste si oprávnene pomysleli, že to bola beznádejná situácia.
Povzbudivo na nás pôsobí zásah anjela, ktorý prišiel a svetlo zalialo celu. Reťaze padli, brány sa otvorili a sv. Peter bol vyvedený na ulicu. Rozprávanie o tejto udalosti, ústne podanie je silné a pamätá si tú udalosť, ktorá mocne zasiahla ľudí vtedajšej doby. Musela otriasť Herodesom, ale aj tými, ktorí prenasledovali kresťanov. Ale po dvoch tisícročiach sa môžete opýtať, ale prečo sa dnes také čosi nestane, napríklad aj mne , keď som bol v takej a takej situácii. Keby ma z nej bol niekto vyviedol to by bolo. A naozaj ste nezažili úľavu, ktorú ste nečakali v niektorých chvíľach vášho života? Zdalo sa nám celkom prirodzene, že veci dopadli tak dobre, hoci sme si mysleli, že to skončí zle. Povedali sme si no to bolo šťastie.
Poľský filozof Tischner vo svojej filozofii drámy píše, že Dobro nás vola. A mi nasledujeme jeho hlas, cítime sa dobre, považujeme to za samozrejme, prirodzené a ani sa nemusíme príliš pozastavovať, že to a to nie je celkom samozrejmosť. A potom príde chvíľa, kedy sa volanie dobra stratí. Príde nejaká protiveň a my si už nevyberáme rozhovor s dobrom, ale ozýva sa v nás myšlienka negatívna, pochybujúca, slabá. A potom zase príde dobro a volá nás.
V našom živote sa vyjasní a my zase ideme za jeho hlasom. A toto sa môže opakovať, pretože dobro čaká, že si ho raz vyberieme nezávisle na okolnostiach. V tom je zmysel našich skúšok. Nie sú nad naše sily. Áno život veriaceho človeka pozná dve skúsenosti. Skúsenosť, zážitok , silný zážitok prítomnosti Božej, ale poznáme aj zážitok, máme skúsenosť neprítomnosti Božej. Aký to má zmysel? No či si zachováme snahu o rozhovor s dobrom.
Človek je stále na ceste, putuje.
Rakúska psychologička B. Lukasová zo svojej skúsenosti s práce s ľuďmi, píše, že pre zmysel života človeka je dôležité vedieť kedy veci v našom živote už splnili svoj význam. Či rozpoznáme a vieme opustiť to čo už splnilo svoj význam . Ale sa na toto čo už stratilo význam upneme a strácame zmysel života. Aj rozhovoru s dobrom ubúda. Slovenský básnik M. Rúfus ma takýto verš: nebudeme súdení z toho čo sme nevedeli, ale z toho či sme nevedeli stratiť to čo sme mali stratiť.
Zo svojej praxe psychológa si spomínam na matku, ktorá prišla za mnou a sťažovala sa na celý svet a Stvoriteľa, aký je nespravodlivý. Pýtam sa a čo sa stalo? Dozvedel som sa, že mala syna, keď bol chlapec ešte malý, opustil ich otec a išiel za inou. Nuž neprešiel pod stromom lži , ale nechal sa zlákať. A že ona všetko vložila do výchovy svojho syna a raz prišla domov, chlapec mal už 16 rokov a našla list, že ide k otcovi. Cítila sa oklamaná, neuznaná, zradená. Hovorila mi všetko pre chlapca a on toto. Pýtam sa jej, hovoríte všetko? Všetko. Keď mal chlapec tri roky začal hovoriť, chodiť objavovať svoj svet, mohla ste toto urobiť za neho? Zarazila sa, hovorí nie. Nemohla ste toto urobiť za neho. Pýtam sa jej zase, chcela by ste aby váš syn bol mentálne defektný, poškodený a mal by vždy takých osem až desať rokov a vy by ste boli jeho matka vždy tak ako k dieťaťu takého veku? Hovorí nie, to nechcem. Pochopila, že chlapec chcel poznať svojho otca. Že toto nemohla za neho urobiť. Bolo potrebné naučiť sa stratiť niečo, čo už splnilo svoj význam a ustúpiť novým významom.
Naučil som ju telefonovať s chlapcom. No a chlapec sa vrátil, otec ani nenavaril vždy, ani neopral. Spoznal otca, to nemohla za neho urobiť matka. Spoznal jeho dobre a zlé stránky. Takto sme vždy na ceste. Psychológ nie je ten, kto má mať posledné slovo v našom živote. My sami musíme rozpoznať čo v našom živote už stratilo význam, môžeme potrebovať porozprávať sa o tom, tu môže byť užitočný spoločník aj psychológ, na našej životnej ceste, ale expertmi na náš život máme byť mi sami. Otec tohto chlapca chcel mať v celej veci posledné slovo. Povedal áno niečomu čomu bolo potrebné povedať nie. Opustil rodinu kvôli inej žene, ako bola jeho manželka. Spôsobil stratu, ktorá bola zlá strata. Súčasná životná prax nás často presviedča, že všetkému príjemnému treba povedať „áno“, že to „nie“ podozrivé.
Spomínam si na jedného, už nebohého, odo mňa staršieho priateľa. Šiel som na električku a zbadal som ho ako ide s manželkou od električky. Nezbadal som nič mimoriadne. Pozdravil som a dal som sa do reči, ako býva zvykom. Ale on ma prerušil a povedal, dnes musím ukázať Pánu Bohu čomu som sa naučil. Čo sa stalo? Dnes dopoludnia sa nám zabila dcéra, keď viezla návštevu na letisko. Narazili do betónového stĺpu. Stŕpol som. Prejavil som ľútosť a možno aj strach. Rozlúčili sme.sa. Ani pozdejšie som sa ho neopýtal, čo musel Pánu Bohu ukázať, že sa naučil. Neviem , či to môžem pochopiť tak, že sa naučil zachovať rozhovor s dobrom, napriek okolnostiam. Napriek tej strašnej okolnosti. Nemusia sa nám stať také hrozné udalosti. Ale celkom určite drobné , menej drobné, aj vážnejšie straty nás môžu stretnúť. Zachováme si rozhovor s dobrom, naučíme sa to?
Stanislav Hvozdík