Žil hrdinský život pre slovenský národ, a preto žiť bude v národe!
Pohreb Andreja Hlinku sa konal v sobotu, 20. augusta 1938. Bola to udalosť, akej Slovensko dovtedy nezažilo. Oficiálny záznam hovorí o prítomnosti štyroch biskupov: Ján Vojtaššák (Spiš), Michal Bubnič (Rožňava), Jozef Čársky (Košice) a Marián Blaha (Banská Bystrica), predstaviteľov vlády, parlamentu, kultúrnych ustanovizní, náboženských i stavovských spolkov a organizácií, 920 kňazov a 80.000 smútiacich účastníkov z celého Slovenska i zo zahraničia. Do Ružomberka bolo vypravených 17 zvláštnych vlakov.
Cirkevné obrady začali zádušnou sv. omšou o 10. hod. Celebroval biskup Ján Vojtaššák a príležitostnú kázeň povedal kanonik Dr. Karol Körper. Obrad rozlúčky pokračoval popoludní o 16. hod. na hlavnom námestí. Tu odzneli aj smútočné prejavy nad rakvou zomrelého. Ako prvý prehovoril starosta Ružomberka Anton Mederly. V mene prezidenta a vlády sa s Hlinkom rozlúčil ministerský predseda Dr. M. Hodža. Po ňom nasledovali ďalší rečníci: podpredseda snemovne Jozef Sivák (za parlament), podpredseda HSĽS Dr. Jozef Tiso (za stranu), Dominik Sloboda (za zahraničných Slovákov), kanonik Dr. Jozef Buday (za Spolok sv. Vojtecha), spisovateľ Jozef Cíger-Hronský (za Maticu slovenskú) a dekan Michal Bačík (za kňazstvo spišskej diecézy).
Najmohutnejšie zapôsobil prejav predsedu česko-slovenskej vlády Milana Hodžu.
Jeho dôstojná pocta mŕtvemu spolubojovníkovi, bola eulógiou človeka-politika, ktorý ukázal, že politické rozdielnosti nemusia skaliť osobné vzťahy. V rozlúčke načrel do minulosti, keď ako redaktor Slovenských listov v Ružomberku, často sa stretával s Hlinkom, vtedajším farárom na Troch Sliačoch a jedným z najusilovnejších prispievateľov a podporovateľov časopisu, ktorý Hodža redigoval. S hlbokým pohnutím a precítene vychádzali z úst Dr. Hodžu slová, aké sú v slovenskej politike vzácnou zriedkavosťou:
„Prichodí rozlúčiť sa s naším Andrejom Hlinkom. Uniká nám z časnosti veľká postava súčasných slovenských dejín a ja prichádzam ako predseda vlády i v mene prezidenta republiky, pokloniť sa mu s nedotknuteľnými pocitmi i s vďačnosťou za všetko to, čo vykonal pre národ a štát.
Je to ťažké lúčenie a najťažšie mne a nám tak mnohým, lebo, pochovávajúc Andreja Hlinku, odoberáme sa od úseku slovenskej minulosti, ktorá je i moja vlastná a ktorá patrí celému slovenskému pokoleniu, ktorého úlohou bolo pripraviť náš slovenský národ na slobodu v rámci obnovenej historickej štátnosti.
To bol boj, ktorý vyžadoval od všetkých nás, účastníkov, štúrovskú oddanosť. Boj ten vyžadoval od nás, aby sme národu svojmu obetovali všetko: svoj rozum, svoje srdcia, svoje osobné záujmy. A jedným z hlavných ohnísk zápasu boli práve tieto miesta, po ktorých kráčame dnes, premožení smútkom. Tieto miesta, po ktorých kráčal po štyri desaťročia Andrej Hlinka, kde zápasil, kde vzdoroval, kde trpel a kde sa búril, kde kúzlom svojej bojovnej rozjasnenej osobnosti zo slabých jednotlivcov tvoril silnú a čím ďalej tým tvrdšiu, silnejšiu politickú armádu.
My, vtedy mladí, netrpezliví, útoční, oduševnení, po skutkoch túžiaci a vrhajúci sa do národno-politického aktivizmu, radostne pozerali sme k nemu. Boli sme šťastní, že Prozreteľnosť dala práve jeho plachému ľudu tvrdého vodcu, ktorého národný rozhľad do tej doby bol nesený nielen rozvahou ale tiež útočnou silou urazenej národnej dôstojnosti. Prebývali v ňom revolučné sily, aké prebývajú v ľude sociálne ujarmenom, akoby len túžil po posvätení viery. Kto mohol byť útočnejší, v kom mohlo byť viacej revolty, v kom viacej viery vo všetko posvätné, než v tom, koho dnes odprevádzame k večnému pokoju?
Medzi nami nebývalo vážnejších nezhôd. Nám, dobrým Slovákom tej doby, nebolo treba spísaných zmlúv, stačil jasný verný pohľad, stačilo pevné slovenské podanie ruky a tým sa už i začala spoločná cesta i to, čo sa mňa osobne týka, presne pred 40 rokmi, v roku 1898, v jeden júlový deň na Troch Sliačoch. Táto cesta nášho mladého pokolenia bývala niekde s Hlinkom spoločná, ale často i jednotná; niekedy sa rozchádzala, ale nie tak ďaleko, aby sa jej smery zase nezblížili, lebo i keď sa rozchádzali, oba prúdy boli súbežné a zhodné s hlavným cieľom, a preto bola táto cesta požehnaná.
Vlani, 27. októbra v spomienkach na 30. výročie krvavej Černovej, práve zase na týchto miestach, sme si povedali, že toto 40. výročie ružomberských Slovenských listov a Troch Sliačov a začiatok moderného slovenského národno-politického aktivizmu oslávime tu. Ja som slovo dodržal, prišiel som. Vy, milý pán predseda Hlinka, ste nás opustili. Nepozostáva nič iné, len pri rozlúčení s Vami rozlúčiť sa i s týmto krásnym údobím našej spoločnej minulosti.
Ťažké je to lúčenie. Akokoľvek však dolieha ťažká tieseň na naše srdcia, musíme sa vzmužiť, lebo práve teraz nás stavia Prozreteľnosť pred ďalšie a veľké úlohy, ktoré vyžadujú zase súhru rozvahy a bojovnej tvrdosti. Hlinkova smrť nás priam zaväzuje, aby sme my, Slováci, boli vždy na svojom mieste a s vernosťou k republike napli všetky svoje sily k ďalšiemu zveľadeniu všetkých národno-politických i mravných a hmotných hodnôt svojho národa slovenského. Nikto z nás sa tomuto svätému záväzku vyhnúť ani nemôže, ani nechce, ani nevyhne. Čo môže byť Slovákom vznešenejšie než s neklesajúcou energiou posilňovať Slovensko, aby sme silným a spokojným Slovenskom prispeli v miere najvyššej k posilneniu našej spoločnej česko-slovenskej štátnosti, ktorá je a naveky zostáva jedinou zárukou slovenskej budúcnosti.
Drahá naša pôda slovenská! Vôľa Božia kladie dnes večer do útrob tvojich semeno vzácnej hodnoty. Spočinú v tebe telesné pozostatky Andreja Hlinku. Ako roľník-rozsievač verí, že semeno dané pôde prinesie svetu požehnanie, tak veríme i my, že keď už musel skončiť telesný pobyt Andreja Hlinku medzi nami, bude jeho telo v slovenskej pôde tým semenom, z ktorého ako náhrada za túto stratu vyklíči nový mohutný prínos, silný, veľký, neporušiteľný, večný.
Preto i keď lúčime sa s telom, ktoré je mŕtve, nelúčime sa s duchom slovenskej vernosti, ktorý je a trvalo zostane živým i nehynúcim.“ (Slovák, 23. aug. 1938)
Ďalší pozoruhodný prejav predniesol Dr. Jozef Tiso. Hovoril:
„Nikdy nebol Hlinka taký veľký v živote, akým veľkým ho ukázala jeho smrť. Veľký bol Andrej Hlinka v živote, lebo veľkej idei zasvätil svoj život a veľkým sa ukázal pri smrti, lebo smrť jeho, konštatujúc jeho vernú službu veľkej idei až do konca, zaraďuje ho do galérie duchovných bohatierov národa slovenského. Idea samobytného národa slovenského bola prameňom jeho obetavej lásky k národu, ktorá viedla a do výšky vynášala život Andreja Hlinku. Táto láska nebola umele vystrojená, nebola filozofiou, sociológiou ani štátovedou nabubrená. Vyvierala z primitívnych prameňov rodoľubstva, ktorému základ dávala mať slovenská a tisícročná tradícia slovenská, ničím iným nediferencovaná, iba prameňom kresťanskej lásky k Bohu a blížnemu…
Hlinka zomrel – z vyhasnutého svetla jeho pozemského povstáva nové svetlo idey samostatného slovenského národa slovenského a to svetlo je svetlom večnosti nepominuteľné, lebo odlúčené je už od všetkého zemského, ľudského a krehkého a svietiť bude žiarou slnka zeme zasľúbenej…
Hlinka zomrel – vedľa veľkých ideí národa a štátu zostáva tu jeho politická strana ako plnoprávny dedič nielen ideológie autonómie Slovenskej krajiny, ale i všetkých prostriedkov boja za ňu. A strana táto v povedomí svojho dejinného poslania pred telesnými pozostatkami svojho vodcu a vo viere, že duch jeho hľadí na ňu a počúva jej slová, sa osvedčuje, že idei samobytného suverénneho národa slovenského zostane vernou v boji za práva, za nábožensko-mravné, kultúrne, hospodárske a politické hodnoty národa slovenského, že s neohrozenosťou, s dôslednosťou a s obetavosťou bude pokračovať až do konečného víťazstva…
Andrej Hlinka, odpočívaj v pokoji, lebo nad dedičstvom Tvojím bdie verná strana, ktorá nedá zahynúť národu slovenskému, ktorý si Ty tak verne miloval. Boh z vysokých nebies nech Ti je večnou odmenou, nám ale nech žehná a pomáha, aby bola šťastlivá Slovenská krajina v Česko-Slovenskej republike.“ (Slovák, 23. aug. 1938)
Jozef Cíger-Hronský, správca Matice slovenskej, povedal nad rakvou krátku ale hutnú a dojímavú eulógiu:
„I Matica slovenská má žiaľ. Nielen preto, že sa lúči so svojím dlhoročným členom výboru, ale aj preto, že odchádza mocný stĺp slovenského národa.
Miloval slovenský národ v porobe, neprestával preň žiť ani v slobode. Bojoval svätý veľký boj, lebo nosil v srdci veľké šľachetné predsavzatie i mocnú slovenskú vieru.
Lúčime sa dnes s unaveným jeho telom, ale nie s duchom jeho polstoročnej hrdinskej borby.
Pre všetkých synov slovenského národa zanechával odkaz a preto celý národ skláňa hlavu pri tejto rozlúčke v smútku a s priznaním, že jeho odkaz pochopil.
Žil hrdinský život pre slovenský národ, a preto žiť bude v národe!“
Po prejavoch pohrebný sprievod s truhlou pomaly smeroval ulicami mesta ku Kalvárskej ceste a ňou k cintorínu. Bol už večer, keď truhlonosiči vstupovali do cintorína. Pochovali ho, ako si to žiadal, v jeho drahom Ružomberku, do krypty otcov jezuitov.
Žialilo celé Slovensko. Bol to úprimný a precítený žiaľ. Čo Milan Hodža, Jozef Tiso a Jozef Cíger Hronský vyjadrili v dojemnej próze nad jeho rakvou, básnik Rudolf Dilong v mene ostatných smútiacich Slovákov vyspieval vo veršoch:
Zem svoju miloval si až k smrti hroznej,
tá zem nad tebou zatíchla…
Ach, ešte žiaľu takého nevyšlo z nej,
akým dnes zavzdychla. (Slovák, 21. aug. 1938)
František Vnuk (18. aug. 2018)