V jednej kázni kňaz sa zamýšľal nad významom slov, byť pod zákonom. Byť oslobodený spod zákona. Napríklad, nie sme nútený žiť podľa tela. Upozornil, že desatoro prikázaní prišlo až po čase.
Nie hneď po vyhnaní človeka z raja. Ľudia, hovoril, mali zákon v sebe, vedeli o ňom vnútorne. Ale ľudia stratili toto vnútorné vedenie o zákone v sebe. Uvažoval som, ak ho aj prekročili, tak museli toto vedomie potlačiť. Potlačiť kladné vnuknutia. V kázni som našiel mnoho podnetov pre premýšľanie. Vnútornú reč. Ale aj pre vzťahy. Máme žiť podľa ducha. Uvažoval som , desatoro Božích prikázaní prišlo po tom čo sa ľudia klaňali zlatému teľaťu. Ako vieme Mojžiša, ktorý prevzal Desatoro Božích prikázaní, toto čo videl, veľmi nahnevalo. Modla bola zo zlata, zlatým obrazom teľaťa. Teľa je zviera, ktoré je determinované pudmi. Nemá slobodnú vôľu. Riadi ho inštinkt a nie zodpovednosť. Ľudia sú bytosti, ktoré môžu byť zodpovedné a slobodné. Zvieratá sú determinované pudmi a preto nemajú slobodnú vôľu. Tí ktorí sa klaňali teľaťu žili podľa inštinktov, determinovaný pudmi. Neslobodne. Teľa nemôže hrešiť, lebo nie je slobodné. Život podľa modly je pokus hrešiť a byť bezhriešny, veď rozhoduje pud. Takto sa cez vzťah k modle chceli dostať spod zákona.
Tento spôsob chceli aby bol považovaný za prirodzený. Aj teraz prebieha zápas o to čo je prirodzené. Ale prirodzené je byť slobodný a zodpovedný za slobodu. Kňaz mimo iné pripomenul Starý zákon. Ten mal enormne mnoho predpisov. Robili život formálnym. Podstata mohla unikať. Znova pre množstvo predpisov, nezbadali samotnú povahu života. Spomeňme si otázku, ktorú položil Kristus Pán, či sa smie v sobotu uzdraviť? Aj zákaz akejkoľvek činnosti v sobotu bol takým predpisom pod ktorým bol človek. Ako pod bremenom. Ak vám padne vôl v sobotu do studne, či ho nevytiahnete aj v sobotu?
Teda angažovanosť pre dobro oslobodzuje spod zákona, pretože ho napĺňa v jeho inej príslušnosti, príslušnosti k vyššiemu celku. Láske k blížnemu, aj v jeho potrebách byť zdravý, ale ešte predtým k Bohu. Uzdraviť aj v sobotu je naplniť zákon láskou. Pán prišiel nie zrušiť zákon, ale naplniť ho láskou, hovoril kňaz. Potom už človek nie je pod zákonom ako pod bremenom. To je oslobodenie človeka spod zákona prežívaného ako bremeno. Pripomínal kňaz.
Uvažoval som, ale zlo sa chce javiť cez nejakú logiku, ako konštatuje filozof Tischner. V románe Dostojevského, Zločin a trest, Raskoľnikov uvažuje, zabijem tu skúpu ženu. Pre slušný život potrebujem peniaze. Potom, až budem mať jej peniaze, už nikdy nič zle neurobím. Logika zla. Ale po zlom čine už človek nie je tým istým ako pred činom. Prichádza vina. Bremeno zákona. To je rozmýšľanie revolucionárov, radikálnych revolúcii. Nevyhnutné zlo, ako uvažujú, bude ospravedlnené lepšou spoločnosťou. Ale aj tu zlý čin, urobí človeka iným, ako pred činom. Potom stále horší a horší ľudia bojujú za lepšiu spoločnosť. Sú ako včely, ktoré majú na chrbte cudzopasníka, ktorý sa volá klieštik. Drobný hmyz, saje zo včely život. Včely opúšťajú úľ, akoby on bol príčinou klieštika na ich chrbte. Zmenia úľ, ale klieštik ide s nimi.
Revolucionár opúšťa usporiadaný život, akoby on bol príčinou toho „klieštika“, ktorého má na chrbte. Ba ničí aj domovy iných ľudí, neraz aj ich životy, akoby oni boli príčinou toho“klieštika“. Ak má človek dobré svedomie, nepotrebuje nútiť ľudí, aby s nim súhlasili. Ale ak ho nemá, núti ostatný svet aby mu odobril to čo robí. To bude asi zákonitosť, ktorou sa zlé svedomie prejavuje. „Klieštik“ na chrbte to je nejaké zlo, s ktorým človek súhlasil. Možno si povedal, že iba dočasne.
Psychológia náboženstva rozlišuje tri typy praktizovania kresťanstva ako náboženstva. V prvom postoji k náboženstvu človek uznáva náboženstvo, ale prenecháva ho na nedeľu. Cez týždeň chce človek robiť všetko sám. Druhý postoj je, že sám nič, čaká sa na pomoc Božiu a tretí je spolupracujúci s Bohom. Ten tretí postoj je zrejem najlepší. Prvý môže viesť k tomu, že cez týždeň sa môže dostať človek ku „ klieštiku“ na chrbte. Je nádej, že vinu v nedeľu oľutuje. Druhý zase sa podobá tomu človeku v podobenstve, ktorý zakopal talent. Nepoužil ho. Ale títo ľudia predsa uznávajú, je tu kresťanské náboženstvo. Hľadajú spôsob ako ho žiť. Ale moderný svet, nechce kresťanstvo s jeho ponukou, odpustenia viny. Potom je už človek slobodný od nej. Najmä západný svet Európy popiera vinu. Svoju identitu už neurčujú aj vzťahom k Bohu. Ale stále viacej iba cez vonkajší svet. Cez to „mať“ a užiť a nie aj cez to „byť“. Pestujú iba svetskosť.
Stále menej a menej sú aj vnútornými ľuďmi. Významný bádateľ v oblasti náboženstva, religiozity, Eliade píše, že profánnosť, iba svetskosť, sa stáva veľmi príťažlivá. Títo ľudia odmietajú všetko nadprirodzené. Odmietajú posvätné. Tvrdia, že človek toto k životu nepotrebuje. Tvrdia, že ak takáto ľudská bytosť stratí zmysel života, musí si ho nájsť sama, iba v tej svetskej časti života. Odborník na motiváciu po zmysle života, rakúsky psychoterapeut V. E. Frankl píše, že človek zmysel života nemôže vynájsť. On ho musí odkryť, tým, že v danej životnej situácii objaví hodnotu. Zmysel života si nemôže dať, ale nájsť.
Nedeľa je miestom aby sme si toto pripomenuli, že život sme dostali a dostávame.
Jeden učiteľ učil žiaka, ktorý stále dostával zlé známky, pätorky z dejepisu. Povedal mu, nemám z toho radosť. Vieš čo požičiam ti jednotku, zapíšem a ty mi ju vrátiš, na budúcej hodine odpoveďou na jednotku. Môžeš? Žiak sa zarazil, nie nemôžem. Dobre hovorí učiteľ, tak Ti požičiam dvojku, budeš ju vedieť vrátiť? Nie. Tak požičiam Ti trojku, vrátiš mi ju. Žiak zaváha a hovorí, áno. A tak celá trieda čaká a žiak odpoveď vrátil. Odkryla sa hodnota tejto situácie. Zodpovednosť, dodržanie slova sa stalo hodnotou, aj trojka sa stala istou hodnotou. Žiak opustil predstavu, že zmysel si môže dať sám, iba ako jednotkár. Odkryl hodnotu v konkrétnej životnej situácii a zmysel života samu v danej situácii objavil. So zmyslom jeho žiackeho života sa stal zodpovedný. Istou úrovňou rozlišovania medzi dobrým a zlým. A tak je toto vo všetkých sférach života. Žilo sa mu na tejto hodine lepšie, pretože sa začal angažovať k dobru a prestal cítiť „ zákon“ školy ako bremeno. Aj Pán Boh nám takto dáva príležitosť. Znova a znova.
Zmysel života to je aj vo vzťahu morálneho života k prirodzenému zákonu v nás a k zákonu ako ho vyjadrili ľudia, predpisom. Preto spoločnosť má usilovať o také zákony, ktoré vyjadrujú čo najlepšie vzťah pozitívneho zákona, paragrafového znenia s morálnym zákonom a prirodzeným zákonom. Ak spoločnosť trpí „diery“ v zákonoch, oslabuje vieru človeka v dobro, jeho dostupnosť osobnou angažovanosťou.
Bez toho je to iba pud sebazáchovy, boja každého s každým, ktorému sa môže hovoriť „ konkurencia“. Ľudia cítia „ klieštika“ na chrbte. Opúšťajú dobro, hľadajú tretiu cestu medzi dobrom a zlom. Spoločnosť začína byť podozrievavá. Každý je podozrivý, pretože nie je hranica medzi dobrým a zlým.
Aj slovenská spoločnosť mi pripadá podozrievavá. Nie je naladená na kladné hodnoty, na dôveru v dobrú vôľu ľudí. To je doprevádzané aj tým, že človek nevie rozlíšiť medzi voľnou sobotou a nedeľou ako sviatočným dňom.
Nedeľa je aj dňom dobrej vôle. Jej obnove. Za ateizmu marxistického typu, ľudia volili tretiu cestu, medzi priznaním sa, som veriaci, alebo som ateista. Povedali komisárom, ktorí zisťovali či sú veriaci. Som vyrovnaný s náboženstvom. Komisár si myslel, že sú neveriaci a oni v sebe, že to mysleli tak, že sú veriaci. To už bol svet bez nedele. Dopustíme toto zase?
Stanislav Hvozdík