Zdá sa mi, že stále viacej ľudí vedie nepríjemný vnútorný rozhovor. Pýtajú sa sami seba, myslia si v sebe, prečo je ten svet daný ako nepríjemná, otrocká nevyhnutnosť?
Najmä cez týždeň takto trpia. Pribúda zlej spoločenskej klímy. Podozrievania. Spoločnosť mi pripadá ako množstvo ľudí, ktorí si navzájom prehadzujú nejaký horúci zemiak. Nevedia sa dočkať voľných dní soboty a nedele, kedy moc „horúceho zemiaka“ nad nimi na chvíľu ustane. Pribúda ľudí, ktorí medzi sobotou a nedeľou temer nevidia iný rozdiel ako ten, že im nikto nehodí z ničoho nič horúci zemiak. Horúcim zemiakom je niečo čo malo byť urobené a nebolo, alebo urobené zle, nerešpektovala sa nejaká hodnota, či zákonitosť v niektorej sfére života. Kultúrneho, pracovného, ekonomického, sociálneho, právneho, alebo telesného, psychologického, duchovného. Na začiatku je nejaká chybná idea. Napríklad sexuálna revolúcia. Myslím, že nepíšem nič nové pod slnkom.
Každé porušenie desatora Božích prikázaní má za následok nejaký „horúci zemiak“ .
Lenže toto už bolo dávno a so stratou zmyslu pre nedeľu sa nám zdá, že nás moderných ľudí sa už netýka. My máme vedu a oni ju nemali. Veda to a to vyrieši. Motivácia s akou sa ľudia obracajú na vedu, je plná očakávaní, že ona toto koriguje. Náboženstvo už netreba. Veda nenahradí motiváciu k dobrej vôli. A tá má nezastupiteľné zázemie v kresťanstve. Aj v túžbe ľudí po večnosti. Uvedené poznačuje národné a kultúrne seba poznanie, seba uvedomenie. Pri dobrom duchovnom sebauvedomení ľudí kultúra a kresťanstvo sa nevylučujú. Večnosť a časnosť.
Pri zlom duchovnom sebauvedomení sa objavuje programová snaha, vyvíjať kultúru, ktorá s kresťanstvom nemá nič spoločné. Dôsledkom je narastanie významu telesnosti a egocentrizmu, ako najdôležitejšej dimenzie človeka. Pri duchovnom sebauvedomení, ktoré ešte vyhľadáva nedeľu, človek pozná jej zmysel, je iný postoj k dodržiavaniu desatora a zmyslu pre povinnosť. Spoločnosť „horúceho zemiaka“ nepozná dobrú vôľu. A to už cítia všetci.
Večnosť chýba v časných veciach a tie strácajú na význame.
Ako dosiahnuť aby na Slovensku sa objavila idea dobrej vôle?
Nazdávam sa, že toto sa dá dosiahnuť obnovou osobného významu nedele. Aj ako svetonázoru. Svetonázor to je aj otázka, kto som ja v tom svete, na tej životnej ceste. Kladenie tejto otázky má povzbudiť mentálnu prácu na názore okolo veci a javov, pričom ostáva prosociálnosť. Názor znamená spôsobilosť klásť dôležité otázky. Tak vo vonkajšom svete, ale aj o tom mojom, duševnom, o našom svete vzťahov. Aj tu má význam rozlišovať medzi bádavým rozumom a činorodým rozumom. Bádavý rozum sa pýta po trvalých pravdách, aj tých Bohom zjavených, ktoré podporujú dobrú vôľu. Kresťanstvo s významom nedele dáva k tomu príležitosť. Činorodým rozumom sa zaujíma o poznanie ktoré môže prispieť k materiálnemu a tým aj určitému psychologickému komfortu ľudí.
Svetonázor vystriedali sociotechniky.
A pokušenie prispôsobiť si iného človeka, aby vyhovoval úmyslom, záujmom, cieľom bez diskusie s nim. Bez étosu sú oni zdrojom“ horúcich zemiakov“. Sociotechniky sú prejavom činorodého rozumu, aby pomohli organizovať spoločnosť. Ale oni pritom vytlačili rozum bádaví a s ním aj trvalé pravdy. Pôsobenie sociotechník je spojené s ilúziou, že sú svetonázorové neutrálne. A že svetonázorová neutrálnosť je ten správny životný postoj. Že sociotechniky sú súčasťou vedecky definovaného problému. A že veda je morálne neutrálna. Vedecký poznatok je morálne neutrálny. Jednoducho objektívny. Ako sa použije poznatok je aj vecou svedomia. Toto zase kladie otázku s akou motiváciou sa človek obracia na vedu. Ilúzia svetonázorovej neutrálnosti sa zamieňa za dobrú vôľu. A tak vzťah dobrej vôle a svetonázoru sa nerozvíja.
Mentálna gramotnosť rozumieť životným problémom klesá. To znamená aj vnútorná reč ľudí, ktorá súvisí s myslením je menej kvalitná. Stráca sa v nej význam cnosti. Svetonázor je o tom ako sa premýšľa aj o cnosti. Toto súvisí aj s identitou.
Preferovanie sociotechník, oddelilo sociálny svet a osobnosť. Osobnosť má étos a je kritická k sociotechnikám. Kresťanstvo predpokladá osobu a potom uskutočnenie osobnosti.
Preto sa presadil názor, ktorý sa podsúva človeku, otupelému ilúziou svetonázorovej neutrálnosti. Ten názor tvrdí, že ľudský subjekt, človek vo svojej činnosti žije iba vonkajší sociálny svet. Ľudia praktizujú iba ten vonkajší svet. Uskutočňuje sa názor Léviho Straussa, zakladajúcej osobnosti nového typu ateizmu, ktorý vychádza z presvedčenia, že sociálne prostredie má človeka skôr ako človek sociálne prostredie. Že žijeme iba toto sociálne prostredie. Že ono človeku prepožičiava identitu. Toto prostredie je absolútno pre človeka. Teda rozhodujúca je sociálna štruktúra. Potom aj sexuálna identita je ňou určená. Niet muža a ženy a stvorenia človeka. A v tom je problém, že diskusia na túto tému sa interpretuje ako zaostávanie za pokrokom. Ba ako trestný čin. A to je už nedemokratické. Tento proces je spojený, prevažne, s liberálnym ľavičiarstvom.
Kresťan si môže položiť otázku, som iba determinovaný vonkajšími vplyvmi, alebo mám aj slobodnú vôľu.? Je vôbec slobodná vôľa? Ako k tomu došlo?
Prispela k tomu únava z totality, ktorá nanucovala jeden svetonázor v strednej a východnej Európe a zase únava z toho, že význam svetonázoru na Západe bol nahradený antikomunizmom, ako všeobecne akceptovaným postojom. Ideologická vojna podporovala záujem o sociotechniky. A to nie len voči nepriateľovi, ale aj na ovládnutie vlastného obyvateľstva. Aj významu nedeľa, v kresťanskom duchu.
Svetonázorove neutrálna spoločnosť nepotrebuje nedeľu ako kresťanský sviatok. Nedeľa je potrebná ako deň sviatočný.
Dnešný človek sa obracia neraz na vedu s nesprávnou motiváciou. Táto je charakterizovaná jeho bezhraničnou dôverou v možnosti ľudského poznania riešiť aj problémy jeho vnútorného sveta, jeho osobného šťastia. Očakáva, že tieto nároky sú vecou vonkajších podmienok. Zahmlieva sa mu pohľad na vlastný duševný život. Za jeho zodpovednosť a slobodu. Verí vo svet, ktorý môže raz mať podobu takej determinácie života, že v ňom už nebudú biedy. Také vysťahovanie sa zo seba. Dôvera, že raz budú systémy, ktoré toto zabezpečia. To je aj seba abdikácia na osobné dobro. Iba na „dobro“ systémov. Chce celkom priľnúť k tej či onej teórii o ňom samom o svete, aby žila v ňom a za neho. V tom zmysle sa vzdáva svojej individuálnej slobody vyjadriť sa k hodnote danej teórie a k tomu ako ju sám vníma a prežíva.
Nakoniec v mene teórie, ktorú si neosvojil, ale ktorej podľahol si nárokuje zmocniť sa svedomia (nádeje) iných ľudí.
Možno, že takto bolo nejako s nanucovaním nám rodovej ideológie a multikulturalizmu. Sexuálnej revolúcie. Pokiaľ sú konzervatívci pri riadení spoločnosti, ľavičiarov nikto neohrozuje. Ak oni začnú spoločnosť riadiť, začína diktatúra jedného názoru. Svetonázor sa už nespája s prosociálnosťou. Je tu povinnosť veriť, že sme absolútne determinovaný sociálnymi štruktúrami. Klame sa, že aj nedeľa je iba takou štruktúrou. Potom je nahraditeľná inými sociálnymi štruktúrami. Svet sa stáva otrockou nutnosťou. Kresťanstvo ponúka v osobe Krista Pána, cestu, pravdu a život. Opačný smer. Je na človeku samom, slobode a zodpovednosti, kam pôjde. Zmúdrieme?
Stanislav Hvozdík