Zápas o nedeľu prebieha v duši každého človeka. Prehráva sa, ak voľný deň sobota a nedeľa splývajú v jedno. Praktizovanie nedele je znakom zápasu o nedeľu.
Stále viacej počuť, že v západoeurópskych krajinách a v spojených štátoch amerických ľudia, katolíci, pristupujú k prijímaniu bez spovede. Považujú túto prax za prirodzenú. Ísť na svätú spoveď zrejme za neprirodzené. Vnútorná reč takého človeka môže vyzerať tak, nemôžem ináč, to je prirodzené. Slovo prirodzené sa spája s prírodou ako s niečím nutným. Tak ako potrebujem jesť, piť, pracovať, odpočívať, mať vzťahy s ľuďmi, tak je prirodzené, že môžem ísť k prijímaniu. Prijímanie je už bez prívlastku „sväté,“ teda aj nadprirodzené. Je iba vo vzťahu k prirodzenému.
Vnútorná reč takého človeka môže pokračovať slovami, moja prirodzenosť predsa nemôže vylučovať stav „blaženosti“. Napĺňa takto chápaná prirodzenosť blaho v duši?
Dôležité otázky o vzťahu ľudskej prirodzenosti a blaha v duši položil sv. Tomáš Aquinský. Aj z hľadiska slobodnej vôle. Vo svojej vnútornej reči sa napríklad pýta, je trúfalosť zlá? Nie je, dopovedá, aj Abrahám bol trúfalý. V Sodome Gomore prosil až do desať spravodlivých. Ale mal bázeň k Bohu. Trúfalosť s bázňou k Bohu nie je zlá. Zlá je iba tá bez bázne k Bohu. Slobodne sa môžeme rozhodnúť. Či sa pôjde do kostola s bázňou, alebo bez bázne. Bázeň predpokladá vnímanie tajomstva, posvätného, večnosti, samotného Stvoriteľa. Tajomstvo sv. Trojice. Eucharistie. Nadprirodzeného. Toho čo nás presahuje.
Bázeň je tiež uvedomenie si transcedentna. Toto tiež udržuje a rozvíja civilizáciu. Svätá Faustína píše, že zasvätené životy duchovných povolaní udržujú svet, že ešte trvá. Nedeľa je príležitosť uznať posvätné, svätosť. Zámena transcedentna za neustálu potrebu rozličných zmien, improvizáciu v spôsobe života, bude znakom tých ľudí, ktorým nedeľa splýva so sobotou ako voľným dňom.
Mnohým sa zdá, že súčasnú civilizáciu, zdanlivo udržujú iba civilizačné systémy, aby riešili technické problémy života. K nim nie je potrebná bázeň, uvažujú, ale vedomie vlastnej kompetencie. Kompetencia nie je cieľom, iba prostriedkom. Ak je cieľom, uniká skutočnosť.
Ale problémy nie sú iba technické. U ľudí súvisia s túžbu vrátiť sa k niečomu prirodzenému, oproti umelosti civilizačných systémov. Tie iba fungujú a človek chce existovať, v prejavoch svojho bytia. Netúži iba po dobrách systémov. Nestačí mu argument, ale dnes sa majú ľudia lepšie vďaka technológiám, ako pred desaťročiami. On túži po osobnom dobre. Túži po intimite. Túži zveriť sa inému človeku s dôverou v jeho osobné dobro. Civilizačné systémy zužujú potrebný repertoár správania človeka. Ten neobsahuje osobné dobro. Iba kompetenciu k obsluhe civilizačného systému. A ten maximalizuje požiadavky na ľudí. Vnútorná reč ľudí môže vyzerať tak, to tempo je neprirodzené v práci.
Stále väčšie a väčšie nároky, aby bol väčší zisk. Už aby bola sobota a dostal som sa k niečomu prirodzenému. Normálnemu. Príjemnému. Ak v práci „musím“, vo voľnom čase je dobre všetko čo „nemusím“. Ísť v nedeľu do kostola? Zase niečo čo musím? A nejde sa. V lepšom prípade sa niekedy ide, niekedy nie. Takže platí, že iba toľko prirodzenosti, normálnosti, koľko bolo cez týždeň neprirodzených vecí v práci. Každá príjemnosť vo voľnom čase sa javí ako zmysluplná, ale je naozaj zmysluplná? Je naozaj z Božích možnosti? A práve súčasťou toho redukovania je aj redukovanie sv. prijímania. Ale je aj iná vnútorná reč, ktorá tento stav udržuje. Poznal som jedného človeka a ten hovoril, počítače majú byť čo najkomplikovanejšie, aby vyradili neschopných ľudí. Ak budú iba schopný, v zmysle rozumu, na svete bude stále lepšie a lepšie.
Dotyčný hovorieval, emócie nie sú dôležité. Iba rozum. Bola to pýcha na rozum. Ale v jeho osobných vzťahoch bolo veľa nešťastných ľudí. Taký obraz prirodzenosti vylučoval osobné dobro. Je iba „dobro“ civilizačných systémov. A tie neberú ohľad na osobného človeka. Na jeho potrebu po zmysle života. Človek sa stáva súčasťou „systému“, ako obrazu stroja. Systém upravuje človeka iba pre svoje požiadavky. To nie je prirodzené. Človek začína túžiť za prirodzeným. Musí sa emancipovať od systémov, ich noriem k hodnotám. Potom ľahšie rozlíši čo je prostriedok a čo cieľ. Jeho vnútorná reč nebude iba o technológiách, ale aj o zmysle života a o blahu v duši.
Stáva sa, že prirodzené je chápané iba ako opak tlaku systémov. To môže byť fakt, ale nie celá pravda. A práve vnútorná reč sv. Tomáša Aquinského, môže byť poučná pre dnešných ľudí. Sv. Tomáš Aquinský v Teologickej sume, v otázke piatej, pojednáva o dosiahnuteľnosti blaha človekom, blaženosti. Kladie si otázky, či ľudia môžu tento stav dosiahnuť. Či môže byť jeden viacej a druhý menej blažený. Či je možné byť blažený v tomto živote. Či možno stratiť nadobudnutú blaženosť. Či možno dosiahnuť blaženosť cez ľudskú prirodzenosť. Či blaho v duši sa dosahuje činnosťou nejakej vyššej bytosti. Či sú potrebné nejaké ľudské činy na dosiahnutie blaha v duši.
Nakoniec či každý človek túži po blahu v duši. Vymedzuje podmienky možnosti tohto blaha. Napríklad blaho je dostupné prirodzenosti človeka v rozličnej miere. Podľa účasti ľudí na osobnom dobre. Platí pre ľudí, iba toľko radosti, koľko je z Božích možnosti? Možno chápať blaho v duši ako totožné so zmyslom života? Nazdávam sa, že súvis tu je. Ale nie totožnosť. Všimol som si, že pri slove blaženosť sa niekedy táto chápe ako synonymum zmyslu života.
Nemyslím si, že ide o synonymum. Ale o sprievodný stav. Zmysel života je súčasťou prirodzeného ľudského motívu. Motívu mať zmysel života. Teóriu o tom napísal V. E. Frankl, nazval ju logoteória. Logoterapia ako pomoc k zmyslu života. Blaho v duši súvisí s túžbou človeka po večnosti. Chce mať viacej spirituálneho života. Súvisí so spirituálnym motívom, mať viacej života. Súvisí s túžbou po večnosti, večnom živote. V tom zmysle je aj blaho v duši odstupňované. Na tento spirituálny motív mať viacej života, neodpovedá terapeut, ale sám Kristus Pán slovami, prišiel som aby ste mali viacej života.
Toto je z nadprirodzených zdrojov, ktoré povyšujú prirodzené. Tu je povolaný nie psychoterapeut, ale kňaz. Nie zriedka je vnútorná reč ľudí taká, že nie kňaz, ale psychológ je ten pravý v moderných časoch. Ale to iba preto, že nerozlišujú tieto dva motívy. Jeden je prirodzený po zmysle života a druhý odpovedá na potrebu duše po nadprirodzenom, ako túžba po večnom živote. Viem, že aj logoterapia pripomína suprazmysel života. Ale V. E. Frankl píše, že logoterapia nenahrádza náboženstvo.
Človek okrem zmyslu života hľadá aj odpoveď na svoju túžbu po večnom živote. Poznáme slová z Evanjelia, hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné sa vám pridá. S tým nazdávam sa súvisia slová, pýtate a nedostávate, pretože zle pýtate. Daj Pane aby to čo pýtam bolo súčasťou tvojho plánu so záchranou mojej duše pre večnosť. Lebo ak dvaja robia to isté, nerobia to isté. Lebo je napísané, dve mleli obilie na chlieb na ručnom mlynku, jedna bola vzatá, druhá ponechaná. Obidve mohli prosiť, daj nám pane obilia do mlynka na obilie. Ale len jedna povedala, aby toto bolo súčasťou podmienok pre moju dobrú večnosť.
Druhá iba, aby som sa mala dobre na zemi. Nedeľa bez bázne v duši to je oddelenie prirodzeného od nadprirodzeného. Iba nedeľa s bázňou v duši dáva zmysel a blaho v duši.
Stanislav Hvozdík