História sa opakuje. V roku 1946 komunisti rozpútali akciu zdiskreditovať katolícku hierarchiu inscenáciou aféry okolo katolíckeho kňaza Ľudovíta Veselého (1910-1944), ktorého v decembri 1944 zaistili Nemci a ktorý potom skončil v masovom hrobe v Kováčovej.
Časopis Partizán, úradný orgán Zväzu slovenských partizánov uverejnil dlhší článok s nadpisom: Kto je zodpovedný za smrť rím. kat. farára Ludvika Veselého? (Partizán č. 24/1946). V článku plnom poloprávd a skreslených udalostí sa obviňuje predovšetkým banskobystrický biskup Dr. Andrej Škrábik, ktorý vraj “ani prstom nepohol za kňaza svojej diecézy.” A nasledovali výčitky na adresu „reakčných a s fašizmom spriaznených“ vedúcich predstaviteľov slovenských katolíkov.
V duchu takýchto falošných obvinení sa Ľudovít Veselý stal obľúbeným dôkazom negatívneho postoja Katolíckej cirkvi voči socialistickému zriadeniu počas celého obdobia komunistickej totality. Vlasteneckí kňazi Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva pomenovali po ňom Dom Ústrednej charity v Piešťanoch a takmer všetky proticirkevné publikácie, ktoré sa v rokoch 1950-1989 na Slovensku objavovali, poukazovali na Veselého, ako na obetu protištátneho a reakčného zmýšľania a konania Katolíckej cirkvi na Slovensku (napríklad, Sprisahanie proti republike, Bratislava 1950, s. 100-104. Autori: A. Svoboda, A. Tučková, V. Svobodová).
Ani známy český historik Vilém Prečan nevynechal príležitosť prispieť svojím vkladom do tejto nenávistnej kampane. Písal: „Po zatlačení povstania do hôr bol medzi zatknutými vlastencami a bojovníkmi aj zvolensko-slatinský správca fary Veselý, zatknutý po udaní vicerektora zvolenského seminára (V skutočnosti však vo Zvolene nijaký seminár nebol a nijaký vicerektor Veselého neudal – FV). Očakávalo sa, že biskup Škrábik, do ktorého diecézy Veselý patril, využije svoje priateľstvo s Höfflem a prihovorí sa za svojho podriadeného. Škrábik však za neho nepohol ani prstom napriek tomu, že ho o intervenciu žiadali Veselého farníci zo Zvolenskej Slatiny i veriaci z Banskej Bystrice. Nemci Veselého zastrelili. Až po dlhšom čase sa stala známou ešte tá skutočnosť, že Škrábik suspendoval tohto vlasteneckého kňaza pre ilegálnu činnosť.
Tak pokračovali katolícki biskupi a mnohí kňazi v zradnej a zločineckej spolupráci s fašistickými vrahmi i v týchto najťažších chvíľach slovenského národa, v záujme svojich sebeckých ambícií, pre záujmy Vatikánu, ktoré boli späté s Hitlerom a Tisom.“ (V. Prečan, Slovenský katolicizmus pred februárom 1948, Bratislava 1961, s. 22).
V týchto dňoch sa v stopách historikov, publicistov a propagandistov ateistického režimu vybral Martin Kováč, diakon Starokatolíckej cirkvi v ČR s poverením pre službu na Slovensku, ktorý bude o pár dní (9. sept. 2017) v evanjelickom kostole v Bratislave, Panenská 26, vysvätený za kňaza Starokatolíckej cirkvi. Martin Kováč sa hrdí doktorátom teológie na EBF UK v Bratislave a ETF UK v Prahe a členstvom Spoločnosti pre otvorené kresťanstvo 21. storočia. Z nepochopiteľných príčin sa rozhodol oživiť spomienku na Ľ. Veselého. Liberálny Denník N z 9. aug. 2017 uverejňuje jeho blog pod nadpisom Zabudnutý príbeh slovenského farára, ktorý sa v Povstaní vzoprel fašizmu, v ktorom vyhrabal zo zabudnutia prípad Ľudovíta Veselého. So zápalom prispôsobeným súčasnosti, ale hodným svojich predchodcov píše:
„Na dôležité historické udalosti sa dá nazerať rôzne. Ja osobne mám veľmi rád príbehy, ktoré dnes stoja skôr na periférii. Jedným z nich je aj príbeh rímskokatolíckeho kňaza Ľudovíta Veselého, ktorý je jedným z mála duchovných, ktorí sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania.
Žijeme veľmi zvláštnu dobu: kým po kontroverznom rímskokatolíckom kňazovi Štefanovi Mnoheľovi pomenovali v Poprade ulicu a cirkevnú školu, Ferdinandovi Ďurčanskému v Rajci postavili pomník, Jozefovi Tisovi odhaľujú tabule v Bánovciach a v kostoloch sa modlia za svätorečenie arizujúceho biskupa Jána Vojtaššáka, rímskokatolíckemu kňazovi, ktorý aktívne nasadil (a nakoniec aj položil) svoj život v Povstaní zakázali osadiť pamätnú tabuľuna farskej budove, kde pôsobil – vraj kvôli pošramotenému morálnemu profilu…
Ako starokatolícki kresťania veríme, že k Bohu a svätosti vedú najrôznejšie možné cesty. A postaviť sa extrémizmu, totalitárnym systémom a nenávisti medzi ľuďmi je možno jednou z nich.
Sme preto naopak hrdí na takýchto ľudí a ich odvážne príbehy, ktoré dnes často zostávajú na periférii pozornosti našej spoločnosti. Určite si zaslúžia pomníky a pamätné tabule viac, ako funkcionári vojnového Slovenského štátu a všakovakí arizátori. My preto nezabúdame!
Za inšpiráciu ďakujem doktorke Maríne Zavackej, vedeckej pracovníčke oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied“.
Plytká znalosť je nebezpečná vec
Jeden anglický filozof a spisovateľ (Alexandder Pope) vyslovil vetu, že plytká znalosť je nebezpečná vec („Little learning is a dangerous thing“). Nechcem diakona Kováča poučovať ani doúčať, ale pokladám za potrebné trošku prehĺbiť plytčinu jeho vedomostí v kauze kňaza Veselého. Prípad tohto kňaza je totiž oveľa zložitejší než eulógia, ku ktorej ho inšpirovala jeho informátorka z Historického ústavu SAV. Aby pravda nezostala skomolenou polopravdou, je žiaduce poukázať, ako to skutočne bolo. A v tomto prípade nechám prehovoriť toho najdôveryhodnejšieho svedka, biskupa Škrábika, ktorý 28. júna 1946 požiadal redakciu časopisu Partizán, aby v zmysle § 11, zák. č. 126/1933 Sb.z.n. uverejnil ako tlačovú opravu jeho verziu udalostí o živote a smrti L. Veselého.
Biskup Škrábik takto charakterizuje kňazskú kariéru a tragickú smrť svojho kňaza:
„Ľudovít Veselý bol kňazom biskupstva banskobystrického. V roku 1936 sa stal aktívnym vojenským duchovným s hodnosťou nadporučíka. Pre údajný pokus odletieť do cudziny, odsúdili ho koncom roka 1939 na päťmesačné väzenie, ale na intervenciu nebohého biskupa Mariána Blahu dostal od Dr. Tisu dňa 13. marca 1940 „individuálnu amnestiu.“
Dňa 1. mája 1940 sa stal dočasným správcom fary vo Zvolenskej Slatine. Štátne zastupiteľstvo v Banskej Bystrici v r. 1941 zaviedlo proti nemu stopovanie pre prečin šírenia poplašných správ, na moju intervenciu ho však zastavilo.
Pre sťažnosti, ktoré proti Veselému prišli, chcel som ho v roku 1941 preložiť na iné pôsobisko. Vtedy sa ho zastali niektorí veriaci, menovite miestne veliteľstvo Hlinkovej gardy vo Vígľaši (č. 51 zo 4. okt. 1941) a miestna organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. (č. 118 zo 6. okt. 941). Predsa som ho však preložil na inú faru. Keďže však novovymenovaný duchovný sa zriekol slatinskej fary, ponechal som Veselého aj naďalej v Slatine.
Roku 1942 Veselý ochorel na ťažkú reumu. Liečil sa v Štátnej nemocnici v Nitre, tam som ho aj navštívil. Po opustení nemocnice som mu v roku 1943 a znova v r. 1944 vykonal v Piešťanoch zdarma byt a stravu. Liečenie bolo také úspešné, že 1. júna 1944 zaujal svoje miesto v Zvolenskej Slatine úplne zdravý.
Ako sa však vrátil do Zvolenskej Slatiny, dostal som proti nemu také sťažnosti (sťažnosti sa týkali hlavne porušovania kňazského celibátu – FV), že som ho už 9. júna 1944 vyzval, aby sa ospravedlnil. Keď tak neurobil, nariadil som 17. júna 1944 disciplinárne vyšetrovanie. Prevedeniu vyšetrovania sa vyhol tým, že pred vyšetrovacou komisiou sa zriekol svojho miesta. Vtedy som mu nariadil, aby si vykonal duchovné cvičenia. Keď na opätovnú výzvy tie duchovné cvičenia nevykonal, 3. júla 1944 som ho suspendoval, ale potom ešte 30. júla som ho znova dôrazne napomenul, aby si exercície vykonal.
Potom čoskoro prišlo národné povstanie. Opätovne ma navštívil za povstania, aj v civile aj vo vojenskej uniforme, a predstavil sa ako spravodajský dôstojník. Pri jednej návšteve si sťažoval, že mu vojenské úrady nechcú poukázať vojenský plat ako dôstojníkovi. Na jeho žiadosť som sa 13. októbra 1944 listom obrátil na pplk. Dezidera Kissa, prednostu osobného oddelenia česko-slovenskej armády a prosil som ho, aby Ľudovítovi Veselému služobné vojenské požitky boli poukázané.
Dňa 26. októbra podvečer sa Veselý opäť dostavil ku mne. Trpko sa sťažoval, že pri Tisovci mu rozbili nemecké vojská jednotku asi 500 mužov, lebo že nedostal ani delostreleckú, ani inú potrebnú pomoc.
Žiadal ma, aby som mu dovolil ukryť sa na banskobystrickej fare. Odpovedal som mu, že by sa tam nemohol bezpečne ukryť, lebo na fare sú len dvaja kňazi, takže jeho prítomnosť by bola nápadná. Odkázal som ho do kňazského seminára, kde bolo vtedy mnoho duchovných osôb, lebo tam bývali aj jezuiti so svojimi chovancami a že medzi toľkými ho nezbadajú. Ponuku prijal s povďačnosťou a tam si odbavil aj uložené duchovné cvičenia. Hoci som ho aj osobne napomínal, aj som mu odkazoval, aby z budovy seminára nevykročil, predsa chodil po meste a 2. decembra 1944, keď sa vracal z kina, neznámi mužovia ho zaistili.
Nezodpovedá pravde, že by ho bol oznámil niekto z obyvateľov seminára, lebo ho zaistilo zvolenské gestapo až v šiestom týždni jeho pobytu v seminári a seminár ukrýval aj iných účastníkov povstania, aj osoby českej národnosti, medzi nimi napr. aj Ing Dr. Václava Vojtěcha. Z nich nikto nebol zaistený a zachránili sa všetci až do príchodu Červenej armády.
Až o niekoľko dní sa mi podarilo zistiť, že je vo vojenskom väzení vo Zvolene. Mal som vtedy z môjho biskupstva už dávnejšie zaistených troch kňazov, ktorí konali duchovnú službu počas povstania. Všetky kroky, ktoré som urobil na ich vyslobodenie, stroskotali, ako bezvýsledná bola aj moja intervencia na tunajšom gestape v prospech zaistencov židovského pôvodu – Dr. Gotthilfa, Dr. Karvaša, Ing. Kelemena a Ing. Gescheidta – ako aj moja intervencia vo veci povraždených v Kremničke.
Bolo mi treba hľadať inú cestu. Dňa 11. decembra 1944 som poslal po mojom sekretárovi (z obavy, aby sa list na pošte nestratil) list na apoštolskú nunciatúru, aby sa ona pokúsila diplomatickou cestou zachrániť Veselého. V ten istý deň som prosil v záujme Veselého sekretárku exkráľa Ferdinanda, Alžbetu Brezákovú. Exkráľa poznám skoro 40 rokov a vážim si ho odvtedy, ako som pri prvom stretnutí, teda ešte za uhorského štátu, videl, že sa modlí zo slovenskej modlitbovej knižky Jadro nábožných výlevov. Na moju prosbu mu Veselý za povstania vymohol držbu auta. Preto som mu po spomenutej sekretárke poslal prosbu, aby zachránil Veselého.
Úprimne mi je ľúto, že tento môj kňaz musel zahynúť vražednou rukou. Som si však plne vedomý, že jeho krv nezaťažuje moje svedomie a že som s ním vždy jednal otcovsky.
Tvrdenia tohto prípisu som ochotný svedkami a dokladmi dokázať pred každou vrchnosťou a bolo by mi vítané, keby sa to mohlo stať.
V Banskej Bystrici 28. júna 1946.
S úctou: + Dr. Andrej Škrábik, v.r., biskup banskobystrický.
Z listu biskupa Škrábika (ktorého originál sa nachádza v Slovenskom národnom archíve, fond: Úrad predsedníctva SNR, L65, kartón 80) vyplýva, že v blogu diakona Martina Kováča sa nachádza zopár nepresných údajov, ktoré treba opraviť: Gestapo nezatklo Veselého „5. decembra 1944“ (ale 2 .decembra) a ani to nebolo „v rímskokatolíckom seminári“ (ale keď sa vracal z kina).
Treba opraviť aj tvrdenie, že „do Povstania sa zapojilo asi len okolo tuctu katolíckych kňazov, a len o málo viac evanjelických“. Tých katolíckych kňazov tam bolo trošička menej ako tucet, ale tých evanjelických bolo podstatne viacej. Ako zaznamenal Samuel Š. Osuský v svojom diele Služba národu II (Lipt. Sv. Mikuláš 1947), „spomedzi 300 evanjelických duchovných sa aktívne odboja zúčastnilo asi 220.“
A patrilo by sa spomenúť aj to, že nielen Nemci zavraždili katolíckeho kňaza Ľ. Veselého, ale aj partizáni zavraždili katolíckeho kňaza Antona Šaláta v Hájnikoch, Jána Martinku a Jána Schedu v Liptove, Jána Nemca v Lieskovci, Jozef Pöss len zázrakom vyviazol z masového hrobu v Sklenom a mnoho ďalších katolíckych partizáni šikanovali, väznili a mučili.
Po tomto všetkom by sa diakon Martin Kováč nemal pohoršovať, ba ani čudovať, že biskup Rudolf Baláž nedovolil, aby na budove slatinskej fary bola „osadená pamätná tabuľa“ farárovi takých nepatrných zásluh o dobré meno Cirkvi a duchovné dobro veriaceho ľudu.
František Vnuk (30. aug. 2017)
Zabudnutý príbeh slovenského farára, ktorý sa v Povstaní vzoprel fašizmu
Na dôležité historické udalosti sa dá nazerať rôzne. Ja osobne mám veľmi rád príbehy, ktoré dnes stoja skôr na periférii. Jedným z nich je aj príbeh rímskokatolíckeho kňaza Ľudovíta Veselého, ktorý je jedným z mála duchovných, ktorí sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania. Žijeme veľmi zvláštnu dobu: kým po kontroverznom rímskokatolíckom kňazovi Štefanovi Mnoheľovi pomenovali v Poprade ulicu a cirkevnú školu, Ferdinandovi Ďurčanskému v Rajci postavili pomník, Jozefovi Tisovi odhaľujú tabule v Bánovciach a v kostoloch sa modlia za svätorečenie arizujúceho biskupa Jána Vojtaššáka, rímskokatolíckemu kňazovi, ktorý aktívne nasadil (a nakoniec aj položil) svoj život v Povstaní zakázali osadiť pamätnú tabuľu na farskej budove, kde pôsobil – vraj kvôli pošramotenému morálnemu profilu.
Ale poďme na to pekne poporiadku. 29. augusta 1944 o 20:00 generál Ján Golian vo vysielaní Slobodného slovenského vysielača vyslovil dohodnuté heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktorým zahájil jeden z najvýznamnejších míľnikov našich moderných dejín – Slovenské národné povstanie. Jeho cieľom bola obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami. Nepriamo však bolo aj útokom proti totalitárnej vláde na čele s Jozefom Tisom. Len málo ľudí však vie, že do Povstania bolo aktívne zapojených aj niekoľko katolíckych i evanjelických kňazov. Jedným z nich bol aj Ľudovít Veselý, ktorý v rokoch 1940-1944 pôsobil ako administrátor farnosti vo Zvolenskej Slatine. Keď vypuklo povstanie, vtedy 34-ročný Veselý ani chvíľku neváhal a ihneď vymenil svoje kňazské rúcho za vojenskú uniformu v boji proti fašizmu.
Gestapo ho zatklo 5. decembra 1944 v rímskokatolíckom seminári v Banskej Bystrici, kde sa po vojenskom potlačení Povstania ukrýval. Koncom decembra 1944 bol následne zastrelený. Na celom Slovensku sa do Povstania zapojilo asi len okolo tuctu katolíckych kňazov, a len o málo viac evanjelických. O to dôležitejšie je, aby sme si ich príbehy pripomínali – a to najmä dnes, keď sa aj medzi duchovnými opäť začínajú objavovať takí, ktorí aktívne podporujú fašizmus. Hoci Veselému viacerí cirkevní predstavitelia dnes nevedia prísť na meno kvôli jeho udájne „pokrivenému morálnemu profilu“ (nebohý banskobystrický biskup Mons. Baláž sa o ňom vyjadril, že „podliehal alkoholu, holdoval kartárskym spolkom a mal vážny problém so svojím vzťahom k ženám, teda celibát mu bol vzdialený.“) ako starokatolícki kresťania veríme, že k Bohu a svätosti vedú najrôznejšie možné cesty. A postaviť sa extrémizmu, totalitárnym systémom a nenávisti medzi ľuďmi je možno jednou z nich.
Sme preto naopak hrdí na takýchto ľudí a ich odvážne príbehy, ktoré dnes často zostávajú na periférii pozornosti našej spoločnosti. Určite si zaslúžia pomníky a pamätné tabule viac, ako funkcionári vojnového Slovenského štátu a všakovakí arizátori. My preto nezabúdame!
Za inšpiráciu ďakujem doktorke Maríne Zavackej, vedeckej pracovníčke oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.