Pri príležitosti 100-tého výročia vzniku ČSR pripravila Nadácia Slovakia Christiana 3-dielnu historickú esej, ktorá analyzuje túto udalosť z pohľadu katolíckej Cirkvi.
Autor Branislav Michalka v nej opisuje politický režim, ktorý v tomto štáte vládol, hodnotí konanie vtedajších politickych aktérov a zároveň uvádza širšie súvislosti v kontexte protikresťanskej Revolúcie prítomnej vo svete počas posledných šiestich storočí. Uverejňujeme jej druhú časť.
Pokračovanie prvej časti.
Prizrime sa udalostiam tak ako postupovali chronologicky, od roku 1918 s prihliadnutím na štátne snahy zamerané proti katolíckej Cirkvi.
Už v počiatkoch tzv. československého odboja počas I. svetovej vojny sa dalo ľahko vypozorovať akým smerom sa bude uberať samostatný český (o Slovensku ešte vtedy rozhodnuté nebolo) štát. V auguste 1917 sa Masaryk ponáhľal do Ruska za legionármi, aby im, ako píše B. Ráček v Československých dějinách, „promluvil do duše“. Výsledkom tohto „dušespytu“ bolo, že pluky legionárov, ktoré dovtedy niesli mená: pluk sv. Václava a pluk sv. Cyrila a Metoda boli premenované, na Masarykov nátlak, podľa Jána Husa a Jiřího z Poděbrad.
Následne išlo všetko hladko, pretože ďalšie pluky už niesli správne mená podľa Jána Žižku a Prokopa Velikého. Je vskutku záhadou akým spôsobom by mohol veriaci katolík „nevidieť“ protikatolíckosť týchto aktov a zotrvať v danom vojsku. Však sa aj pán prezident neskôr sťažoval, že bolo viac tých čo sa do vojska nehlásili. Podľa historika J. Pekařa bolo zajatých v Rusku celkovo 210 000 budúcich občanov ČSR, ale do légií sa prihlásilo cca 30 000. Už to svedčí o mnohom.
Prvé správy o prevrate, prichádzajúce z Prahy neveštili nič dobrého: strhnutie Mariánskeho stĺpu na Staromestskom námestí dávalo tušiť aké budú prvé kroky novovzniknutého štátu. Následne sa v českých krajoch spustila lavína deštrukcie sakrálnych symbolov, aká nemala obdobu od čias husitizmu a tridsaťročnej vojny. Dochádzalo k hromadnému ničeniu starobylých krížov, sôch, morových stĺpov, sôch Sv. Trojice, pomníkov na cintorínoch (!), hlavne však sôch sv. Jána Nepomuckého ako symbolu „pobielohorského útlaku“ a „temna“. Najhoršia situácia bola v stredných Čechách. Okresy medzi Plzňou a Klatovami boli doslova „vyčistené.“
V niektorých mestách vtrhla liberálna mládež do kostolov počas sv. omší, spievala tam, hrala na harmonike a tancovala. Inde zase vtrhli na Silvestra do chrámu, vyrabovali omšové rúcha, obliekli si ich a veselo sa zabávali. Zo škôl boli samozvanými revolucionármi odstraňované kríže a hádzané do odpadových košov, k zdeseniu žiakov aj rodičov. B. Ráček uvádza, že aj ľudia nábožensky ľahostajný boli zdesení keď videli tisíce krucifixov hodených do popolníc vedľa odpadkov a smeťárov ako ich hromadne odvážajú na skládky odpadu. Malá časť, asi 500 kusov, mohla byť odkúpená (!) od štátu Rádom školských bratov za 10 000 Kč (!), aby ich nevyhodili na smetisko. Niektorí učitelia navádzali dokonca deti, aby hanobili kríže tými najohavnejšími spôsobmi, takže mnohí veriaci pedagógovia radšej sňali a schovali kríže sami. Pokrokoví učitelia zašli tak ďaleko, že organizovali výlety žiakov v nedeľu, aby sa deti nemohli zúčastniť sv. omše, či dokonca ich priamo vyzývali k ateizmu a odpadnutiu od viery. Celkovo došlo v priebehu piatich rokov, do roku 1924 k znesväteniu a vylúpeniu cca 500 svätostánkov v kostoloch.
Aby nikto nepochyboval o tom kam sa bude uberať nová ČSR, tak T.G. Masaryk hneď pri svojom návrate do Prahy zadeklamoval: „ … již před 500 lety jsme měli v Husitech a Táborech prvé socialisty a komunisty české. Tábor byl první demokratickou a socialistickou republikou. … Tábor je nám programem.“ Už prvé Masarykovo zahraničné vystúpenie, roku 1915 v Ženeve sa odohralo na výročie upálenia J. Husa. V práci o T.G. Masarykovi a Cirkvi píše P. Žák že, „celý československý odboj byl koncipován nejen jako protirakouský, ale i jako husitský a tím protikatolický“. Nehorázne Masarykove výroky dokladajú jeho nenávisť k Cirkvi: „Proti katolicismu, nejhoršímu nepříteli našeho milého národa je nutno bojovat. … Dřímající husitská duše se probudila, když se svěrák, který ji tísnil hlavu, zlomil. … Masaryk dokonca schvaloval aj strhnutie mariánskeho stĺpu. V správe pre ministerskú radu uviedol: „Jsem rád, protože ta socha byla politickou potupou pro nás.“
Jeho program sa okamžite realizoval s očakávaním, že vyústi až do odluky Cirkvi od štátu. Heslá ako „Preč od Ríma!“, „Rím musí byť súdený a odsúdený!“, „Najprv Viedeň – potom Rím!“, boli na dennom poriadku. Na cirkevný majetok bola uvalená štátna správa, cirkevné školstvo bolo zrušené. Antiklerikáli, liberáli, socialisti a voľnomyšlienkari uchopili všetku moc. Mocenský zástoj slovenských katolíkov v pražskom tzv. revolučnom národnom zhromaždení bol tristný. Zo 40 slovenských poslancov bolo 10 nominálnych katolíkov a z týchto 6 patrilo k tzv. pokrokovému táboru.
Nový minister školstva Gustav Habrman zrušil povinnú účasť detí na náboženských obradoch a pravidelnú modlitbu v triedach. Na svoje si prišli aj stúpenci novopohanskej kremácie za výdatnej pomoci nového štátu, ktorý hneď začal s výstavbou krematórií. Tzv. kazateľnicový zákon obmedzil slobodu slova pre kňazov pri kázňach počas sv. omší.
Taktiež nová pozemková reforma pripravila Cirkev o množstvo pôdy a o tzv. patrónov v rámci patronátneho systému. Vláda znárodnila pôdu, vlastnenú šľachtou, ktorá plnila záväzky voči farnostiam. Nový vlastník nejavil záujem farnosti podporovať a starý, z toho čo mu zostalo ani nemohol. A tak sa farnosti zrazu ocitli vo veľmi biednom stave. Až v roku 1921 bolo stanovené, že k fare musí náležať aspoň 8 hektárov pôdy.
Nástup masarykovského režimu na Slovensku
Na Slovensko sa podobná protináboženská smršť ako v Čechách dostavila čoskoro, konkrétne prišla s tzv. „českými legionármi“ t.j. vojskom dobrovoľníkov z Čiech, ktorí prišli Slovensko oslobodiť a s pravou osvieteneckou aroganciou šíriť pokrok. Svoj príchod do Bratislavy oslávili bujarou deštrukciou miestnej sochy sv. Jána Nepomuckého. Rozbehnúc sa po dedinách zhadzovali sochy svätcov a strhávali kríže zo stien vo verejných budovách. Celková bilancia tohto osvetového pôsobenia v rámci celej ČSR bola vyčíslená v časopise Lid zo 14. júna 1920. Podľa nej bolo v ČSR za rok 1919 vyrabovaných 300 kostolov, zničených 500 sôch Panny Márie a sv. Jána Nepomuckého a z 1513 škôl boli povyhadzované kríže.
Ako protihodnotu mohli vychutnať slovensky hovoriaci občania fakt, že v novom štáte sa dali zakladať slobodomurárske lóže so slovenským komunikačným jazykom. Vznikli lóže: Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik a iné. Celkovo pôsobilo v ČSR 29 lóží.
Po konsolidácii moci na Slovensku nasledovali inštitucionálne kroky. Minister s plnou mocou pre Slovensko, Vavro Šrobár, známy masarykovský apologéta už z čias predvojnových, obdarený z Prahy doslova diktátorskými právomocami, rozhodol sa do 26. marca 1919 vypovedať zo Slovenska troch katolíckych biskupov bez odobrenia tohto kroku Svätou stolicou. Vykonaním deportácie bol poverený český legionár, major J. Dřímal, ktorý ju vykonal vskutku „promptne.“ Viedenská nunciatúra protestovala u Vavra Šrobára, ale márne.
Situácia sa zdala liberálnym silám taká nádejná, že už v apríli 1919 vyslala československá Jednota katolíckeho duchovenstva do Ríma delegáciu s požiadavkami na „obnovu Cirkvi“, ktorá mala zahrňovať: voľby biskupov, zrušenie celibátu, pripustenie kremácie, český a slovenský jazyk pre liturgické úkony, odvolanie rozsudku nad J. Husom a vyhlásenie jurisdikcie pražského arcibiskupa nad celým Československom. Slovákov zastupoval Mons. Marián Blaha, budúci banskobystrický biskup (!), v tejto delegácii pôsobiaci ako vládny zmocnenec Vavra Šrobára. Mala sa riešiť aj otázka slovenských biskupov. Pápež návrhy zamietol.
Následkom toho došlo k vzniku Československej cirkvi husitskej a mnoho kňazov v Čechách odpadlo od Cirkvi; na Slovensku sa však odpadlícke hnutie stretlo s minimálnym ohlasom. Nová sekta sa uviedla brutálnym zaberaním katolíckych kostolov, na ktoré si činila nárok, podobne ako luteráni a kalvíni v minulosti a to zo záhadných príčin, keďže sa jednalo o majetok katolíckej cirkvi. Neskôr boli nútení, na základe súdnych nálezov, s hanbou a zlosťou kostoly vrátiť.
18. decembra 1919 referoval kňaz Anton Gracík v USA, navrátiac sa zo Slovenska: „Moc je v rukách sociálnodemokratických ateistov, nevercov … Preto náboženská sloboda je len na papieri a Cirkev dosť trpí …Vláda československá zastavila (!) všetku katolícku tlač, potlačila všetky katolícke časopisy.“ V decembri toho roku vznikol na Slovensku Zväz socialistických bezvercov.
Ďalší konflikt so Svätou stolicou nastal pri vymenovávaní nových slovenských biskupov. Rím naliehal aby sa stal biskupom Andrej Hlinka, čo bolo odobrené aj voľbou medzi členmi prípravného výboru kde Hlinka obdržal spolu s Kmeťkom a Jehličkom najviac hlasov, to však vláda ČSR nehodlala akceptovať. Nahnevaný Beneš vyčítal nunciovi Clementovi Micarovi, že Rím nechce akceptovať vládou navrhovaného Mariána Blahu (viď vyššie). Nakoniec Rím akceptoval požiadavky vlády a vymenoval za biskupa Mariána Blahu, ktorý sa možno v Jednote katolíckeho duchovenstva lepšie osvedčil čo do názorov na celibát, kremácie a liturgický jazyk.
Vysviacka slovenských biskupov
Novovymenovaní biskupi sa dohodli s vládou, že tá povolí v roku 1921 tri katolícke gymnázia. Tu sa samozrejme natíska otázka či v bývalom uhorskom režime neboli žiadne katolícke gymnázia, keď ich je nutné s povolením vlády otvárať. Zbežný pohľad nás presvedčí o opaku. V skutočnosti bolo na Slovensku pred rokom 1918 až 21 (!) cirkevných gymnázií. Ak sa biskupi dožadujú aspoň troch, tak to znamená, že už žiadne nie sú a teda boli všetky zrušené liberálno-demokratickou vládou. Jednalo sa teda o vrátenie gymnázií, nie o zriadenie.
V práci S. Gabzdilovej s názvom Školský systém na Slovensku v medzivojnovej ČSR (1918-1938) čítame: „Rozvoj školstva v Uhorsku nenapredoval rovnakým tempom ako v rakúskej časti monarchie. Príčin bolo niekoľko. Úlohu zohrával nízky počet štátnych škôl v pomere k cirkevným. Ďalším faktorom bola nejednotnosť a často konzervatívnosť vydržiavateľov škôl.“ Po roku 1918 teda, zdá sa, rozvoj školstva smerom od konzervativizmu k pokroku napredoval plnou parou, pretože už aj zriadenie (vrátenie) troch katolíckych gymnázii sa stalo problémom.
Sľub vlády novým biskupom nakoniec nebol dodržaný, Vavro Šrobár odmietol gymnázia povoliť a prezident Masaryk ho v tom podporil. Sociálno-demokratický minister školstva Rudolf Bechyně k tomu doložil: „Ďříve zanikne stát, než bude zavedena konfesijní škola. Církevní škola je neštěstím národa.“
Pozoruhodné je, že česká Lidová strana, ktorá sa deklarovala ako katolícka, bola natoľko konformná s masarykovským režimom, že odmietla Cirkvi na Slovensku pomôcť pri vymáhaní legitímnych majetkových aj náboženských práv. Tento podivný, priam servilný vzťah niektorých českých katolíkov k masarykovskému kultu, obzvlášť po jeho úmrtí, je z hľadiska katolíckeho nepochopiteľný. Jeho vyústenie môžeme pozorovať napr. v prejave kardinála Berana z roku 1948: „ Masaryk neměl ve svém životě štěstí na dobré katolíky (!), snad kdyby potkal katolíka mravně silného a intelektuálně schopného se mu vyrovnat (!), jeho vztah ke katolické církvi se mohl vyvíjet odlišně,“ či dokonca v takých nehoráznostiach ako sú nepodložené tvrdenia jezuitu Adolfa Kajpra, že Masaryk pred smrťou „snáď“ konvertoval.
„Nové“ gymnázia teda Cirkev nedostala, ale nás skôr zaujíma kam sa podeli všetky tie cirkevné školy po roku 1918, keď predtým mali väčšinu a odrazu ich niet?
A tak sa pomaly dostávame k dobre maskovanej realite poštátnenia cirkevných škôl v roku 1918, ktorá je zahmlievaná a zastieraná tzv. demaďarizáciou. V práci S. Gabzdilovej čítame: „Činnosť pracovníkov referátu školstva sa v roku 1918 sústredila predovšetkým na prevzatie vzdelávacích inštitúcií do správy Československej republiky.“ Prevzatie od koho, sa nedozvedáme. Avšak vzhľadom na horeuvedené konštatovanie tej istej autorky to nebude ťažké zistiť – od Cirkvi. Masarykovská liberálno-demokratická republika nám tu ukazuje svoju odvrátenú tvár likvidátora cirkevného školstva. Dovtedajší pedagógovia cirkevných škôl zaiste nemohli dostatočne plniť ideové úlohy nového antiklerikálneho štátu. Ako píše S. Gabzdilová: „Dôležitou úlohou školskej správy bolo preškoliť učiteľov vo vyučovacích predmetoch, osnovy ktorých boli po roku 1918 ovplyvnené zmenou oficiálnej ideovo-politickej línie československého štátu. Ministerstvo školstva a národnej osvety, ako aj iné inštitúcie tak organizovali rôzne kurzy. Niektoré z nich umožňovali aj v pomerne krátkom čase získať kvalifikáciu pre ľudové školy, čím sa aspoň čiastočne riešil nedostatok učiteľov.“ Avšak čo ak sa učitelia nebudú chcieť preškoliť v novom liberálno-demokratickom duchu?
Riešenie sa čoskoro našlo. V Čechách sa totiž začalo hromadiť množstvo kádrov so stredoškolským alebo aj nižším vzdelaním, utečencov z Viedne a rozpadnutého Rakúska, kde pred rokom 1918 žilo niekoľko stotisíc Čechov a nový štát nevedel čo s nimi. Netrvalo dlho a kádre boli poslané na Slovensko. A tak boli Slováci, ktorí pôsobili v školstve do roku 1918, označení za maďarónov len na základe toho, že do roku 1918 vyučovali v maďarčine, štátnom jazyku zaniknutého Uhorska. A to aj napriek tomu, že sa po roku 1918 deklarovali ako Slováci. Proti nim svedčili zrejme aj ich katolícke škrupule ohľadom nového ľavicovo-liberálneho režimu a jeho protikatolíckej ideológie.
Hľaďme, aké „slobodné“ boli kritéria na učiteľa v novej liberálno-demokratickej republike: „…školská správa preto pri opätovnom prijímaní učiteľov musela postupovať veľmi obozretne. V pedagogickom procese museli byť postoje a vyjadrenia pedagógov v súlade s platnými zákonmi. Nebolo tolerované spochybňovanie suverenity jednotnej a nedeliteľnej Československej republiky. Povinnosťou pedagógov bolo vychovávať žiakov a študentov k priateľskému spolunažívaniu, k národnej, náboženskej a spoločenskej znášanlivosti, k oddanosti k Československej republike, zvlášť k jej demokratickému zriadeniu. Uvedené princípy mali byť uplatňované v celom vzdelávacom procese, bez rozdielu vyučovacieho predmetu. Učiteľ sa musel zdržať akýchkoľvek politicko-straníckych prejavov, ktoré by mohli medzi žiakmi budiť zdanie jeho národnostnej, politickej alebo náboženskej zaujatosti“. Zaiste mnohí „maďaróni“ takéto kritéria nespĺňali: „Značná časť Slovákov odmietala lojalitu k československému štátu zúžiť na ideologický konštrukt čechoslovakizmu. Predstavitelia vládnej koncepcie považovali za príčinu takého postoja iredentizmus, hungarofilstvo, či spiatočníctvo“.
Namiesto nich išli zachraňovať školstvo na Slovensku „učitelia“ z Čiech, ideovo spoľahliví a po maďarsky určite nerozumejúci. Americký biskup moravského pôvodu J.M. Koudelka v časopise Jednota napísal: „Vláda poslala na Slovensko tých najhorších nevereckých učiteľov; dietky nesmeli na omšu; smiali sa ľudu verejne, keď ľud šiel do kostola; nazývali veriacu Slovač blbými chňupmi.“ V prípade týchto „učiteľov“ sa často jednalo o ľudí bez vzdelania, remeselníkov, ktorí, ako uvádza Konštantín Čulen v knihe Boj Slovákov o slobodu: „nechávali zamestnanie a išli na Slovensko robiť úradníkov. Veľké množstvo tých ľudí bolo vychované plytkým českým voľnomyšlienskárstvom a títo jednoduchí ľudia … mysleli, že najjasnejšie sa prejaví ich pokrokový duch tým, že začnú vojnu proti náboženstvu.“
Okamžite sa prejavil aj jeden zo zákonitých príznakov liberálnej partjnej demokracie: raketový nárast byrokracie. Čulen uvádza, že kým za Uhorska bolo na Podkrarpatskej Rusi 4 500 úradníkov, tak po roku 1918 ich už bolo 19 000 (!). Počet domáceho obyvateľstva sa samozrejme nezmenil.
Počty učiteľov na Slovensku prepustených na základe ich „maďarónstva“ boli nasledovné: Od konca roku 1918 do 20. septembra 1920 dosiahol ich počet 2 397 osôb. Z univerzity sv. Alžbety v Bratislave to bolo 131 z toho 32 profesorov. Zo stredných škôl 156, z odborných škôl 112, z lýceí 18, z učiteľských ústavov 40 a učiteľov ľudových škôl bolo 1 432.
13. júla 1922 bol prijatý zákon, ktorým sa upravovalo vyučovanie náboženstva na školách. Bolo zredukované len na nižší stupeň základných škôl. Zároveň boli prijaté zákony umožňujúce deťom „bez vyznania“ nenavštevovať hodiny náboženstva.
Aby štát vytrhol dôsledne novú generáciu spod cirkevnej kurately rozhodol sa, že v novom zákone o zriaďovaní obvodných meštianskych škôl, bude Cirkvi odoprená možnosť podieľať sa na ich zakladaní . S. Gabzdilová píše: „Zriadiť novú obvodnú meštiansku školu mohli len štát a obec, cirkvi túto možnosť nemali. Legislatívna norma tak predpokladala vznik nových meštianskych škôl. Zákon nemal na Slovensku pozitívnu odozvu, predovšetkým v cirkevných kruhoch, ktoré v jeho realizácii videli poškodzovanie svojich záujmov. Žiaci vyšších ročníkov cirkevných škôl totiž povinne nastupovali do prvého ročníka meštianskych škôl, čo pri nízkom počte viedlo k zatváraniu cirkevných škôl.“ Inými slovami povedané: žiakom štát prikázal opustiť cirkevnú školu a tá logicky zanikla keďže škola bez žiakov nemá zrejme veľký zmysel.
Od založenia ČSR do konca roku 1924 odňala vláda Cirkvi vyše 800 ľudových škôl a 21 gymnázií. Situácia bola po celých dvadsať rokov existencie ČSR v podstate konštantná. 4. októbra 1928 biskupi Slovenska zaslali do Prahy memorandum, v ktorom sa sťažujú na práva Cirkvi ohľadom vlastných škôl. Požiadavka však, vrátane katolíckeho gymnázia (aspoň jedného) nebola ani v roku 1928 splnená. Podobne tomu bolo aj s bohosloveckou fakultou v Bratislave. Tá bola podľa zákona zriadená v roku 1919 avšak reálne začala fungovať v roku 1936 (!) a aj to je otázne či pri tom nezohrala rolu potreba získať hlasy HSĽS v prezidentských voľbách roku 1935 a následný vstup HSĽS do vlády.
Nasledujúca časť bude uverejnená o niekoľko dní.
Branislav Michalka
https://blog.postoj.sk/37362/csr-protikatolicky-stat
28. október 1918 a katolícka Cirkev – máme čo oslavovať?
Nadácia Slovakia Christiana Nadácia Slovakia Christiana bráni nemenné učenie Svätej Cirkvi, prirodzené chápanie manželstva a rodiny, slobodu vyznávať kresťanskú vieru a usiluje sa o znovuobnovenie kresťanskej civilizácie. Pri svojej činnosti vždy koná v zhode s katolíckym učením a cirkevnými dokumentmi, pričom vychádza najmä z dekrétu Druhého Vatikánskeho koncilu o apoštoláte laikov Apostolicam Actuositatem. Je inšpirovaná medzinárodným hnutím TFP (Traditio, Familia, Proprietas) chrániacim tradície kresťanskej civilizácie, rodinu a súkromné vlastníctvo. Viac na www.slovakiachristiana.sk
Pri príležitosti 100-tého výročia vzniku ČSR pripravila Nadácia Slovakia Christiana 3-dielnu historickú esej, ktorá analyzuje túto udalosť z pohľadu katolíckej Cirkvi. Autor Branislav Michalka v nej opisuje politický režim, ktorý v tomto štáte vládol, hodnotí konanie vtedajších politickych aktérov a zároveň uvádza širšie súvislosti v kontexte protikresťanskej Revolúcie prítomnej vo svete počas posledných šiestich storočí. Uverejňujeme jej prvú časť.
Úvod Rok 1918 je pre Slovákov, na prvý pohľad, zo všetkých rokov s tzv. magickou osmičkou najmenej rozporuplný. Súčasná oficiálna ideológia ho vykresľuje ako národnú záchranu v hodine dvanástej a prípadné nasledujúce negatíva prijíma so zaťatými zubami ako nutné zlo, ktorému sa nedalo vyhnúť.
Nechýbajú samozrejme ani obligátne, ale časom preriedené, rady skalných čechoslovakistov liberálno-masarykovskej, luteránskej či komunistickej proveniencie, ktoré stále považujú zaniknuté Československo za nepochopenú oázu večnej radosti nevďačného slovenského národa.
Tak či onak väčšina hodnotení onoho dátumu je kladných a s blížiacim sa okrúhlym výročím sa miera radostnej historickej roztatárenosti presúva až na hranicu ideologického festivalu. Pritom rok 1938 s tou istou magickou osmičkou, v ktorom sa uskutočnila autonomistická idea, je ostentatívne prehliadaný, napriek tomu, alebo práve preto, že populárne ľavicovo-liberálne obvinenia v spojitosti s vojnovou kolaboráciou sa v jeho prípade nedajú použiť, keďže autonómia vznikla s pražským odobrením. Zdá sa ale, že už všetky hľadiská boli prebádané, všetky klady a zápory zvážené, všetko dopovedané.
Avšak, na počudovanie, jedno hľadisko akosi uniklo pozornosti verejnej diskusie. Je to možno dané aj tým, že ani tí, ktorých by sa toto skúmanie malo týkať najviac, sa netvária príliš nadšene a klopia zrak, keď sa začnú podobné veci vyťahovať. Hovorím o katolíkoch a ten sklopený pohľad je katolíckym pohľadom na klady a zápory 28. októbra 1918. Väčšina národne aj nenárodne orientovaných katolíkov prijíma oficiálnu radosť z prevratu v roku 1918 ako niečo samozrejmé. Prijímajú ho ako Slováci a nezamýšľajú sa nad tým ako by ho mali prijať z katolíckeho pohľadu. Určite tu hrá úlohu aj ohľaduplnosť, pretože mnohí z nich si už zaiste všimli, že nie všetci Slováci sú katolíkmi.
Ergo, hľadisko nacionálne a teda interkonfesijné a ekumenické prevážilo nad hľadiskom Večnosti, čo však môže byť z pohľadu vierouky zásadný problém. Postoj katolíka pri hodnotení dejinných udalostí musí byť jednoznačne podriadený Bohom stanovenej hierarchii dobier. Dobrá nadprirodzené sú nadradené dobrám prirodzeným. Z toho jednoznačne plynie, že prospech svätej katolíckej Cirkvi, ako mystického tela Kristovho, musí byť nadradený prospechu národa, rodiny alebo osoby. Pod prospechom sa samozrejme nemyslia len hmotné zabezpečenia Cirkvi, ale predovšetkým jej duchovná dominancia v danom priestore.
Prirodzené dobrá sú napokon zaručené dodržaním práve horeuvedenej hierarchie, ako nás na to upozorňuje Pán Ježiš: „Hľadajte teda najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33) Samozrejme nemôže byť reči o takej nadradenosti cirkevného záujmu, ktorý by bol v rozpore s Božími prikázaniami. Z logiky veci vyplýva, že za záujem Cirkvi môže byť považovaný len taký, ktorý je v súlade s Božími prikázaniami. Národ viac než Cirkev?
Pri hodnotení 28. októbra 1918 však badáme u katolíkov nezáujem klásť si otázky typu:
● aké bolo postavenie katolíckej Cirkvi pred a po uvedenom dátume?
● aké bolo postavenie katolíckeho školstva?
● aké bolo postavenie katolíckej rodiny?
● do akej miery bolo akceptované katolícke učenie o štáte a moci? a podobne.
Nadšenie z nadobudnutej národnej suverenity; a to suverenity veľmi pochybnej, ako sa vzápätí ukázalo, prehlušilo a dodnes prehlušuje u veriacich všetky nepríjemné súvislosti. A to do takej miery, že v dobových vyjadreniach nájdeme zvláštne slovné spojenia o „národnej spáse“, z čoho by logicky pri domyslení do dôsledkov vyplývalo, že fyzická spása (záchrana) národa je nadradená spáse individuálnych duší. Realitou však je, že do Neba a do Pekla sa nechodí preto, že niekto bol alebo nebol Slovákom, ale preto, že žil alebo nežil podľa Božích a cirkevných prikázaní. Takže, ak nový režim cielene ukrátil Cirkev o možnosť privádzať do Neba čo najviac duší (čo je viac než pravdepodobné), tak nadšenie nad týmto režimom/štátom len z toho dôvodu, že možno (nie isto) zachránil nejaký národ pred kolapsom, je problematické.
Tým samozrejme nie je vôbec spochybnená prirodzená láska k vlastnému národu. Tá je pre katolíka nielen prípustná, ale aj Cirkvou odporúčaná a chválená ako významné dobro. Avšak nesmie presiahnuť mieru stanovenú horeuvedenou hierarchiou dobier a nesmie byť v rozpore s Božími prikázaniami. Z toho plynie, že záujem zachovania určitého národa nie je a nemôže byť pre katolíka záujmom dominantným, inak by upadol do pohanskej modloslužby. Na tom nič nemení ani fakt, že jemu nepriateľské národy sa takým spôsobom chovajú. Ak sa pohansky chovajú, budú Bohom súdené ako pohanské.
Zbežný pohľad na dejiny nás učí, že aj národy slávnejšie ako národ slovenský zanikli. A neboli to etniká okrajové, ale také, ktoré vyhĺbili značnú brázdu v dejinách. Márne by sme dnes hľadali vo svete tie nekonečné zástupy Keltov, ktoré zaplavovali zem a naháňali strach Impériu. Tie úbohé zvyšky, komunikujúce medzi sebou jazykom svojich podmaniteľov sa len sťažka dajú nazývať „národom“ v pravom slova zmysle. Avari zmizli do nenávratna, preč sú Etruskovia aj húfy Kvádov, Gepidov, Longobardov a iných germánskych kmeňov, pred ktorými sa triasol svet.
Z Aztékov a Mayov zostali len gény. Kto by ich však mohol za to haniť ak stratili svoj etnicko-kultúrny svojráz, vec svetskú, nestálu a preto pochybnú a získali za to istoty večné? A tak teda môžeme konštatovať, že zánik etnika nemôže byť v očiach Božích nepripustiteľnou tragédiou, avšak zatratenie duší tragédiou rozhodne je.
Posmelení týmto zistením vykročme bez bázne na vratké trasovisko národných dejín, kde zánik etnika (v našom prípade čisto teoretický, pretože slovenský národ mal v roku 1918 k zániku veľmi ďaleko, ako ukážeme na dobových štatistikách nižšie ) môže byť síce dôvodom k smútku, ale určite nie k zúfalstvu. Môžeme teda zhrnúť túto drobnú prípravu do konštatovania, že:
a) láska k národu je dobro, avšak menšie ako láska k Bohu.
b) úsilie o zachovanie národa je dobrom, ak sa tak nedeje proti Božím prikázaniam, na úkor šírenia Viery a slobody Cirkvi.
A s týmto kritériom pristúpime k hodnoteniu roku 1918. Stav Uhorska pred rokom 1918 z pohľadu postavenia katolíckej Cirkvi V liberálno-osvieteneckej a marxisticko-leninskej historiografii sa nám zvečnila predstava o Uhorsku ako bašte svätoštefanského katolíckeho tmárstva a feudálnych prežitkov.
Stav v predvojnovom Uhorsku zvykne byť vykresľovaný ako niečo vo vtedajšej pokrokovej Európe už nevídaného. Neustálym omieľaním týchto stereotypov sa podarilo vytvoriť nereálny obraz Uhorska ako bašty katolíckej Cirkvi a to tak šikovne, že tomu uverilo aj množstvo romantických legitimistov z nástupníckych štátov bývalého Uhorska. Realita však bola diametrálne odlišná. Ak bolo vtedajšie Uhorsko niečoho baštou, tak jedine liberalizmu, nacionálneho kalvinizmu a judaistického finančného a novinárskeho entuziazmu.
Málokto vie, že už v prvej polovici 19. storočia sa v Uhorsku na nátlak liberálnych protestantov uzákonilo dedenie náboženskej viery v zmiešaných manželstvách podľa pohlavia. Z hľadiska katolíckeho je taký sobáš zmiešaných párov krajne problematický, pretože znemožňuje katolíckej stránke vychovávať deti vo Viere, čo je jeden z predpokladov cirkevného súhlasu s týmto sobášom.
To bol však len začiatok. Liberálne vrece sa roztrhlo v roku 1848, tak ako koniec koncov v celej Európe. Maďarskí liberálni šovinisti a slobodomurári s Košútom na čele s radosťou vyhlásili republiku a rušili staré poriadky, napriek tomu sú titulovaní v našom národnom dejepise ako „reakcionári“. Ich dočasné zašantročenie do zahraničia a nahradenie Bachovým absolutizmom, z rovnakej liberálnej stajne, nemohlo naštartovaný trend zastaviť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si už maďarskí liberáli a kalvíni gazdovali sami, na svojom a po svojom. Konkordát z roku 1855 medzi Svätou stolicou a cisárstvom v Uhorsku neuznali. V roku 1868 prijali zákony umožňujúce obciam zriaďovať sekulárne školy. Cirkevným súdom zostali kompetencie iba vo veciach katolíckych manželstiev.
Ďalšia skupina cirkevno-politických zákonov prišla do parlamentu 6. apríla 1893. Boli to zákony: o prijímaní Židov (podľa neho mohol kresťan prestúpiť na judaizmus, čo bolo dovtedy zakázané) a zákon o štátnych matrikách. 17. mája v tom istom roku prišiel zákon o slobodnom výkone náboženských úkonov.
Postupné odbúravanie katolíckeho charakteru Uhorska vyvrcholilo prijatím zákona o povinnom (!) civilnom sobáši v roku 1894, v duchu laicizmu francúzskej revolúcie. Uhorský štát uznával len civilný sobáš a nariadil povinné civilné matriky. V reakcii na tento (a nielen tento) škandál vznikla v Uhorsku Ľudová strana ako reprezentantka katolíckeho odporu. Reálne výsledky jej usilovania však boli viac než chabé a tak sa celkový stav Uhorska pred I. svetovou vojnou dá zhrnúť do odpovede Andreja Hlinku, ktorý keď bol vyzvaný arcibiskupom Černochom, aby pomohol zachrániť uhorské Regnum Marianum, odpovedal: „Čože tu zachraňovať, veď ste Regnum Marianum nechali liberálom a židom rozchytať.“
Andrej Hlinka Napriek tomu, postavenie katolíckej Cirkvi v Uhorsku bolo ešte stále sankcionované tak historickými danosťami ako aj vládou habsburskej dynastie. Po vyrovnaní síce na území Uhorska nebola katolícka Viera garantovaná ako štátna, ako tomu bolo v Predlitavskej časti monarchie, avšak tradície, autorita dynastie a disponovanie značným majetkom zaručovali Cirkvi určité exkluzívne postavenie, ktoré sa však v rámci etnickej skladby obyvateľstva tešilo priazni skôr u slovanských etník (Chorváti, Slováci, Slovinci, Rusíni), prípadne u Karpatských Nemcov než u Maďarov, medzi ktorými bolo síce nominálnych katolíkov cca 50 %. (čo samo o sebe nie je mnoho v porovnaní českým obyvateľstvom, ktoré vykazovalo až 90% nominálnu príslušnosť k Cirkvi), avšak z hľadiska maďarského nacionalistického snaženia predstavovali maďarskí katolíci skôr trpnú časť národa. Motor tvorila silná kalvínsko-liberálna klika. Nadvláda kalvínskeho a protestantského elementu v maďarskom nacionálnom snažení vykazovala a stále vykazuje pozoruhodnú kontinuitu zahŕňajúcu aj „železného“ Isztvána Tiszu, Miklósza Horthyho aj Viktora Orbána.
Tento reálny stav prebleskoval cez cudný závoj tradičnej monarchie v tragikomických situáciách, akou bola napr. korunovácia Karola I. v roku 1916. Kalvín Tisza, ako predseda vlády sa dožadoval priamej osobnej asistencie na katolíckom obrade korunovácie a nepomohlo ani rozhorčenie cisárovnej Zity. „Železný“ Isztván nepoľavil dovtedy kým si nepresadil, že bude klásť na hlavu kráľovi korunu spolu s arcibiskupom(!). A tak vznikla zaujímavá ekumenická spolupráca, na svoju dobu nevídaná, v ktorej sa laická persóna kalvínskeho liberála dostala na úroveň vysväteného arcibiskupa. V Uhorsku, na rozdiel od Rakúska boli tiež povolené slobodomurárske lóže, jeden z hnacích motorov proticirkevného „pokroku“. Filantropi z Viedne húfne zakladali lóže v Prešporku, mali to len cca 70 kilometrov, pretože doma mali podobnú činnosť zakázanú. Boli to lóže Zukunft (Budúcnosť), Sokrates, Freundschaft (Priateľstvo), Goethe a iné.
Vznikali aj domáce lóže pre uhorských milovníkov pokroku ako napr. Wahrheit (Pravda) alebo Testvériség (Bratstvo). Niektoré názvy podozrivo pripomínajú komunistické periodiká. Napriek tejto, zo striktne katolíckeho pohľadu neblahej situácii (nehovoriac o laxnosti vysokého kléru, jeho poplatnosti vládno-šovinistickým podnetom, ignorovaniu pápežských sociálnych encyklík a pod.) a so zreteľom na neutešené postavenie Cirkvi aj v iných krajinách, môžeme konštatovať, že život katolíka, s ohľadom na jeho súkromné možnosti náboženské, bol v Uhorsku na dobrej úrovni.
Hojnosť autonómnych cirkevných škôl a cirkevných ustanovizní, ako aj rehoľných spoločností a celkové hmlisté ovzdušie pozostatkov habsburského barokového katolicizmu dávalo možnosť prehliadnuť blížiacu sa progresivistickú katastrofu, ktorá by sa pravdepodobne dostavila aj bez vzniku ČSR. Avšak dejiny nepoznajú „keby“ a tak úlohu ničiteľa katolicizmu na území Slovenska hrala od roku 1918 nová republika. Do akej miery sa jej to darilo skúsme posúdiť.
Ideové korene ČSR sú známe. V podstate by sa dalo povedať, že všeobecná znalosť týchto koreňov je značná a to ani nie tak pre to, že by sa medzi ľudom rozbujnela záľuba v štúdiu dejín, ale skôr preto, že žijeme stále pod vládou týchto ideí. Tento ideologický základ nastolený v roku 1918 sa v euro-atlantickom priestore uchoval do dnešných dní pod zjednodušujúcim pomenovaním „liberálna demokracia.“ Rozmenený na drobné predstavuje tento pojem súhrn nasledujúcich ideí a dejinných podnetov (samozrejme v ich zjednodušenej podobe):
● protestantskú reformáciu (husitizmus, antikatolicizmus)
● osvietenectvo a revolúcia (laicizmus, sekularizácia, slobodomurárstvo)
● liberalizmus štátny (centralizácia, antiklerikalizmus, antikresťanstvo, šovinizmus)
● liberalizmus hospodársky (industrializácia, korporačný internacionalizmus, monopolizácia) T.G. Masaryk, E. Beneš ale aj M.R. Štefánik (bez ohľadu na jeho záverečný monarchistický a protiboľševický vývoj) boli predstavitelia týchto ideí, ktorých aplikáciu môžeme aj dnes sledovať v „priamom prenose“.
Masarykov príjazd do Prahy v roku 1918 Netreba sa teda zdržiavať výkladom ich cieľov, v očiach predstaviteľov týchto ideí zaiste dokonale pozitívnych. Taktiež nemusíme zdôrazňovať a vysvetľovať prečo sú pre pravoverného katolíka ich východiská a ciele neprijateľné. Zbežný pohľad do katechizmov z obdobia okolo roku 1918 nenechá nikoho na pochybách, že sa jednalo o trendy zásadne odporujúce učeniu Cirkvi a to ako na poli teológie, tak aj štátovedy a sociálnej náuky.
Fakt, že súčasná Cirkev pod vplyvom liberálnych trendov tieto skutočnosti zahmlieva alebo ignoruje, nie sú spochybňujúcim argumentom o platnosti starých vieroučných zásad, keďže platnosť tradičného cirkevného učenia nie je závislá na módach a to ani na módach cirkevných. Vediac teda, že princípy liberalizmu, ako napr: odluka Cirkvi od štátu, laicizácia školstva, štátom podporovaný náboženský pluralizmus a pod. sú negatívom už svojou podstatou a ČSR ako štát bola reprezentantom týchto negatív, nemusíme sa prácne zaoberať otázkou či ČSR bola, alebo nebola ideovým posunom k horšiemu pre Cirkev, v porovnaní s Uhorským kráľovstvom.
V oblasti ideovej posunom k horšiemu určite bola, pretože Uhorsko aj keď v praxi liberálne, v rovine deklaratívnej sa ešte stále hlásilo k tradícii svätoštefanskej a teda katolíckej. Nás však zaujíma porovnanie praktického dopadu vzniku nového štátu, keďže vieme, že Uhorsko ako štát v skutočnosti nespĺňalo nároky štátu katolíckeho. Čo teda nasledovalo po 28. októbri 1918? Bol stav rovnaký, alebo horší? Pokračovanie v nasledujúcej časti ČSR – protikatolícky štát. Branislav Michalka
https://blog.postoj.sk/37200/28-oktober-1918-a-katolicka-cirkev-mame-co-oslavovat