V týchto dňoch, 27. októbra, si vďačný národ s úctou pripomína 111. výročie tragédie, ktorá otriasla nielen Slovenskom, ale ohromila celý kultúrny svet.
Pri pokuse o násilnú vysviacku katolíckeho kostola v Černovej došlo k streľbe do bezbranných občanov, ktorí nástojili na tom, aby im kostol vysvätil, kňaz, čo sa o jeho stavbu najviac zaslúžil – ich rodák Andrej Hlinka. Spišský biskup Alexander Párvy odmietol vyhovieť ich želaniu a aby presadil svoju vôľu, pozval si na pomoc vládnu moc. Došlo k vyostrenej konfrontácii, pri ktorej žandári použili strelnú zbraň. Pri streľbe bolo usmrtených 15 Černovčanov a desiatky ďalších boli zranení.
Černovská tragédia vyvolala ohlas pohoršenia v celom kultúrnom svete. Dá sa povedať, že ona najúčinnejšie pripomenula svetovej verejnosti, že v strednej Európe žije utláčaný a základných ľudských práv pozbavený národ. Symbolom tohto trpiaceho národa sa stal černovský rodák a ružomberský farár Andrej Hlinka.
Veľkú zásluhu na tomto upozornení majú tri vedúce postavy vtedajšej doby, ktorí sa stali akoby hlasom násilne umlčaného a utláčaného národa pod Tatrami. Títo traja velikáni ducha – Rus Lev N. Tolstoj, Nór Bjӧrnstjerne Bjӧrnson a Škót Robert W. Seton-Watson – verejne pranierovali a odsúdili násilnú a nemravnú maďarizáciu a barbarské metódy, akými sa ona uskutočňovala.
RTVS Dvojka, Orientácie Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec: A. Hlinka
B. Bjӧrnson bol synom hrdého národa, ktorý len pre niekoľkými rokmi sa vymanil spod švédskeho područia a začal žiť vlastným samostatným životom. Mal teda súcit a pochopenie s položením slovenského národa pod krutou nadvládou cudzích. Vyjadril to v niekoľkých článkoch, ktoré uverejnil v nemeckom časopise März a vo francúzskom Le Courier Européen. Tieto články boli potom uverejnené v slovenskom preklade v americko-slovenskom kalendári Jednota na rok 1908 (s. 180-183) a šírili sa aj na Slovensku. V mene trpiacich Slovákom sa za tento prejav súcitu a porozumenia poďakovali Bjӧrnsonovi Slováci žijúci v Amerike. Urobili tak dňa 29. februára 1908 na slávnostnom stretnutí s týmto svojím dobrodincom.
Lev Nikolajevič Tolstoj, v tom čase najväčší žijúci ruský spisovateľ, prechovával nielen vrelé sympatie, ale aj vrúcny obdiv voči malému a pokorenému bratskému národu. O Slovákoch a ich kultúre ho podrobne informoval Dušan Makovický (1866-1921), rodák z Lipt. Sv. Mikuláša, ktorý od roku 1904, až do Tolstojovej smrti bol jeho osobným lekárom (Svoje spomienky na tohto veľmajstra svetovej literatúry Makovický zachytil v dvojzväzkovom diele Jasnopljanskije zapiski). Tolstoj pri viacerých príležitostiach pozdvihol svoj hlas na obranu Slovákov, pri čom poukazoval na černovskú tragédiu ako na krivdu, ktorá volá do neba o nápravu.
Najobsiahlejšou a najvýrečnejšou obranou bezbranných Slovákov bola vedecká práca mladého škótskeho historika a spisovateľa Roberta W. Seton-Watsona. Černovská tragédia ho podnietila, aby sa stal advokátom slovenskej kauzy. V svojich článkoch a najmä v knihe Racial Problems in Hungary (London 1908) predložil svetovej verejnosti štatistiky a dokumenty, v ktorých odhaľoval lži a bezprávie, akých sa “slobodumilovný Košútov národ“ dopúšťal na svojich nemaďarských spoluobčanoch, predovšetkým na Slovákoch.
Stretnutie s Andrejom Hlinkom a černovská tragédia ho urobili trvalým priateľom utláčaného slovenského národa. Súcitne sledoval náš zúfalý boj o prežitie. Bol zhrozený, keď maďarská vláda za černovskú tragédiu trestala nie tých, čo ju zapríčinili, ale tých, čo boli obeťou tejto krvavej udalosti. V dňoch 2. – 10. marca 1908 sa totiž konal v Ružomberku súdny proces, kde na lavici obžalovaných sedelo 55 občanov Černovej. Z nich 40 bolo odsúdených spolu na 37 rokov väzenia. Seton-Watson o tomto procese napísal: “Černovské súdne konanie bolo právnickou fraškou a priamym trestom za to, že sa obžalovaní opovážili prežiť toto hrozné krviprelievanie….
Keby sa niečo podobného stalo v Turecku, alebo v Rusku, vlna rozhorčenia by zachvátila celú Európu, Ale to, že sa tak stalo v krajine, ktorá sa chváli Zlatou bullou a Pragmatickou sankciou, by nemalo znamenať, že skutoční previnilci by mali uniknúť spravodlivému trestu.”
Nuž pri tejto pietnej spomienke na černovských martýrov, venujme chvíľku vrelej a precítenej vďaky aj našim trom šľachetným priateľom: Tolstojovi, Bjӧrnsonovi a Seton-Watsonovi. Nech ich Pán Boh štedro odmení za ich prejavy súcitu a veľkodušnosti!
František Vnuk (25. okt. 2018)