K dvom výročiam americko-slovenského biskupa Andreja G. Grutku
V 20. storočí jedným z jasných svetiel slovenského náboženského a národného života v zahraničí bol biskup Andrej Gregor Grutka. V rokoch 1956-1984 bol biskupom americkej diecézy Gary, ale popri tom bol aj starostlivým a obetavým pastierom slovenskej emigrantskej pospolitosti. Slovenským záležitostiam venoval veľkú časť svojho životného úsilia. Všetko však robil skromne a bez nárokov na uznanie, takže málo sa o tom vedelo za jeho života a rýchlo sa na to zabúda po jeho smrti; málo sa o tom vedelo v zahraničí a ešte menej na Slovensku. V týchto dňoch uplynulo 25 rokov od jeho smrti (11. nov.) a 110 rokov od jeho narodenia (17. nov.) a to je vhodná príležitosť pripomenúť si aspoň tie najdôležitejšie udalosti jeho života zasväteného Bohu, Cirkvi, americkému a slovenskému ľudu.
Bol najstarším zo šiestich detí slovenských rodičov Šimona Grutku a Žofie rod. Dermovej, ktorí sa koncom 19. storočia vysťahovali do Ameriky. Tam dúfali nájsť pokojnejší a slobodnejší život než im poskytovala zotročená rodná krajina. Po ťažkých začiatkoch sa natrvalo usadili v priemyselnom meste Joliet, v štáte Illinois, kde sa zosobášili v auguste 1907. Tam sa im 17. novembra 1908 narodil syn, ktorému dali meno Andrej Gregor. Bol pokrstený v kostole sv. Cyrila a Metoda, ktorý si len pred nedávnom postavili miestni slovenskí prisťahovalci. Pri kostole bola aj osadná základná škola, ktorú viedli slovenské a české sestričky benediktínky a ktorú neskôr navštevoval aj Andrej G. Grutka.
Strednú školu navštevoval v kolégiu sv. Prokopa. Bol to vzdelávací ústav, ktorý vybudovali českí benediktíni pri opátstve sv. Prokopa v Lisle, v štáte Illinois, neďaleko veľkomesta Chicago. Tu sa prehĺbilo nielen jeho vzdelanie, ale prebudil sa aj záujem o kňazské povolanie. Dalo by sa povedať, že tu sa začala aj jeho kňazská formácia. Kolégium sv. Prokopa bolo pre nadané deti slovenských vysťahovalcov jazykovo i povahovo najbližšou vyššou školou. Vyšlo z neho celé pokolenie duchovných a svetských inteligentov, ktorí zohrali významnú úlohu v duchovnom a národnom živote amerických Slovákov.
Po skončení stredoškolského štúdia v Lisle sa Andrej Grutka rozhodoval ako ďalej. Nakoniec však počúval na hlas Pána, ktorý ho povolával do svojej služby. Pretože podmienky teologického štúdia v chicagskej arcidiecéze mu celkom nevyhovovali, obrátil sa na biskupa susednej arcidiecézy Fort Wayne v štáte Indiana. Tamojší arcibiskup John F. Noll ho ochotne prijal a v roku 1928 Andrej Grutka začal svoju cestu ku kňazstvu. Svojou múdrosťou, usilovnosťou a zbožnosťou hneď v prvom ročníku upútal pozornosť nielen svojich učiteľov, ale aj arcibiskupa Nolla, ktorý rozhodol, aby mladý bohoslovec pokračoval v svojich štúdiách v Ríme. A tak v roku 1929 Andrej Grutka odchádza do Ríma ako alumnus amerického kňazského kolégia Pontifical North American College a poslucháč svetoznámej Gregoriánskej univerzity. Kňazskú vysviacku prijal z rúk kardinála Francesca Marchetti Selvaggianiho dňa 5. decembra 1933 a svoju prvú sv. omšu odslúžil 9. decembra nad hrobom sv. Cyrila v rímskej bazilike sv. Klementa. Štúdium dokončil v lete 1934.
Po vysviacke mohol konečne splniť aj svoju dávnu túžbu a zavítať do rodného kraja svojich predkov. V lete 1934 pobudol krátky čas na Slovensku, navštívil Spišskú Starú Ves, rodisko svojich rodičov, na Spišskej Kapitule pozdravil biskupa Vojtaššáka a stretol sa so svojimi slovenskými príbuznými.
Po návrate do Spojených štátov bol najprv kaplánom v meste Elkhart (Indiana). V rokoch 1942-1944 bol farárom slovenskej osady Najsvätejšieho Srdca v East Chicago (Indiana) a od roku 1944 až do svojho vymenovania biskupom v roku 1956 spravoval slovenskú osadu Najsvätejšej Trojice v Gary (Indiana). Bol iniciátorom a uskutočňovateľom stavby nového kostola Najsvätejšej Trojice, ktorý nepochybne patrí k najkrajším stavebným dielam americko-slovenského vysťahovalectva. Kostol bol slávnostne vysvätený v decembri 1956.
Okrem vzornej pastoračnej činnosti, Andrej Grutka venoval hlbokú pozornosť záležitostiam katolíckej tlače, ako aj sociálnym a sociologickým otázkam, ktoré sa v tom čase stávali vážnym aktuálnym problémom celej Cirkvi v Spojených štátoch. Jeho názory a postrehy sa objavovali vo viacerých časopisoch a upútali pozornosť verejnosti. Aj slovenské časopisy v Amerike, ako Jednota, Dobrý pastier, Bratstvo, Ave Maria, Katolícky sokol a ďalšie, často prinášali jeho časové príspevky, duchovné úvahy, príležitostné prejavy. Bol členom direktória vtedajšieho rozšíreného katolíckeho týždenníka Our Sunday Visitor. V roku 1970 sa stáva členom Pontifikálnej Mariánskej Akadémie. Do medzinárodného mariologického zborníka Maria et Ecclesia napísal príspevok so slovenskou tématikou: Septemdolorosa, victrix errorum in Slovacchia et protectrix fidei Slovacorum. (Sedembolestná, víťazka nad bludmi a ochrankyňa viery Slovákov)
Niekoľko rokov prednášal sociológiu a psychológiu na katolíckej univerzite De Paul University in Chicago, ktorá je jednou z najväčších amerických univerzít. Túto funkciu zastával až do svojho vymenovania za biskupa, keď mu pribudli ďalšie povinnosti a ako sám povedal, “na všetko nestačil.”
Rok 1956 bol významným medzníkom v jeho živote. Okrem už spomínanej vysviacky nádherného chrámu, v júni 1956 bol Andrej Grutka poctený titulom “Monsignore”. A ešte prv než sa tento na udalosti bohatý rok skončil, Sv. Otec Pius XII. dňa 29. decembra 1956 vymenoval Andreja G. Grutku za prvého biskupa novozriadenej diecézy Gary, v štáte Indiana.
Novozriadená diecéza Gary pozostávala vtedy zo 66 farností, z ktorých bolo sedem slovenských: jedna v Gary (Najsvätejšej Trojice, pôvodná farnosť biskupa Grutku), dve v East Chicago (Božského Srdca a Nanebovzatia Panny Márie), dve vo Whitingu (Nepoškvrneného Počatia a Sv. Jána Krstiteľa) a jedna vo Valparaiso (pri kláštore slovenských františkánov Sedembolestnej Panny Márie).
Vymenovanie Andreja Grutku za biskupa novej diecézy sa stretlo s veľkým potešením a zadosťučinením nielen v slovenskej Amerike, ale medzi slovenskou emigráciou v celom svete. Americkí Slováci veľmi túžili po tom, aby v radoch americkej cirkevnej hierarchie bol aj biskup slovenského pôvodu. Je síce pravda, že v marci 1955 bol vysvätený za pomocného biskupa diecézy Mobile-Birmingham v štáte Alabama Msgr. Joseph A. Durick, syn slovenského vysťahovalca Štefana Ďuríka, ale v tomto prípade šlo o kňaza, ktorý pôsobil v americkom prostredí na juhu Spojených štátov a medzi krajanmi v severovýchodnej časti USA bol málo známy.
Biskupská vysviacka Andreja G. Grutku sa konala 25. februára 1957 a bola sviatkom celej slovenskej Ameriky. Vysviacal ho arcibiskup a neskorší kardinál Amleto Giovanni Cicognani, apoštolský delegát Sv. Stolice pri vláde Spojených štátov. Ako píše týždenník Jednota, “do Gary prišlo v ten deň 40 amerických biskupov a vyše 600 kňazov. Nový biskup so zvolil heslo Ubi caritas, ibi Deus (Kde láska, tam Boh). V odpovedi na pozdrav delegátov Prvej katolíckej slovenskej jednoty biskup Grutka povedal: “Na svojich slovenských rodičov, a na slovenský národ nikdy nezabudnem. Čokoľvek budem môcť vykonať za mučený národ pod Tatrami, za jeho biskupov a kňazov, to vždy s radosťou urobím” (Jednota z 27. feb. a 6. marca 1957).
Nového biskupa čakali veľmi náročné práce. V polovici minulého storočia Gary bolo jedným z najväčších miest štátu Indiana. Malo asi 150.000 obyvateľov a bolo strediskom veľkého železiarskeho a oceliarskeho priemyslu. Takmer všetci obyvatelia mesta priamo alebo nepriamo boli zamestnancami tamojších oceliarní Federal Steel Company, ktoré sa neskôr stali súčiastkou vtedajšieho najväčšieho oceliarskeho koncernu na svete U. S. Steel Corporation. (Tá istá spoločnosť, ktorá je dnes vlastníkom Východoslovenských železiarní). Boli to väčšinou prisťahovalci zo strednej a východnej Európy.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia mesto Gary prežívalo vrchol svojej prosperity. Ale od polovice šesťdesiatych rokov svetové ťažisko výroby ocele sa presunulo do Európy a Ázie (Japonsko, India, Čína) a obetou tejto konkurencie sa stali aj oceliarske podniky v Amerike. Výroba ocele sa obmedzovala a mnohé americké oceliarne sa zatvárali. Nedostatok pracovných príležitostí spôsobil odchod obyvateľstva a hľadanie nových pracovných príležitostí inde. Počet obyvateľov mesta Gary klesol z 178.000 v 1960 na 80.000 v roku 2010! V tom istom čase sa zmenilo aj zloženie obyvateľstva. Keď sa Andrej Grutka ujal svojej biskupskej funkcie, obyvateľstvo Gary bolo prevažne európskeho pôvodu. Ale od polovice 20. storočia prebiehala rozsiahla vnútorná emigrácia černošského obyvateľstva z juhu Spojených štátov na sever. V priebehu tohto procesu sa výrazne zmenil aj ráz mesta. Dnes 85 % obyvateľstva je africko-amerického pôvodu.
Tento prechod bol spojený s vážnymi sociálnymi problémami, ako je nezamestnanosť, kriminalita, korupcia, rasové spory a zrážky. Spomínam si, ako sme v roku 1975 s priateľom Stanom Ďurišom navštívili biskupa Grutku v jeho rezidencii. Stano, ktorý žil takmer 20 rokov v blízkosti mesta Gary, mi cestou vysvetľoval situáciu: “Keď biskup Grutka zaujal svoju rezidenciu na celej tejto dlhej ulici nebol ani jeden dom obývaný černochmi. Dnes jediný dom, v ktorom nežije černošská rodina, je biskupská rezidencia! V samotnom meste Gary asi tretina domov je prázdnych, alebo opustených a vydrancovaných.”
V takomto prostredí začínal biskup Grutka svoju arcipastiersku službu. Popri pastoračných starostiach často mu prišlo riešiť naliehavé spoločenské, rodinné a komunálne problémy: tíšiť, zmierovať, napomínať, povzbudzovať. Veľmi významným krokom v tomto smere bol jeho pastiersky list, v ktorom vyzýval k rasovej tolerancii a k rešpektu ľudskej dôstojnosti. Jeho prístup a postup sa vždy niesol v duchu vzájomného porozumenia a kresťanskej charity. Aj keď sa jeho postoje občas stretávali s nepochopením, postupne mu získali obdiv a autoritu nielen medzi pospolitým ľudom, ale aj v cirkevných a vládnych kruhoch.
Biskup Grutka bol známy aj svojou pastoračnou horlivosťou pre duchovné potreby väzňov a jednom období bol biskupským poradcom asociácie väzenských kaplánov (Episcopal Advisor for the American Catholic Correctional Chaplains Association)
V rokoch 1962-1965 biskup Grutka sa zúčastnil na všetkých štyroch zasadaniach II. vatikánskeho koncilu. Jeho vystúpenie dňa 28. októbra 1964, v ktorom kritizoval rasovú neznášanlivosť a diskrimináciu, malo zvučný a pozitívny ohlas. V pokoncilovom období vyvinul veľké reformné úsilie, aby sa v jeho diecéze uvádzali do života uznesenia koncilu.
Pozoruhodná bola je činnosť v medzinárodnom hnutí za ľudské práva. V novembri 1972 americká biskupská konferencia ho zvolila za člena Biskupskej komisie pre sociálny rozvoj a svetový mier. V tejto funkcii vynaložil veľké úsilie o emancipáciu a zrovnoprávnenie všetkých ľudí, bez ohľadu na pôvod, rasu, ideológiu. Často opakoval: Všetci sme rovnako stvorení na Boží obraz, všetci sme deťmi jedného Otca a toto sa musí odrážať aj na našom konaní.
Jeho účasť na aktívnom dianí amerických Slovákov a ostatných slovenských komunít v diaspóre, je oveľa širšia a hlbšia než sa všeobecne vie. On sám si totiž neželal, aby sa o jeho činnosti na tomto poli uverejňovali referáty a správy. V skutočnosti však patril k najväčším podporovateľom slovenských náboženských, kultúrnych a národných podujatí. Bol ich patrónom a priaznivcom, pozorne sledoval ich činnosť a poskytoval im morálnu a keď bolo treba i materiálnu podporu. Osobitne treba vyzdvihnúť jeho spoluprácu so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bol jeho patrónom a viedol zbierku na stavbu impozantnej budovy tohto ústavu, ktorá bola slávnostne posvätená a otvorená v roku 1963 v Ríme. Možno bez výhrady povedať, že bez jeho pričinenia by sa nebolo podarilo realizovať dielo takej trvalej hodnoty, alebo aspoň nie v takom rozsahu a v takej veľkolepej podobe.
Podobne svojou autoritou podoprel biskup Grutka aj Svetový kongres Slovákov. Spolu so Štefanom B. Romanom bol predsedom Prípravného výboru Svetového kongresu a predsedal na jeho zakladajúcom zhromaždení v New Yorku v júni 1970. Na zhromaždení prijal funkciu čestného predsedu, a v roku 1973 bol odmenený Národnou cenou Svetového kongresu Slovákov.
V roku 1983, keď dosiahol kanonický vek 75 rokov, rezignoval na svoj úrad. Pápež Ján Pavol II. prijal jeho rezignáciu s dátumom 9. júla 1984.
Ako prvý biskup diecézy odovzdával do rúk svojho nástupcu Mons. Norberta Felixa Gaughana pekný výsledok svojho úsilia a pastoračnej činnosti. Po 28 rokoch v biskupskej službe jeho diecéza pozostávala z 73 farností, v ktorých sa o pastoráciu veriacich staralo 105 kňazov. Z tých farností 14 patrilo prisťahovalcom z Latinskej Ameriky (tzv. Hispanics), štyri Amerikánom poľského pôvodu, dve chorvátskeho a po jednej Amerikánom slovenského, maďarského a litovského pôvodu. Počas svojho pôsobenia biskup Grutka vybudoval 7 nových farností, otvoril 16 základných a dve stredné katolícke školy, tri nové nemocnice, domov pre starých kňazov (Albertine Home), katolícky cintorín sv. Stanislava.
A je treba dodať, že aj po svojom odchode z biskupského úradu Andrej G. Grutka ešte dlho pokračoval v pastoračnej službe ako pomocník a poradca nového biskupa.
Posledné roky života ho postihla zákerná rakovina, ktorá obmedzila a neskôr takmer znemožnila jeho pastoračnú činnosť. Utiahol sa do mesta Valparaiso, kde zaopatrený sviatosťami usnul v Pánu 11. novembra 1993. Jeho pohreb sa konal 15. novembra za hojnej účasti kňazstva a veriacich. Hlavným celebrantom pohrebných obradov bol jeho dlhoročný priateľ a spolužiak zo štúdií v Ríme, emeritný biskup Joseph B. Brunini. Mŕtve telo bolo uložené na večný odpočinok v diecéznej katedrále Sv. Anjelov v Gary.
V slovenskej zahraničnej tlači sa s uznaním písalo o jeho blahodarnej činnosti v prospech utláčaného národa a prenasledovanej Cirkvi na Slovensku. V tomto ohľade ho redaktori niekoľkokrát prirovnávali k šľachetnému banskobystrickému biskupovi z rokov matičných, Štefanovi Moysesovi. A oprávnene. Pre slovenskú povojnovú emigráciu Andrej Gregor Grutka skutočne bol „náš druhý Moyses“.
Večná česť jeho pamiatke!
František Vnuk (3. novembra 2018)