Bratislava 1. decembra (TK KBS) Konferencia biskupov Slovenska pripravila pre veriacich pastiersky list, ktorý sa bude čítať vo všetkých katolíckych kostoloch na Prvú adventnú nedeľu. Prinášame ho v plnom znení.
Drahí bratia a sestry!
Pred niekoľkými chvíľami sme na adventnom venci zapálili prvú sviecu. Pri jeho požehnaní sme prosili, aby tak ako na ňom bude pribúdať svetlo, rástla aj naša láska k Pánu Ježišovi. Advent je očakávaním Kristovho príchodu. Tešíme sa na Narodenie Pána a zároveň sa pripravujeme na jeho druhý príchod na konci čias.
V evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš predpokladá obavy svojich učeníkov: hovorí o znameniach na hviezdach, na slnku i na mesiaci, a tiež o strachu, ktorý s tým bude spojený. Učeníkom však dodáva odvahu, aby sa nebáli – majú zdvihnúť hlavu, lebo sa blíži ich vykúpenie. Na týchto slovách, ktoré sú adresované aj nám, vidíme starostlivosť Božieho Syna. Dopredu nás upozorňuje, že prídu ťažké chvíle, ale aj povzbudzuje, aby nás nepremohol strach a ponúka rady, ako dobre obstáť. Kristovi záleží na každom jednom z nás. V podobnom duchu si môžeme všimnúť aj starostlivosť svätého Pavla, ktorý píše Solúnčanom. Tiež im dáva rady, ako sa pripraviť na Pánov deň. A nemenej pozorný je aj prorok Jeremiáš, ktorého hlas zaznieva z dávnej minulosti – i on pridáva nádej a pripomína prísľub spásy, ktorý Boh určite splní.
To sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Boží Syn prichádza na svet, aby hľadal, čo sa stratilo. Pomáha nám vrátiť sa na cestu, ktorá vedie k Otcovi; vyslobodzuje nás z pút strachu a z pasce hriechov. Adventné sviece symbolizujú svetlo, ktoré ukazuje Božiu cestu. „Lux mundi“ – svetlo sveta – rozjasní betlehemskú jaskyňu a zachráni stratených. To je radostná zvesť pre všetkých!
Nás kresťanov tento zdroj svetla volá, aby sme ho sprostredkovali druhým. To dokážeme vtedy, ak sa obrátime tvárou k nemu. Nie sme schopní poskytnúť svetlo sami zo seba; môžeme iba odovzdávať svetlo Božie, byť nástrojmi jeho šírenia. Preto sa k zdroju svetla nesmieme obracať chrbtom. Naopak, máme byť „bez úhony a vo svätosti pred Bohom“, píše svätý Pavol. K tomu nám v Advente pomáha spytovanie svedomia a prijatie sviatosti zmierenia. Nezabudnime na to! Iba potom, keď sa necháme prežiariť Božím svetlom, môžeme byť spolupracovníkmi na diele evanjelia.
V tomto svetle máme potom prijať za svoju túžbu Boha po spáse ľudí a jeho starostlivosť o nich. Kristus preto prichádza, Pavol a Jeremiáš preto píšu, lebo sa vložili do Božej starostlivosti o spásu duší. Keď si toto uvedomíme, pochopíme, že svetlo sprostredkované kresťanmi nemá byť svetlom do očí, ktoré oslepuje, ale svetlom pre nohy, ktorým pomáha kráčať. Našou úlohou nie je „posvietiť si“ na tých, čo uviazli alebo zablúdili, ale pozvať ich na cestu k Bohu. Túžiť po tom, aby čím skôr pochopili a čím ľahšie objavili jeho dobrotu. V duchu slov svätého Pavla preto prosíme Pána, aby zveľadil a rozhojnil našu lásku – nielen k veriacim, ale voči všetkým ľuďom.
Toto vám chceme, drahí bratia a sestry, na začiatku Adventu pripomenúť a o to vás poprosiť: rozhodnime sa upevňovať zväzky lásky a pokoja! Neprispievajme k rozbrojom, zvadám a hádkam. Nedajme sa k nim vyprovokovať: hoci od druhých zažijeme príkorie, výsmech, či pohŕdanie, prosme Pána, aby posilnil naše srdcia, aby sme dokázali reagovať s láskou.
Znepokojene sledujeme, ako sa z našej spoločnosti vytráca úcta. Medziľudské vzťahy za posledné roky zhrubli; na mnohých miestach sa ľudia k druhým chovajú nezdvorilo a sebecky. Žiaľ, tieto spôsoby prenikli do súkromného aj verejného života: dostali sa do politiky, kultúry i médií. Prosíme, vráťme sa k úcte! Začnime každý sám od seba, nepoukazujme na iných. Učme sa k ľuďom pristupovať s trpezlivosťou a láskou. Nie je to ľahké: je to však kresťanská služba, naše povolanie. To, že si niektorí našu láskavosť a slušnosť zamenia so slabosťou, nech nás nevyvedie z miery. Vytrvajme!
V našej spoločnosti silnie vedomie práva na vlastný názor, no bez rešpektu voči akejkoľvek autorite: učiteľovi, lekárovi, policajtovi, sudcovi, predstaviteľovi štátu, kňazovi. Tak ako je jasné, že nositeľ autority sa musí správať na úrovni úradu, ktorý zastáva, musí zostať jasné, že mu prináleží úcta a rešpekt, bez ktorých naša spoločnosť nemôže fungovať.
Popri úcte k autoritám je potrebné zachovať úctu k názorovým oponentom. Šíri sa mentalita vzájomného znevažovania či dokonca mávanie zdvihnutými päsťami: a zapáčilo sa to aj niektorým kresťanom. Heslo „ja ti ukážem!“ nezodpovedá kresťanskej viere o nič lepšie, ako hrozba „ja si na teba posvietim!“ To nie je našou úlohou. Správnejšie pochopili výzvu evanjelia naši predkovia, keď do svojich porekadiel zaradili zásadu „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“. Nazbierajme odvahu vrátiť sa k takémuto spôsobu „obrany“. To je najúčinnejšie nastavenie zrkadla aj najlepšia pomoc tým, čo zblúdili.
Pripomeňme si, že naším cieľom nemá byť získanie moci nad spoločnosťou, ale jej vnútorná premena mocou kríža. Ten je naším symbolom. Nie kameň ani meč.
Nenavštevujme webové stránky, ktoré podporujú neznášanlivosť a pohŕdanie druhými. Nepodporujme také stránky! „Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete“, môžeme čítať v starobylom Liste Diognetovi: našou úlohou je spoločnosť spájať, nie rozdeľovať. Úsilie zjednocovať nám však nebráni svedčiť o evanjeliu a držať sa pravdy o živote, rodine, manželstve, človeku a jeho dôstojnosti. To, že si životom podľa evanjelia vyslúžime nevôľu, nech nikoho neprekvapí. Pripomeňme si, že kresťania sa snažia milovať „aj tých, čo ich nenávidia. Keď im nadávajú, oni žehnajú. Vydané zákony poslúchajú, no svojím životom ľudské zákony prevyšujú!“ (List Diognetovi, 2. stor.)
Drahí bratia a sestry, ak chceme byť svetlom pre svet, stoja pred nami náročné požiadavky. Na ich splnenie nestačia len naše sily. Evanjelium nás preto pozýva k modlitbe. Zároveň k striedmosti a zdržanlivosti. Aby nám srdcia „neoťaželi“ neresťami a starosťami o pozemské veci.
Striedmosť v užívaní svetských dobier, ktorú kresťanstvo hlása, nikdy nebude populárna. K čomu vedie svojvôľa a strata zdržanlivosti však vidíme na príklade škandálov, ktoré zasiahli spoločnosť i Cirkev.
Práve preto nesmieme podľahnúť „bezbrehosti“ ani naivnej predstave, že nám neostáva iné, než uvoľňovať mravy a rušiť požiadavky náročných predpisov – údajne pre uľahčenie a zlepšenie života. Kresťanská láska má iné smerovanie. Ovládanie žiadostivostí nie je škodlivé, ale prospešné, ba priam nevyhnuté na dobro medziľudských vzťahov.
Aj v tomto Advente bdejme a modlime sa. Na neúctu odpovedajme úctou. Na uvoľňovanie mravov zdržanlivosťou a sebaovládaním. Na ohrozenie života nenarodených či starých a chorých veľkodušnosťou k životu, ochotou slúžiť a pomáhať. A dajme si aspoň jedno dobré predsavzatie: pokúsim sa o väčšiu láskavosť k druhým! Tak sa môžeme pripraviť na príchod Pána, a čím viacerým pomôcť nájsť cestu k nemu. Takto spoločne, v láske a bez strachu, chceme raz stáť pred Synom človeka, ktorého s radosťou očakávame.
Pozdravujú vás, žehnajú a o modlitbu prosia vaši otcovia biskupi.
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20181201001
K používaniu náboženských obrazov, symbolov a úkonov vo verejnej sfére. Hovorca KBS M. Kramara odkazuje veriacich na blog pána Benčíka P:3,
29. 10. 2017 19:46, DOM 
Bratislava 29. októbra (TK KBS) Keďže v posledných dňoch prišlo do redakcie TK KBS niekoľko protichodných podnetov a otázok, ktorých spoločným menovateľom bola problematika používania náboženských symbolov, obrazov a úkonov v politickom živote, rozhodli sme sa pre objasnenie nášho postoja i spôsobu uvažovania uverejniť jednu z odpovedí hovorcu KBS Martina Kramaru. Pre lepšie pochopenie uvádzame na úvod aj skrátenú verziu jedného z týchto podnetov. ————
Veľadôstojný pán hovorca! Som obyčajný veriaci katolík skôr tradičný ako modernista… Ako laik sa cítim, samozrejme, podriadený Sv. Cirkvi – vždy budem. Je to moja identita, za ktorú som ochotný aj umrieť, ako umreli aj naši drahí svätí.
Cez toto všetko si dovolím povedať niečo, s čím nesúhlasím – čo som čítal v Postoji – teda s Vašim vyjadrením o pánovi Kotlebovi. Cítim k tomuto mužovi obdiv a úctu, a to pre jeho postoj ku katolíckej viere. Tú vieru mu môžu závidieť aj kňazi, lebo sa skutočne obetuje za obyčajných ľudí, podobne ako sám Pán Ježiš. Pán Ježiš tiež nejednal vždy utiahnuto, a nerozprával samé korektné veci. Mnohým veriacim i kňazom, s ktorými sa priatelím, prekáža postoj pštrosa so zapichnutou hlavou do zeme. Tento hriešny štát ničí ľudí, ktorým má slúžiť a najvyšší hodnostári, nehovorím že nie sú kritickí – sú – ale len tak, aby to vládnucu garnitúru nevyviedlo z miery. Kde je duch sv. Jána Krstiteľa, kde je duch sv. Štefana, ktorý rečnil tak, že ho hneď ukameňovali?
Kristus, Dobrý Pastier, všetko vidí – ako nás štátna moc trhá od viery v Boha a naši pastieri DISKUTUJÚ S VLKOM!!!! DISKUTUJÚ SO ZLOM!!! Pastierske palice – namiesto toho, aby bili nepriateľa, tak priťahujú do cirkvi sodomitov, heretikov, inovercov… Áno, pastier opúšťa stádo, aby našiel stratenú ovcu, ale nie tigra, či krokodíla, či nejakú inú hàveď. Ak pán Kotleba zasväcuje svojich spolupracovníkov pod ochranu Božej Matky, tak zle robí? Ako môže niekto o tom skutku zle hovoriť? Istotne, môžete hovoriť, čo chcete, ale malo by to byť s Kristom, a nie Kiskom. Veď takouto rečou poburujete veriacich i Pána Boha samého. Precestoval som svet študoval v zahraničí, aj pracoval, v dejinách sa vyznám pomerne slušne. Viem si dať do súvislosti sťatie Ľudovíta VI. s dnešnou dobou.
No neviem, ako si niekto nevie dať so súvislosti migrantov s Osmanskou ríšou ktorá tu 300 rokov obohacovala strednú Európu? To bolo tak dávno? Alebo Rómov, ktorí drancujú lesy a polia, porušujúc pritom Desatoro, a od malička učia svoje deti, že my sme hlúpy vianočný stromček, ktorý budú oberať kedy sa im zachce. To všetko mám z môjho života. Istotne, najväčšia z nich je „Láska“: áno, je. Ale: máme byť aj ostražití ako hady, a máme právo si svoje aj chrániť. A toto právo si rád ponechám, alebo, ak chcete, kľudne nech Vaša dobrota nechá otvorené svoje auto, úrad, byt, nasťahuje si do kláštora pár moslimov, a potom nech nám Vaša dobrota zdelí svoje zážitky. Pre moju doterajšiu 48-ročnú skúsenosť s politikmi, občanmi, rodinou, budem voliť pána Kotlebu. A na záver: Pán Ježiš je aj Bohom národným. Veď povedal: “Choďte a kážte evanjelium medzi všetky národy a krstite ich….!“ (Píšem len z hlavy).
S úctou, Richard ——-
Ani za, ani proti jednotlivým stranám. Kto sa pokúša o takéto jej použitie, zneužíva ju pre vlastné záujmy. Zároveň však zdieľam názor, že je správne poukázať veriacim na to, čo s vierou a učením Cirkvi nemožno stotožniť. V úvode mi dovoľte podotknúť, že za spomínaný pokus o zneužitie viery pokladám aj ostentatívne lepenie náboženských symbolov na politické značky. Je to veľmi poľutovaniahodné. Ako neprimerané ale vnímam aj výzvy z opačnej strany politického spektra – aby sa hierarchia zapájala do kampane proti určeným stranám. Obe snahy sú si v jednom podobné: Cirkev a vieru znižujú na prostriedok dosiahnutia vlastných zámerov. K tomu jedna poznámka. Väčšina z tých, ktorí nám píšu na sekretariát, presne vie, čo treba robiť: majú to dopredu vyjasnené, vyargumentované.
Pravdupovediac, ani vy nežiadate o radu. Odpustite mi preto, prosím, ak v mojej odpovedi zaznie niekoľko nevyžiadaných odporúčaní. Máte pravdu, že nikomu nemožno vyčítať zasvätenie pod ochranu Matky Božej. Tak ako nemožno vyčítať prijatie krstu či birmovania… Lenže, ako zdôrazňujú biskupi, zasvätenie je ako kadidlo – cítiť jeho vôňu len vtedy, keď sa vloží na rozžeravené uhlie, ktoré horí v našom srdci odhodlanom na ochotnú službu a obetu. A tu máme možnosť klásť otázky. Ak má niekto na svojom aute nalepenú rybičku, alebo na spätnom zrkadle zavesený ruženec, je to dôkaz života podľa kresťanskej viery? J
e to pekný znak: ale čo keď sa v premávke správa bezohľadne, nekresťansky? Nebudeme za ním utekať, aby si tú rybičku dal dole. Ale pomyslíme si svoje. Cirkev nemá výhradné práva na zasväcovanie, či používanie symbolov kríža a zobrazení Panny Márie. Nemôžeme ich zakazovať. Ale veriaci majú hlavu na krku, aby rozmýšľali, či sa chcú skutočne rozhodovať v súlade so svojím náboženským presvedčením, alebo podľa vonkajších symbolov. Položme si preto zopár otázok na rozmýšľanie. Ak sa v Cirkvi usilujeme o zlepšovanie vzťahov so Židmi a rozvíjame ekumenické úsilie, je prijateľné spochybňovať holokaust alebo nadávať protestantom? Kliknite si na blog pána Benčíka, a porozmýšľajte.
Je to veľmi smutné, ale poučné čítanie. Ak sa venujeme Rómom, zakladáme pastoračné centrá, vydávame časopisy, posielame medzi nich kňazov, možno ich hádzať do vreca ako „cigánskych parazitov“? Nespochybňujem problémy. Ale spýtajte sa otca Gombitu, ktorý celý život obetuje chudobným, čo si myslí o takých slovách. Ak organizujeme zbierky utečencom a posielame státisíce eur prenasledovaným, aj migrantom, ak sme vybojovali prijatie irackých kresťanov, možno sa stotožňovať s postojom odmietania cudzincov? A keď hovoríte o tých moslimoch: ktoréhokoľvek z tých, čo poznám, by som u seba ubytoval, ak by bolo treba – hoci sám mám len jednu izbu.
A mohol by som dlho pokračovať, napríklad otázkou používania falošných biskupov alebo porovnávaním postoja Cirkvi k členstvu v EÚ a v NATO, k povinnému očkovaniu, atď… s volebnými programami jednotlivých strán. Nechám to však na vás – ste dospelý, slobodný človek: prajem vám, aby ste rozmýšľali a rozhodovali sa podľa opravdivých kritérií a skutočne informovaným spôsobom. Dodám iba poslednú, nazvime to kňazskú vec. Isteže, pastierska palica slúži aj na ochranu pred zlým. No základným postojom Cirkvi je apoštolát a evanjelizácia, teda pozývanie a budovanie mostov, nie vyhrážanie sa bakuľou či stavanie plotov. Poslanie k národom je o pozvaní pre všetkých, nie o národnom bohu.
S úctou, Martin