Krajiny, ktoré v histórii aj v súčasnosti nadobudli intenzívne skúsenosti s islamským prisťahovalectvom, sa z dobrého dôvodu stavajú proti paktu.
Biskup Atanáz: „Jav tzv. prisťahovalectva je riadený medzinárodnými mocnosťami a dlho pripravovaný plán na zmenu kresťanskej a národnej identity európskych národov.“
Salzburg, 1.12.2018 (kath.net) Väčšina ľudí už o tom počula, no čo pakt presne obsahuje, nevie takmer nikto. U väčšiny ľudí tak vzniká emocionálny posudok: Sme jednotní v tom, že masová migrácia je problém. Želám si riešenie, no nevieme, aké by malo byť. Najmä kresťania hovoria, že predsa treba pomáhať. No otázkou je, či nie je Cirkev zneužívaná aj na celkom iné plány, ako si myslí biskup Atanáz Schneider z Kazachstanu!: „Za migráciou stojí plán vymeniť európske národy“. To by sa malo brať vážne a neodbiť to ako „sprisahaneckú teóriu“. Akoby už často neboli hrozné a úspešné plány v politike, ako napríklad zničenie Rakúska-Uhorska, lebo to bola katolícka krajina!
No mnohí si zľahka myslia: Ak to OSN zvažuje a plánuje, bude to asi dobré a potom sa uvidí. Vlastne to môže byť iba lepšie. Mala by sa tak vytvoriť riadená migrácia.
Skutočne? Počúvame, že hranice musia byť „priepustné“ a že pakt vytvorí právo na migráciu a bude ju tak súčasne napomáhať. Teda právo na prisťahovanie.
No už počúvame, že mnohé krajiny pakt nepodpíšu. Vyšehradská štvorka, aj Slovinsko, Chorvátsko a Rakúsko, rovnako Dánsko, USA a Austrália pakt odmietajú. Najmä krajiny, ktoré v histórii aj v súčasnosti nadobudli intenzívne skúsenosti s islamským prisťahovalectvom, sa z dobrého dôvodu stavajú proti nemu. Sú to najmä krajiny Vyšehradskej štvorky a aj Rakúsko, ktoré dokázalo úspešne odolať dvom tureckým obliehaniam. Nad týmto frontom odmietania by sme sa mali zamyslieť. Preto platí len málo, že rakúsky prezident, aj kardinál Schönborn vládu kvôli odmietaniu paktu kritizovali.
V podstate očakávame riešenie najdôležitejších spoločenských problémov súčasnosti a budúcnosti – tak či onak – hoci mnohí považujú pakt za katastrofu.
Hybnou silou paktu bola a je Angela Merkelová s jej slávnou vetou: „Wir schaffen das!“ (My to zvládneme), ktorá vyvolala veľkú migráciu tisícov ľudí do Európy bez hraničných kontrol.
Paktu predchádzala iniciatíva Baracka Obamu. Na jeho popud začalo OSN od r. 2016 práce na „Globálnom pakte o migrácii“. Tie nadviazali na štúdiu z r. 2000 na tému „Nahradenie obyvateľstva prisťahovalectvom“. To malo byť riešením úbytku populácie a prestarnutosti ľudí v Európe.
Súčasný text vypracovali úradníci a schválili ho diplomati členských štátov OSN v júni 2018. Podivuhodné je: Text a jeho ciele sa nikdy nediskutovali v parlamentoch štátov v OSN, ani v médiách sa kriticky neanalyzovali! Nemá teda demokratickú legitímnosť. K tomu sa hodí, že ho ťažko možno nájsť dokonca aj na internete.
Dôležitejšie je vidieť, že pakt považuje každú migráciu za dobrú. Rozvinutý svet má otvoriť všetky hranice, pracovné trhy, ponúkať prichodiacim sociálne výhody a vydať im potrebné dokumenty. Vlády už nemôžu určovať, kto môže prísť do krajiny. Hovorí sa síce o „bezpečnej, riadenej a regulovanej migrácii“ pod dohľadom OSN, ale kritici hovoria, že tým sa „podkope právo sebaurčenia a suverenity štátov“. Pojmy veľa neznamenajú – aj diktatúra môže byť „bezpečná a riadená“. Starosti vyvoláva aj to, že každá kritika paktu sa chce odstrániť upieraním finančných prostriedkov príslušným štátom, ba dokonca trestaním kritikov.
Pred podpisom by si mali všetci dôkladne preveriť, kto sú pôvodcovia idey a realizátori paktu. Popri Merkelovej počúvame aj meno G. Sorosa a aj to by malo vzbudiť nedôveru. Kritické hlasy by sa mali brať vážne. Témou kritiky by mali byť aj záležitosti, ktoré chýbajú: v pakte sa hovorí predovšetkým o právach migrantoch, sotva však o ich povinnostiach. Ani islam a šaría sa nespomínajú a to napriek skúsenostiam s moslimami v Európe. Istý nemecký kritik povedal, že poslanci sú takí naivní, ako tie selfie pani Merkelovej s mladými moslimami v r. 2015.
A Klaus Hildebrandt, známy konzervatívny historik, napísal:
„Kto sa tak preráta v téme migrácia ako naša kancelárka, mal by najmä hľadieť, aby sa k nám nepustilo ešte viac moslimov. Mám dojem, že naši politici venujú málo času zaoberaniu sa islamom komplexne. Treba rátať s tým, že pakt bude voľnou vstupenkou na ďalšie invázie z islamských krajín. Ak by zástupcovia vlády 10./11. decembra pakt podpísali, bol by to koniec nášho Nemecka, za ktoré všetci pracujeme a na ktoré sme takú hrdí. Neviem sa zbaviť pocitu, že iracionálna, ba hlúpa politika, má veľa do činenia s genderizmom a chorobným poženšťovaním – aj armády – napomáhaným aj stranou CDU. Ak budú v demokracii rozhodovať menšiny, bude to nebezpečné a my to ako národ vzdáme.
Spolková vláda sa nezdráha obyvateľstvo vzhľadom na obsah paktu a jeho záväznosť klamať a podvádzať. To, že Merkelovou riadený rozkol Európy sa migračným paktom nanovo podnecuje, Merkelovej systému, ako sa zdá, vôbec nevadí.“ …
Kritici varujú, že údajne nezáväzný pakt OSN bude mať viac ako záväzné následky. Ešte vo februári 2017 mimoriadny poverenec OSN pre migráciu poukázal na to, že obyvateľstvo Európy do r. 2050 stratí 30 miliónov ľudí, zatiaľ čo v tom čase obyvateľstvo Afriky porastie o 1,2 miliardy ľudí. Teda bude tu tlak na prisťahovalectvo do Európy najmä z Afriky. Záplava ľudí iných národov a kultúr ovládne Európu a domácich priam utlačí. A tak si musíme položiť otázku: chceme to my, Európania, naozaj?
Ale je tu aj niečo dobré, čo však nehovorí za pakt. Politici, ktorí túto neviazanú migráciu podporujú, ako sa zdá, spoznali dva obrovské problémy starej Európy: demografickú zimu a prestarnutosť spoločnosti. Ich reakcia je: totálna sloboda imigrácie. Ale, a to je tragické, spoznávajú aj nebezpečia a zlá, no nepripúšťajú, že tieto zlá roky napomáhali a iným národom chceli nanucovať.
Zatiaľ čo ľutujú bezdetnosť mnohých, intenzívne sa odporúča antikoncepcia už deťom v škole. A hovoria im, že ak zlyhá, možno to napraviť potratom. O utrpení žien sa však hovoriť nesmie. Už mladistvých súčasne učia, aké normálne a pekné je byť homosexuálom a zavádza sa a krajinám sa nanucuje aj homosexuálne „manželstvo“ a umožňuje sa im aj adopcia detí, pričom sa ignorujú psychologické poznatky. Normálna rodina muža a ženy sa tým veľmi relativizuje, z manželskej vernosti sa vysmievajú, nevera a druhé manželstvo, či iné spolunažívanie sa vo filmoch a televíznych reláciách predvádza ako niečo normálne v živote. Odkiaľ majú prísť mladí ľudia v takej spoločnosti?
Pápež Ján Pavol II. mal pre to pojem „kultúra smrti“. A má pravdu – národy, ktoré nezachovávajú seba a svoj vlastný život podľa svojej kultúry, neprežijú a prázdnotu, ktorú zanechajú, zaplnia a zachvátia iní ľudia a ich krajiny – plánovane a s podporou orgánov a zákonov OSN.
Má byť na problémy reakciou prisťahovalectvo?
Nie, terapia musí riešiť nami vytvorené choroby – odmietnutie potratu, odmietnutie antikoncepcie, ktorej škodlivé účinky sú dávno známe a siahajú až po otrávenie vôd zvyškami antikoncepčných piluliek, čo robí mužov neplodnými. Aj odmietnutie propagácie homosexuality by bolo potrebné, ako aj zákaz umelého oplodnenia a namiesto toho sa má premýšľať o tom, ako znova zatraktívniť manželstvo a rodinu, aby sa mohlo žiť bez chudoby.
Imigrácia ako riešenie problémov kultúry smrti pripomína rozprávku o Kocúrkovanoch, ktorí postavili radnicu bez okien. Potom sa pokúšali nosiť svetlo dovnútra vedrami, čo však nešlo. Potom odkryli strechu, ale dážď urobil radnicu nepoužiteľnú.
Európa sa stala temnou, ale namiesto vybudovania okien, sa odkrýva strecha. Cudzie národy Európu nevrátia naspäť, ale urobia z nej inú krajinu, v ktorej už nanajvýš pekné budovy a diaľnice budú pripomínať starú Európu a možno enklávy, v ktorých ešte žijú pôvodní obyvatelia, ktorí hovoria starým jazykom, lebo novému už nerozumejú.
Európa musí nájsť odvahu skutočne sa pozrieť na realitu a rozhodnúť sa k zvratu.
Počínajúc analýzou zla, ktoré sa trpí, napomáha, a ktoré sa zaviedlo, musíme vyvinúť programy boja proti nemu a týmto spôsobom nanovo začať. K obnove by malo patriť aj to, aby sa už nezosmiešňovala viera kresťanov ani nezamlčiavala, ako to zvyknú robiť mnohí prominenti, pretože sa im to zdá politicky korektné. Áno, mali by sme sa znova obrátiť k živému Bohu Svätého písma, chápať jeho zákon ako program humánnej ekológie v prospech života, ako to naskicoval pápež Benedikt XVI. Potom by sme mali aj skutočne právo hovoriť o európskych hodnotách a našej štáto-právnosti namiesto toho, aby sme v akomsi opojení vyhlasovali perverznú ideu ľudského práva na potrat. Naše predpovede počasia dokážeme spoľahlivo pripravovať, ale tento program zvratu a reformy údajne nechápeme?
Musíme zamurované okná nášho európskeho domu konečne znova otvoriť a prestať temnotu vyhlasovať za nádherné svetlo ako tí vazali nahého kráľa, ktorí oslavovali jeho krásne šaty. Alebo – Kocúrkovania pozdravujú!
Neobmedzená imigrácia neotvára nijaké okná a neprináša svetlo naspäť do Európy, svetlo detí, svetlo mládeže, svetlo rozumu a ešte dôležitejšie svetlo viery! Doteraz prijímali prisťahovalcov najmä kresťania a poskytovali im všetku pomoc – ubytovanie, výuku jazyka a prácu. Mnohí sa chcú integrovať, to nesmieme popierať. No aj keby boli iba priateľskí prisťahovalci, boli by len kvapkou na horúci kameň a okrem toho štatistika ukazuje, že mnohí prichádzajú s celkom inými motívmi. Chcú Európu islamizovať a kultúrne si ju prisvojiť a to nie iba priateľskými prostriedkami presvedčovania.
Pomocný biskup Atanáz Schneider z Kazachstanu v rozhovore pre taliansky časopis „Il Giornale“ to vyjadril jasne:
„Jav tzv. prisťahovalectva je riadený medzinárodnými mocnosťami a dlho pripravovaný plán na zmenu kresťanskej a národnej identity európskych národov. Tieto mocnosti používajú enormný potenciál Cirkvi a jej štruktúry na ešte účinnejšie dosiahnutie svojho anti-kresťanského a anti-európskeho cieľa. K tomuto účelu zneužívajú pravé chápanie humanity a dokonca aj kresťanské prikázanie lásky k blížnemu.“
Európa sa musí brániť. Prvým krokom by bol koniec samocenzúry v spravodajstve a potrebná ochrana tým, ktorí otvorene o veciach hovoria. Úlohou kresťanov by pritom bolo neprerušovať dialóg v spravodlivosti a láske. Marka d`Aviana alebo aj sv. Jána Kapistránskeho s ich posolstvom Cirkvi a svetu musíme nanovo objavovať a nikdy nezabudnúť. Ich pamätníky stoja – Bohu vďaka – na ústredných miestach vo Viedni.