Kružliakovo storočie
Imricha Kružliaka a jeho generáciu, ktorá sa narodila ešte pred prvou svetovou vojnou, sformovalo na troskách Rakúsko-Uhorska zrodivšie sa versailleské Česko-Slovensko.
Jeho rozpad a zánik zažila táto generácia na vlastnej koži, rovnako ako zažila vznik, existenciu a zánik prvej Slovenskej republiky, mocenské obnovenie a zánik jaltsko-postupimského Česko-Slovenska a napokon obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti a vznik druhej Slovenskej republiky.
On sám zažil dve svetové vojny, deväť pápežov, dvoch c.-k. monarchov, troch česko-slovenských prezidentov, prvého slovenského prezidenta, jedného samozvaného českého prezidenta, ktorý toho predošlého, slovenského, dal obesiť a spravil miesto piatim robotníckym prezidentom-diktátorom, potom zase českého prezidenta-disidenta a napokon štyroch prezidentov druhej Slovenskej republiky.
A zažil aj sedem politických režimov: cisársko-kráľovskú monarchiu, Masarykovu demokraciu, Tisov korporatívny autoritatívny štát, Benešovu pseudodemokraciu, ľudovú demokraciu Klementa Gottwalda a jeho nástupcov, Havlovu demokratúru a štvrťstoročie slovenskej demokracie, či skôr hrania sa na demokraciu. Zažiť, skúsiť a prežiť také monštruózne –izmy, akými boli v Európe fašizmus, nacizmus a komunizmus, ktorých spoločným menovateľom bol socializmus, mohli len ľudia pevne zakorenení v kresťanstve, v tom kresťanstve, ktorému neosocialistický moloch zvaný Európska únia nevie a nechce prísť ani len na meno…
Detviansky rodák Imrich Kružliak vyrástol na týchto kresťanských ideáloch. Študoval v Banskej Bystrici, Kláštore pod Znievom a na univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 promoval u profesora Václava Ondroucha. Dizertačnú prácu napísal na tému Vznik a vývoj kresťanstva do milánskeho ediktu. Sociológiu študoval u profesora Antona Štefánka.
Už ako vysokoškolák pracoval v Ústrednej správe Slovenskej ligy v Bratislave. V roku 1941 bol tajomníkom prípravného výboru 80. výročia osláv Memorandového zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine. V roku 1942 ho prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso vymenoval za šéfa slovenskej tlače – z tejto funkcie, ako hovoril on, odišiel na protest proti politike predsedu Vojtecha Tuku. Vrátil sa do Slovenskej ligy a v roku 1944 ju evakuoval do Mošoviec. Za povstania v roku 1944, o ktorom J. C. Hronský napísal, že nebolo ani slovenské, ani národné, ani povstanie, Imrich Kružliak narukoval do armády.
Pracoval v redakcii časopisu Bojovník a v denníkoch Národné noviny a Pravda. Po vojne patril ku skupine mladých kresťanských demokratov, ktorí chceli založiť slovenskú kresťanskodemokratickú stranu, čo však pre odpor tzv. povstaleckých strán uskutočniť nemohli. Po Aprílovej dohode viedol volebnú kampaň Demokratickej strany, ktorá v máji 1946 vyhrala parlamentné voľby.
Za svoju nemarxistickú, protikomunistickú orientáciu ho v roku 1947 pri masovom zatýkaní spolupracovníkov Demokratickej strany komunistická bezpečnosť uväznila. Vo väzení zažil metódy brutálneho politického vyšetrovania, ktoré poznačili jeho zdravie: tĺkli ho tak, že mu odtrhli obličku, celý dlhý život žil len s jednou! Fyzické útrapy, bitie, mučenie a týranie väzňov v slovenských väzniciach verejne pranieroval v Pražskom parlamente sobranecký poslanec Štefan Blaško dávno pred februárovým pučom v roku 1948.
Dr. Imrich Kružliak bol jedným zo žijúcich pamätníkov, ktorí vlastnou životnou skúsenosťou vyvracajú ominóznu tézu post-socialistických historikov – propagovanú i niektorými súčasnými politikmi –tvrdiacu, že zločiny komunizmu sa začínajú rokom 1948. O tom, že vo väzniciach Benešovej samozvanej demokracie politických odporcov bili, vydali dôveryhodné svedectvá všetci tí, ktorí týmito väzeniami prešli a zažili ich na vlastnej koži. Spomeniem len dve mená: diplomata Jozefa A. Mikuša a básnika Andreja Žarnova. „Nebyť toho, že ma vo väzení bili, nikdy by som nebol opustil Slovensko,“ spomínal Imrich Kružliak.
V exile sa angažoval najprv v Bielej légii a po založení rozhlasovej stanice Slobodná Európa v Mníchove sa stal jej redaktorom, ktorým ostal až do dôchodku. Po vzniku Slovenského ústavu v Ríme, organizácie slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov, bol zvolený za jeho riadneho člena. Po založení Svetového kongresu Slovákov bol jeho výkonným podpredsedom. Bol spoluzakladateľom a dvadsať rokov šéfredaktorom slovenského exilového časopisu Horizont, ktorý mal vydavateľa v Zürichu, redakciu v Mníchove a tlačiareň vo Viedni. Po smrti Andreja Žarnova a Karola Strmeňa bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, právneho predchodcu Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska.
Pracoval v medzinárodných organizáciách – v PEN klube, v Blachnického Poľskej kresťanskej službe oslobodenia národov, v nemeckej Slobodnej spoločnosti pre podporu priateľstva s národmi Česko-Slovenska, v Nemecko-slovenskom kultúrnom klube a v iných organizáciách. Prispieval do slovenských, českých i nemeckých časopisov, pričom za zmienku stojí jeho spolupráca so štvrťročníkom pre slovenskú kultúru Most, ktorý od roku 1954 vychádzal v Clevelande. V roku 1997 sa časopis vrátil na Slovensko, aby sa v roku 2000 opäť utiahol do exilu a prestal vychádzať, lebo pre polstoročnú tribúnu slobodnej slovenskej kultúry nebolo na Slovensku ani miesta, ani peňazí.
Dr. Imrich Kružliak vydal knihu esejí Živé stopy, ktorá vyšla vo vydavateľstve slovenských jezuitov Dobrá kniha v roku 1975. V sérii „Lýra“, ktorú v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda dlhé roky redigoval básnik Gorazd Zvonický, vyšiel roku 1974 ako jej 22. zväzok k jeho šesťdesiatinám výber jeho básní Piesne a smútky .
Zostavil antológiu básní Modlitby v putách: básne z komunistických žalárov na Slovensku, ktorú preložil Valentín Berko. Z maďarskej, poľskej a ruskej poézie preložil výber Podaj nám ruku, Európa, zredigoval niekoľko zborníkov – s Frances Miženkovou SS. Cyril and Methodius among the Slovaks [Svätí Cyril a Metod u Slovákov] ; s Jánom Hnilicom Prvoučiteľ národa slovenského [sv. Metod] ; Frieden in Freiheit für Europa [Mier v slobode pre Európu] ; s Jánom Okáľom Svedectvo jednej generácie.
So záujmom verejnosti sa stretli jeho dve knihy: V čakárni dejín a Úteky z tiesne: v tôni dvoch totalít. Táto druhá kniha je pozoruhodná nielen obsahom, ale aj tým, že Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov ju vydalo v náklade 400 (slovom štyristo) kusov, pričom autor zaplatil polovicu nákladu… Jeho posledná kniha Cyrilometodský kult u Slovákov je z roku 2003 a vyšla v ešte menšom náklade a v ešte biednejšom vydaní.
Slovenská spoločnosť je chorá, otrávená a stojí pred sebazánikom.
Pomôže jej len radikálny návrat k jej cyrilo-metodskému dedičstvu, o ktorom opakovane a nástojčivo hovorili nielen kardináli Ján Chryzostom Korec a Jozef Tomko, biskupi Dominik Hrušovský či Štefan Vrablec, ale aj Imrich Kružliak a každý z nás, ktorí sme žili v exile. O cyrilo-metodskom dedičstve hovorí aj Ústava Slovenskej republiky. Politická verchuška a mienkotvorní činitelia „tejto krajiny“ a jej „elity“ si síce na cyrilo-metodské dedičstvo občas spomenú, je však pre nich mŕtvou „legendou“, ktorá „v občianskej spoločnosti členského štátu EÚ nemá viac ďalšie opodstatnenie“, a preto preň robia menej ako málo…
Podstatnú časť svojho života strávil Dr. Kružliak ako beženec, najmä v Nemecku, v Rakúsku a v USA. V roku 1989, hneď po páde komunistickej moci, sa vrátil do Bratislavy a ako viacerí z nás, ktorí sme sa vrátili, zažil trpkú skúsenosť: Vrátil sa domov a svoji ho nepoznali… Nemo propheta in patria sua, píšu svorne štyria evanjelisti . Aj preto umrel v cudzine.
Jozef M. Rydlo
člen Slovenského ústavu
IMRICH KRUŽLIAK: Živé stopy. Cambridge ON: Priatelia dobrej knihy, 1975. 298 s. MARIAN ŽIAR: Piesne a smútky. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1974. 211 s. Lýra; zv. 22.
IMRICH KRUŽLIAK: Modlitby v putách: básne z komunistických žalárov na Slovensku. Mníchov: s. n., 1955. 82 s. Gespräche in Fesseln: anonyme Gedichte aus dem slowakischen Gefängnissen in der Ära Stalins. Mit einem Vorwort von Tino Berko. Aus dem slowakischen übersetzt von David Tatranský. Die Illustrationen stammen von Vincent Hložník. München: Slovakisches Kulturzentrum, 1973. 53 s.
IMRICH KRUŽLIAK (ed): Podaj nám ruku, Európa!: zbierka prekladov z maďarskej, poľskej a ruskej poézie. [Tamás Aczél, Adam Waźyk, Semjon Isaakovič Kirsanov.] Mníchov : s. n., 1957. 61 s.
IMRICH KRUŽLIAK – FRANCES L. MIŽENKO (eds.): SS. Cyril and Methodius amongthe Slovaks: observingthe 1100thanniversary of saint Methodius’ death. Saginaw MI : Slovak Catholic Federation, 1985. 283 s. Autorsky doň prispeli: Joseph V. Adamec, Anton Bagin, Milan S. Ďurica, Ľubomír Ďurovič, Imrich Kružliak, Michael Rusnák, Jozef Špetko, Jozef Tomko, Štefan Vragaš, Teodorik Jozef Zúbek. I
MRICH KRUŽLIAK – JÁN HNILICA (eds.): Prvoučitelʼnároda slovenského: zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Roma: Unitas et pax, 1988. 213 s.
IMRICH KRUŽLIAK (ed.): Frieden in Freiheit für Europa: Referate aus der internationalen Konferenz des Weltkongress der Slowaken 1983. Toronto ON: Slovak World Congress, 1984. 122 s. Autorsky doň prispeli: Franciszek Blachnicki, Adolf-Henning Frucht, Imrich Kružliak, Eugen Löbl, Stephan Popov, László Revész, Günther Rohrmóser, Štefan Boleslav Roman, Rudolf Ströbinger, Alexander Graf Urechia.
IMRICH KRUŽLIAK – JÁN OKÁĽ (eds.): Svedectvo jednej generácie. Cambridge ON: Dobrá kniha, 1990. 458 s. Autorsky doň prispeli: Oktáv Bazovský, Ľudo Bešeňovský, Pavol Čarnogurský, Milan S. Ďurica, Štefan Glejdura, Arvéd Grébert, Marián Jankovský, Imrich Kružliak, Eugen Löbl, Jozef A. Mikuš, Karol Murín, Ján Okáľ, Štefan Polakovič, Jozef M. Záhorský, Teodorik J. Zúbek, Gorazd Zvonický.
IMRICH KRUŽLIAK: V čakárni dejín: obrazy slovenských osudov. Bratislava: Slovak Academic Press, 1999. 550 s.
IMRICH KRUŽLIAK: Úteky z tiesne: v tôni dvoch totalít. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2003. 259 s.
IMRICH KRUŽLIAK: Cyrilometodský kult u Slovákov: dlhá cesta k slovenskej cirkevnej provincii. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003. 235 s.